On air
Next
Novinky

LEE RANALDO – ELECTRIC TRIM (ALBUM, KTORÝ UDRŽIAVA PRÍŤAŽLIVOSŤ ALTERNATÍVNEJ HUDBY )

22.9.2017

Lee Ranaldo - Electric TrimLee Ranaldo – Electric Trim (Mute 2017)

Lee Ranaldo. Prvý raz sme jeho meno zaregistrovali v roku 1986. Hral na gitaru a spieval v skupine Sonic Youth.  (Existovala v rokoch 1981 – 2011). Náš Independent Music Club vtedy prepašoval do Bratislavy album Sonic Youth – EVOL. Veľa sme o tejto americkej skupine z New Yorku nevedeli, iba to, že práve bodovala v rebríčkoch nezávislej scény. Jej hudbu sme poznali z vysielaní legendárneho anglického rozhlasového dídžeja Johna Peela, propagátora mnohých významných skupín. Niektoré z nich nahrávali platne pre jeho nezávislú gramofónovú značku Strange Fruit (takzvané Peel Sessions), napríklad The Jimi Hendrix Experience, Tyrannosaurus Rex, Joy Division, The Cure. Samozrejme, pre Peela nahrávali aj Sonic Youth – album Peel Sessions 1986-1988.

John Peel realizoval 4000 „sessions“ s 2000 hudobníkmi alebo skupinami. Nadšenie pre samotnú hudbu (mnohými pokladané za naivné), môže byť niekedy aj pozitívne. So slávnym Peelom sme totiž vďaka tomu nadviazali písomný kontakt. Dnes, v čase internetu to nie je nič svetoborné, no vtedy to bolo priam utopické. Ani sme nevedeli, že náš postupný prechod k world music bol ideovo i časovo nadväzný so vznikom gramofónovej značky Strange Roots, zameranej na world music, ktorú v roku 1994 založil ako sesterský label Strange Fruit, Peelov kolega, tiež rozhlasový dídžej – Andy Kershaw. (To je ten pán, ktorý nenašiel zaľúbenie v slovenskom inštitucionalizovanom folklóre spartakiádneho rázu z čias socializmu, neskôr infiltrovaného do porevolučných televíznych estrád).

A nemohli sme vedieť ani to, že Sonic Youth sa stanú legendou, ktorá sa bude umeleckým formátom približovať k The Velvet Undreground. Ale páčili sa nám. Boli síce v rámci žánru „no wave“ predstaviteľmi  alternatívneho (hlukového) noise rocku, ktorému sme prioritne nikdy nefandili, pretože sme nikdy neboli prívržencami extrémneho hluku, obzvlášť nie disonantného a používaného samoúčelne, no disonantné pasáže v niektorých ich skladbách neboli disonantné príliš a väčšinou boli striedané pasážami konsonantnými, občas takmer lyrickými, bukolickými, navodzujúcimi snivú atmosféru dream popu (Shadow of a Doupt, Secret Girl – LP EVOL). Z hudby Sonic Youth som mal pocit, že veľmi dobre vedia, čo robia, majú nadhľad, cit pre mieru, vyváženosť. 

Lee Ranaldo 2017V tomto duchu bol realizovaný aj najnovší, tohtoročný sólový album Lee Ranalda – Electric Trim. Nie je vyložene novátorský, no napriek tomu pôsobí experimentálne, pripomína najlepšie albumy éry sixties flower power, indie rocku a je v ňom aj závan akustického folku, a nad všetkým tým vládne psychedélia. Ani z jednej z jeho deviatich skladieb síce nelietajú iskry skladateľskej geniality, no ich autorovi nemožno uprieť dobrý vkus a vykryštalizovanú umeleckú koncepciu. Ranaldo o tom povedal: „Mám 61 rokov. 30 rokov som bol členom známej skupiny, tak prečo v tomto momente nezačať niečo úplne nové?“ Ranaldo má nielen dušu hudobníka, ale aj výtvarníka, rád kreslí, maľuje. Maľuje aj v hudbe, sonicky a priam s vedeckou exaktnosťou. Niektorí publicisti ho preto nazývajú – gitarový vedec. Tak by sme zrejme aj mali chápať jeho skladby, ako piesne, ktoré sú zároveň aj zvukovými obrazmi, starostlivo komponovanými – umelecko-vedecky. No nie vždy celkom nabitými elektrinou. Veď Ranaldo teraz používa aj akustickú gitaru a hovorí: „Mám pocit, že po mojej mnohoročnej radikálnej elektrickej gitarovej liečbe je pre mňa akustická gitara experimentom.“ Dokumentuje to aj Hello Hello Hello, film režiséra + producenta Freda Riedela (inšpirovaného filmami Andy Warhola), ktorý chcel vizuálne zaznamenať ako Ranaldo pracoval na vytvorení albumu.

Po Ranaldovom boku sa objavila aj americká speváčka  Sharon Van Etten, konkrétne v šiestich skladbách. Vari najkrajšou je skladba „Last Looks“, v ktorej Sharon spieva  s Ranaldom nevšedný duet . Začína v pomalšom tempe, trošku pripomenie balady R.E.M., najmä Ranaldov spev, potom sa k nemu pripojí spev Sharon, približne v polovici sa skladba zmení, má rýchlejšie tempo, Ranaldo recituje a potom sa skladba zase zmení, mohutnie, naberá rockovú razanciu a končí Ranaldovými  zvolaniami „hello, hello!“ Takéto členitejšie skladby už dnes často nepočuť, najmä nie v bežných komerčných rozhlasových vysielaniach. Hoci práve táto by v rozhlasovom vysielaní mohla znieť, keď môže znieť „zeppelínovská Stairway to Heaven“.

Electric Trim ma vracia naspäť do roku 1986, vyvoláva spomienky na najkrajšie albumy rannej nezávislej scény, na album EVOL, na „label“ Mute (Depeche Mode,  Nick Cave, Laibach) s ktorým teraz Renaldo spolupracuje. „Pre mňa bola Mute vždy značka pravých umelcov, ktorí sa sústreďovali predovšetkým na hudbu“ – vyhlásil. Okrem toho, Electric Trim vyvoláva otázku: Kto je zaujímavejší? Thurston Moore (Festival Pohoda 2017), Ranaldov kolega zo skupiny Sonic Youth, alebo Ranaldo? Skrátka, pri počúvaní Elelectric Slim som si pomyslel (najmä pri počúvaní prvých piatich skladieb), že je to album, ktorý udržiava príťažlivosť alternatívnej hudby.

Miroslav Potoček (foto: archív)