17. november 1989. Všetci poznajú tento dátum, obdobie pár rokov pred ním, po ňom, všetci vedia, čo znamenalo, čo prinieslo – politicky, spoločensky. V tom období však prebiehala ešte jedna revolúcia. A o tej, bohužiaľ, vedel u nás málokto. Prebiehala revolúcia v hudbe. Tichá. Bez „humbuku“, bez reklamy. Západ otváral brány hudbe z krajín, ktoré boli dovtedy na mape pop music biele. To postupne menilo jej tvár. Na to sme pripravení neboli. A vyzerá to tak, že doteraz nie sme.
Vtedy, tesne pred revolúciou, mi požičal diskofil z Blanska album Cheba Khaleda (vyslovuj Šeb Chaled) – arabského speváka. So zvedavosťou podfarbenou nedôverou som si ho pustil. A … šok. Pozitívny šok. Zostal som ležať na posteli v stave ohromenia a úžasu. (Hudbu počúvam totiž v čo najväčšej pohode ležmo na posteli). Ten Arab spieval síce iným spôsobom, ako sme zvyknutí, ale božsky. Alebo diabolsky? Spolu s hudbou v štýle „rai“ bol tak emotívny, napumpovaný citom a temperamentom, že som si jeho album púšťal znova a znova, a nemohol som sa ho nabažiť. Potom som sa o štýle rai dozvedel všeličo zaujímavé, čo zmenilo môj pohľad na Arabov a ich hudbu. (Podrobnejšie informácie sa o ňom dozviete, keď si otvoríte kliknutím recenziu ZEBDA – FRČKA DO NOSA HLÚPOSTI).
Arabská scéna vo Francúzsku pôsobí na mňa najvzrušujúcejšie spomedzi všetkých hudobných scén sveta. Určite sa k nej budeme vracať. Teraz však si vypočujte a pozrite Khaleda v plnej paráde, live, koncertne. Nerobte to bez slúchadiel, aby bol zážitok kompletný. Pripomeňme si ešte, ako uvádzal Sting iného veľkého arabského speváka – Cheba Mamiho. „Dámy a páni, jeden z najlepších spevákov na svete!“ Áno, Khaled a Mami patria skutočne medzi najlepších. Stále, doteraz. A sú naši. Nepatria k islamským teroristom.
Miroslav Potoček
