JANA KIRSCHNER – MORUŠA ČIERNA SLNKO RECORDS / 2014
Keby som mohol od Jany počuť úprimnú odpoveď, tak by som sa jej opýtal, kedy sa cítila lepšie, vtedy, keď nahrávala viac-menej pop rock, alebo teraz, keď smeruje k originálnejším hudobným formám. Tie ju totiž posunuli viac do sveta, ako jej piesne v čase, keď na Slovensku „ hviezdila“. Fuj – hviezdenie. Slovo, ktoré neviem, kde sa vzalo, no jeho časté používanie hovorí o tom, ako určitá časť obyvateľov Slovenska vníma kultúru. A s ňou pár mienkotvorných „serebrít“. Hviezdime, hviezdime a hviezdime, no stále len na našom domácom piesočku. Navyše, nie na základe kvality, ale propagandy, mediálnej. A svet o nás nie a nie zakopnúť. Z toho naše superhviezdy nemajú ten úžitok, ktorý by mohli mať, keby boli čo len malými hviezdičkami vo svete. Ani peniažky nemajú, aké by mohli mať, ani slávu, ani skúsenosti. A toto naše zápecníctvo si pestujeme ešte aj v časoch internetu, keď je možné posielať našu hudbu všade, veru trebárs aj do USA, aby ju svet spoznal. Obzvlášť tým ľuďom, ktorí by ju mohli posunúť do povedomia – hudobným publicistom, recenzentom.
Verte, neverte, dobrú hudbu by zaregistrovali a písali by o nej radi, možno i chválospevy. Tak sa neraz z neznámych hudobníkov stávajú známi. Lenže … O slovenskej hudbe vedia vo svete málo a keď vedia, tak veľmi nemajú o čom písať. O Jane by písať mohli a myslím si, že by aj chceli, keby o jej novej hudbe vedeli. Takže? Preč s našim zápecníctvom a poďme do sveta! Veď Janin predchádzajúci album bodoval v rebríčku World Music Charts Europe. Redaktori EBU ho určite nenašli náhodou u Kuba na peci. Neviem, či Jana prišla na myšlienku vymaniť sa zo slovenskej konvenčnosti sama, alebo jej niekto poradil ( jej manžel Eddie Stevens?), no urobila dobre. Jej najnovší album Moruša čierna nechcem recenzovať pod vplyvom iných názorov, iných recenzií. (Prečítal som si len to, čo o ňom napísal Juraj Kušnierik). Nechcem o ňom nič vedieť. Nechcem vedieť kto na ňom hral, kto ho produkoval, chcem ho len počúvať. Aby som ho mohol vnímať spontánne a porovnávať ho so súčasnou svetovou hudobnou tvorbou. Úvodná skladba „Idú“ snáď mohla byť vynechaná z repertoáru, alebo mohla byť podstatne kratšia, použitá, ako introdukcia. Má síce peknú atmosféru, impresionistickú, chvíľami sa v nej ozve aj niečo slovenské (cimbal), no vcelku pôsobí rozvláčne, zdĺhavo. Možno i preto, že je melodicky všedná. Podobných som už počul tisíce. Druhá skladba „Muzika“ má byť údajne pilotná. Osobne by som ju za pilotnú tiež určil, no ….
No pilotnú pre aký druh poslucháčov? A kde? Na Slovensku? Nuž, neviem, ako by na ňu reagovali poslucháči našich komerčných rádií. Nápad je to dobrý, postaviť vokálnu časť sklady na slove muzika – slove univerzálnom. Takisto jej elektronický začiatok vyznieva aktuálne – retrospektívny zvuk v štýle Morodera, ktorý prechádza do pestrofarebnej „folktroniky“ s atmosférou scénickej filmovej hudby. Postupne mohutnie a dostáva sa až do polohy vážnej hudby, ktorá, nemôžem si pomôcť, mi pripomína trošku niektoré časti Orffovej kantáty Carmina Burana. Fantastické. Tlieskam. Hotový „majsterštyk“. Tretia skladba „Duch mesta“ sa úplne aktuálne prekrýva so súčasnou „folktronikou“ s koreňmi v ére novej vlny „eighties“. Industriálne prvky našťastie nie sú dominantné, iba decentne podfarbujú textový význam skladby. Vskutku zaujímavá pieseň, pre mňa príťažlivá. Štvrtá – „Jar na dvore“. Takisto vystihuje zmysel textu. To je v hudbe dôležité a u nás málo slýchané. Komorná pieseň, pomalá, zádumčivá, relaxačná. Ospalo sa prevaľuje, ale … sneh sa v nej topí, prichádza jar. Palec hore. Piata „Zem, domova kraj“, hotová rozprávka. Zaujímalo by ma, na akých inšpiračných základoch bola tvorená, lebo ja v nej počujem veľa vplyvov. Napríklad vplyv hudby čínskeho tradičného divadla, lebo i japonského. Začo ma asi jej autori pošlú do ústavu pre choromyseľných. No aj tak tvrdím, že je to tak. Možno nectiac. To sa niekedy stáva. Samozrejme, v tejto intímnej, pomalej skladbe je aj štipka hudby ambientnej, filmovej. Šiesta „Na krídlach divých včiel“ – valčík. Poctivo kabaretný. Trošku „flašinetový“. A … palec hore, zase. „Premeny“ – táto skladba mi ubrala nadšenie. Trošku únavná, nevýrazná. Bohužiaľ aj nasledujúca „Tajomstvo“. Klavírna časť vyznieva rutinne. Aj melódia. Akoby ani k albumu nepatrila. Od záverečnej, deväťminútovej „Potopy“ som očakával priklincovanie k stoličke. Bohužiaľ, počujem čosi, ako art pop, to by bolo v poriadku, no art pop rozvláčny, trošku pompézny, ošúchaný a akoby nezapamätateľný. Celkovo však nový album Jany vysoko prevyšuje slovenský priemer. Určite sa objaví v mojom rebríčku Best Albums 2014. Keby som s Janou sedel pri káve, asi by som jej povedal: „Jana, na Slovensku sa nezdržuj presadzovaním svojej dnešnej hudby. To je hádzanie perál …. Ponúkni svoje perly tam , kde sú schopní rozoznať perlu od sklenenej guľky“. Keď sa v tomto mojom úsudku mýlim, budem rád. Pretože to by znamenalo, že to u nás ešte nie je také zlé, ako sa mi, dúfam len zdá.
Miroslav Potoček
