Beirut - No No No (4AD, 2015)
Hudobný štýl mnohých kapiel spoluvytvára spevácky prejav ich speváka. Neraz zároveň i lídra. Tak je to aj s hudbou americkej skupiny Beirut. (Festival Bažant Pohoda 2011). Jej názov bol vyberaný z dlhého zoznamu zemepisných označení, až napokon voľba padla na libanonský Bejrút, Paríž Stredného východu. Spev a hlas jej lídra Zacha Condona, nazývaný „ovocný tenor“, je osobitý, príťažlivý, trošku kabaretný, trošku folkový. Prvý album Beirut s názvom Gulag Orkestar (2006) bol ovplyvnený cigánskou dychovou hudbou z Balkánu a východnej Európy. Sálala z neho nostalgia, túžba po starej Európe. Samozrejme, z osobného pohľadu Zacha Condona. Určitú dobu pracoval v kine, spoznal európske filmy, zaujal ho Fellini, sicílske a balkánske dychovky. Potom cestoval po Európe. Gulag Orkestar obsahoval aj skladbu s názvom Bratislava. No s hudbou Bratislavy nemala nič spoločné.
The Flying Club Cup, druhý album Beirut, tak ako i prvý, niesol okrem značky Ba Da Bing Records, aj značku legendárneho nezávislého labelu 4AD. Bol to doposiaľ ich najlepší album. Okrem ukulele (Zachovho obľúbeného hudobného nástroja) a vplyvov európskeho folklóru, na ňom občas prebleskol šansón a indie pop. Na treťom albume The Rip Tide sa Beirut ešte viac priklonili k indie popu.
Na platniach formátu EP odbočili k mexickej dychovke (March Of The Zapotec / 2009), alebo k štýlu folktronica (Holland / 2009).
Ucho vycvičené poznaním hudobnej histórie ľahko identifikuje z čoho je upletený dnešný štýl Beirut na ich novom albume No No No. Vplyvy world music ustúpili do úzadia, dychové nástroje občas ešte pohrebne zavzdychajú, no do popredia sa viac prediera klavír a folkovo ladený indie pop – intímny, zasnívaný, romantický, v niektorých pasážach s náznakmi hudby sixties. Hlavný dôraz je kladený na pôsobivé melódie a emocionálny výraz. Nič zložité, kompozične ani muzikantsky náročné, no umelecky zaujímavé. Chválospevy kritikov už nie je tak často vidieť ako v minulosti. Prijatie albumu je vlažnejšie, no v celku pozitívne. Beirut stále čnejú nad priemerom väčšiny dnešnej hudby. A inovujú svoj štýl. Nie radikálne, no vkusne. Napríklad v skladbe Fener chvíľami sprevádza Zachov sólový spev zbor v štýle The Beach Boys, čo sa ukazuje ako šťastná voľba spestrenia jeho umeleckých zámerov. Najpodstatnejšie však je, že na albume No No No zostalo zachované to, čo bolo pre Beirut vždy typické, jednoducho povedané – krása.
Miroslav Potoček
Album No No No od skupiny Beirut môžete získať na www.wegart.sk
