CARLA MORRISON – PESNIČKÁRKA S TULCOM AMOROVÝCH ŠÍPOV

Carla Morrison – Amor SupremoCarla Morrison – Amor Supremo    (Cosmico  2015)

Pesničkárka Carla Morrison bola mojou slabosťou. Nemal by som teda o jej novom albume Amor Supremo písať. Snaha byť objektívny je totiž ohrozená láskou k tejto mexickej speváčke, ktorá ma nadchla s jej predchádzajúcim albumom Déjenme Llorar (2012), ocenenom dvomi latinskými Grammy – nomináciou na Album roka a víťaznou cenou Najlepší album alternatívnej hudby. Našiel som na ňom spojenie všetkého, čo je pre mňa v oblasti piesňovej tvorby najkrajšie – nádherné melódie, nápadité skladby, originálny hudobný štýl, nezávislý, inteligentný prístup a nakoniec aj to, čo je z hľadiska emocionálneho pôsobenia každej piesne najdôležitejšie, spevácky prejav s účinkom amorovho šípu v srdci. Carla teda od roku 2012 doteraz stála u mňa na najvyššom piedestály a na jej ďalší album som čakal s napätím. Bude taký, ako ten predchádzajúci? Príliš som v to nedúfal, pretože zatiaľ sa žiadnemu hudobníkovi nepodarilo, aby ma dvakrát po sebe nadchol. A to sa nestalo ani teraz. Bohužiaľ. No to neznamená, že Amor Supreme je „prepadák“. Po stránke zvukovej a štýlovej však pôsobí konvenčnejšie ako Déjenme Llorar, oveľa konvenčnejšie.

Carla sa vrátila späť do svojho rodného Baja California, federálneho štátu Mexika, prenajala si dom na pláži Playas de Tijuana a tam pripravovala svoj nový album – akoby od nuly. Prelievala svoju starú hudobnú paletu do nových medzinárodných trendov. Album produkovali bratia Alejandro Jiménez a Demian Jiménez v koprodukcii s Carlou. (Alejandro nahrával skladbu Moon Never Rises na albume Calexico – Edge Of The Sun). Záverečné mixovanie mal na starosti Claudius Mittendorfer. (Sting, Franz Ferdinand, Interpol, Arctic Monkeys). Znamená koniec akustiky a začiatok elektroniky. Všetko je v najlepšom poriadku, všetko do seba zapadá, znie súčasne, moderne, či skôr módne. No asi iba z pohľadu poslucháčov konvenčnej hudby. Carla tým stratila pestrý, čarovný, intímny sound z jej predchádzajúceho albumu. Škoda, lebo niektoré piesne majú v podstate podobnú kvalitu ako jej najlepšie skladby z minulosti. Napríklad Azucar Morena. Zostal jej spôsob tvorenia skladieb, jej melodika podávaná dievčensky erotickým hlasom a speváckym prednesom – citovým, gracióznym. No napriek tomu ma nahnevala, pretože svoje umelecké prednosti zahodila akoby do kaluže v snahe byť univerzálna pre celý svet. V konečnom dôsledku je z toho pop. Pekný, nie hlúpy, miestami možno aj pôsobivý, no z môjho pohľadu nie je v pozitívnom zmysle prekvapujúci, smeruje do šedivého stredného prúdu. V druhej polovici albumu som sa prichytil pri zívaní.

Carlu mnohí prirovnávajú k Lane Del Ray. Dokonca až do takej miery, že medzi nimi nevidia rozdiel. Pokladám to za nedorozumenie, ak beriem do úvahy celú jej tvorbu. Prirovnať Carlu k Lane je snáď možné len na tomto jej novom albume Amor Supremo. Čím? Trošku soundom v inštrumentálnej časti skladieb. Vokálna časť, ktorá nesie hlavnú váhu štýlu Carly, je odlišná. Vyjadruje iný svet, mexický. Carla má inakší hlas, spev, feeling. Takisto badám ešte jeden rozdiel. No ten môže byť čisto subjektívny. Niektoré skladby z nového albumu Carly môžem v pohode počúvať, chvíľami ma aj pohladia – Un Beso, Flor Que Nunca Fui, Azúcar Morena, Cercanía, Devuélvete. No z celej tvorby Lany nemôžem počúvať ani jednu.

Tento článok mienim zároveň ako upozornenie na album Déjenme Llorar. Možno neskoro pre tých, ktorí ho poznajú, no nie neskoro pre tých, ktorí ho nepoznajú.

Miroslav Potoček