CORALIE CLÉMENT – OČARENIE, RANDE, LÁSKA, MILOVANIE

coralieCORALIE CLÉMENT – LA BELLE AFFAIRE

Nežné francúzske speváčky, šepkajúce, slastne vzdychajúce. Jedna ich poslucháčka, moja známa, snívala o milencovi á la Jeoffrey de Peyrac. Tak to kedysi bolo. Erotikou nasiaknuté pesničky patrili ku koloritu „sixties“. Nazýval som ich „žetémovice“. Samozrejme, začal to Serge Gainsbourg s „Birkinkou“. A dnes? Existujú také pesničky? Existujú. Hlavne vo Francúzsku, no nie len tam. (V Japonsku sú dokonca tradíciou. Prastarou. No my, Európania, hlavne Stredoeurópania, si radi nahovárame, že všetko dobré sa začalo u nás). Vzišla z toho celá vlna nežne spievajúcich speváčok. A vzišlo z toho aj umenie, nie len obyčajný „popík“, ako všetok pop zvykli pomenovať podaktorí rockoví publicisti. Lenže … súčasnú francúzsku hudbu, tú pravú, ktorá znie naozaj francúzsky, u nás takmer nepočuť.

Takže skapal pes. Ale ja tie „žetémovice“ registrujem. A nech si myslí kto chce, čo chce, páčia sa mi. Teraz sú aj obsahom kolekcie pesničiek na novom albume La Belle Affaire (štvrtom) francúzskej pesničkárky Coralie Clément (Coralie Cécile Émilie Biolay). Coralie je sestrou speváka Benjamina Biolaya. Od jej 6 rokov spieva. Kvôli hudbe sa vzdala štúdia histórie na univerzite v Lyone. Od konca 90. rokov začala skladať piesne a dlho sa vypytovala Benjamina, či sa už s nimi môže ukázať na verejnosti. V roku 2001 jej konečne vyšiel prvý album – Salle des Pas Perdus. I keď jej s realizáciou niektorých skladieb pomáhal brat, bolo jasné, že Francúzi majú novú nádejnú pesničkárku. Hudobní kritici ju označili za medzičlánok spájajúci štýl Francoise Hardy a Astrud Gilberto. Teraz, po sedem ročnej pauze, zapríčinenej materskými povinnosťami, sa Coralie napriahla k novému umeleckému výstrelu. Zásah? Zásah. Síce bez bossa novy, ktorá kedysi spestrovala niektoré jej skladby, ale stále je to šansónová lounge music, príťažlivá, elegantná, šarmantná, pripomínajúca Nouvelle Vague. Teraz častejšie so zvonivo znejúcimi gitarami surfového zvuku a soundom skladieb v intenciách Calexico (táto kapela ovplyvnila veľa umelcov, to sa ani nezdá).

Niektoré piesne mi lahodia natoľko, že sa pravdepodobne objavia v mojej zbierke „Best songs“. Ktoré? Reggae-salsa-tango-alternative-chanson „Sur mes yeux“, ďalej klasický šansónový evergreen „Mon Amie La Rose“, s ktorým v roku 1965 žala úspechy Francoise Hardy. V roku 1999 ho zase spievala v arabskom štýle a s famóznymi aranžmánmi Natacha Atlas. Verzia Coralie má však takisto čaro. Pekná je aj indie popová „Trois Fois Rien“, impresionistická, obrazotvorná. „Neviem si predstaviť hudbu bez obrazov“ – hovorí Coralie.  A … na záver – „Enjoy The Silence“ (Depeche Mode). Znie nežne, krehko, žensky. Hudba má naozaj tisíce podôb. Ba, možno, milióny. Podoba hudby Coralie je nestarnúca, ako samotné ženské pohladenie.

Miroslav Potoček