Jessica Pratt – Quiet Signs (Mexican Summer, City Slang, 2019)
Mať vlastný a osobitý hudobný svet na prijateľnej umeleckej úrovni je jednou z možností, akým spôsobom môže tvorca hudby zaujať poslucháčov. Americká pesničkárka Jessica Pratt taký svet vytvára – zvláštny, trochu dráždivý.
Teraz to znovu potvrdila na jej treťom albume s názvom Quiet Signs. Opäť nás zavedie do Kalifornie detí kvetov, ako to bolo v posledných rokoch aj v súvislosti s hudbou mnohých iných mladých amerických pesničkárov a skupín. Návrat do minulosti? Retro? Dnes tridsaťdvaročná Jessica bola v detstve ovplyvnená jej matkou, ktorá ju nasmerovala k pochopeniu umelcov, akým bol napríklad Tim Buckley. Na gitaru sa začínala učiť hraním podľa skladieb, ktoré obsahuje legendárny album T. Rex – Electric Warrior. Úžasný vzor! Takisto zvláštny, osobitý a … magický. Kto má takéto vzory, ten asi nebude chcieť skĺznuť k umeleckej povrchnosti. Jessica už ako šestnásťročná skladala vlastné, originálne piesne.
Album Quiet Signs, to sú v podstate len dvaja ľudia – Jessica (spev, gitara, syntetizátor, organ) a Al Carlson (flauta, klavír, organ, koprodukcia, mixovanie). V niektorých skladbách sa ešte ozve Matthew McDermott (klavír, syntetizátor). A to je celý zázrak. Pretože zázrak sa v určitom zmysle stal, skromný inštrumentár, skromné náklady, skromná propagácia a úspech sa napriek skromnosti dostavil. Ešte tu na svete totiž máme hudobných redaktorov, kritikov a iných podobných podivínov, a tí si Jessicu všimli a posunuli ju do mediálnych priestorov, preto sa teraz jej meno objavuje aj v rôznych rebríčkoch a hodnoteniach diskofilov.
A čo ich na nej zaujalo? Najprv jej spev. A ten je na úrovni originálnej poznávacej značky. Je s niečím alebo s niekým porovnateľný? Snáď trošku so speváckymi prejavmi speváčok s nežnými dievčenskými hlasmi, aké majú napríklad Lisa Ekdahl, Julee Cruise, Beth Gibbons. Predstavte si ho však v tichom, priam subtílnom psychedelickom folku, komornom, prevažne akustickom, pomalom, snivom, éterickom, zahmlenom, upokojujúcom, poetickom, úplne bez agresívnosti a pritom vyznievajúcom nekonvenčne, alternatívne. A ten tiež zaujal. Určité pripodobnenie by mohlo smerovať k legendárnemu albumu Cowboy Junkies – The Trinity Session (1988). Alebo … Alebo aj k nami nedávno zverejnenému albumu v článku o skupine Hectorine. Vyzerá to tak, že decentná, kultivovaná a originálna hudba nevymiera, akoby sa mohlo zdať z vysielania komerčných televíznych a rozhlasových staníc. Potvrdzujú to piesne z albumu Quiet Signs, obzvlášť tie najkrajšie: Fare Thee Well, Here My Love, Poly Blue, This Time Around.
Miroslav Potoček (foto: press)
