Low – Double Negative (Sub Pop, 2018)
Konečne. Konečne vyšiel zaujímavý album. Je ním Double Negative, najnovší album americkej skupiny Low, ktorá teraz slávi 25. výročie svojej existencie. Rozhýbal stojaté vody dnešnej hudby. Je však rozporný, čo naznačuje aj jeho názov, ktorý je narážkou na nedávnu politiku a výroky Donalda Trumpa.
Robert Plant, spevák Led Zeppelin, prevzal v roku 2010 do svojho repertoáru dve skladby od Low. „Je to skvelá hudba“ – povedal.
Nebolo by prekvapujúce, keby vyšlo najavo, že základnú myšlienku postaviť vedľa seba štýlom i duchom totálne rozdielne skladby ako hudobný kontrast, prevzali Low od The Beatles, konkrétne z dvoch po sebe nasledujúcich skladieb na konci ich úžasného „bieleho“ dvojalbumu (1968), skladieb Revolution 9 a Good Night. Nie, nekopírujú ich, nenapodobňujú, majú však súvislosť s vyššie zmieneným kontrastom medzi dvomi odlišnými hudobným svetmi a zároveň aj ich následným krížením. Revolution 9 bola skladba z ktorej vstávali dupkom vlasy mnohým priaznivcom The Beatles, poctili ju pomenovaním „pazvuková“. John Lennon podal vysvetlenie, že sa v nej pokúsil hudobne vykresliť revolúciu. V tejto skladbe boli okrem vplyvov hudobných predstáv Yoko Ono použité aj prvky tvorby avantgardných skladateľov modernej vážnej hudby, akými boli Karlheinz Stockhausen a Edgard Varèse. Za zmienku stojí aj fakt, že Lennon v nej použil loops („tape“ loops). A pieseň Good Night bola pomalá, orchestrálna, jemná uspávanka.
Album Double Negative obsahuje práve dva druhy takýchto skladieb – elektronické, prevažne inštrumentálne, plné dosť nemilosrdných zvukových efektov (šum, ruch, praskot, súlad i chaos), pripomínajúce vyššie zmienenú Revolution 9 a vokálno-inštrumentálne, pomalé, rozjímavé, pôsobiace priestorovo, étericky, povznášajúco, umocnené nádherným harmonickým spevom základných členov skupiny Low, manželov Mimi Parkerovej (spev, bubny) a Alana Sparhawka (spev, gitara, klávesové nástroje). Tie druhé sa budú pravdepodobne páčiť širšiemu spektru poslucháčov – obzvlášť skladby s nádychom štýlu ambient pop, akou je napríklad Fly, spevom trošku evokujúca farbu hlasov Bee Gees, čo v predvedení nekompromisne nekomerčných Low vyznieva úsmevne. Čarovná je aj skladba Always Up, duchovná, pastorálna, chrámová, upokojujúca, zároveň vyvolávajúca pocit rozľahlej panorámy krajiny videnej zo závratnej vesmírnej výšky. Čo by na to povedali Yes, Moody Blues alebo Vangelis? Alebo taká Poor Sucker – zimomriavky! Poháňa koleso fantázie až kamsi k predstave o defilé veľkých osobností éry flower power. A všetko to uzavrie posledná skladba Disarray, ktorá je spojením valivej elektronickej zvukovej vlny s úplným kontrastom – nebeským spevom. Fantázia!
Je vlastne možné túto fantáziu slovami adekvátne opísať? Je možné ju zatriediť do niektorého z existujúcich hudobných štýlov? Je možné iba napísať, že sú v nej náznaky štýlov ambient pop, dream pop, alternative pop, glitch pop, slowcore, sadcore, indie rock, spolu s rôznymi druhmi noise music. Je magnetická, priťahuje aj odpudzuje, dráždi zvedavosť, provokuje, vyvoláva polemiku. Je skrátka pre súčasný stav stojatej vody v hudobnom dianí potrebná ako soľ. A napokon … Vlastne aj ako cukor. Veď je chvíľami slaná, chvíľami sladká, chvíľami protichodná, rozdvojená, bipolárna a chvíľami spojená do jedného kompaktného celku. A človek potrebuje soľ i cukor. Soľte, slaďte, no hlavne si vypočujte celý album Double Negative, možno budete počúvať jeden z najlepších albumov roka 2018. Že by Low symbolicky prinavrátili aspoň na pár minút revolučný rok 1968?
Miroslav Potoček (foto: press)
