Severský metal preniká do mainstreamového vedomia, aj keď nenápadne. Keď pred niekoľkými rokmi hostil prezident Obama vo Washingtone severský summit, rozbúril sociálne siete výrokom: „Fínsko má zrejme najviac metalových kapiel na počet obyvateľov a tiež patrí ku krajinám s najlepším politickým systémom. Netuším či je medzitým nejaká spojitosť. „Či tak alebo onak – škandinávsky metal predstavuje osobitú hudobnú kapitolu.
Podľa prieskumu na portále reddit.com má Fínsko 53 heavymetalových kapiel na 100 000 obyvateľov, Švédsko 37 a Nórsko 27, čo sú úctyhodné počty. A navyše to zvádza k historickým paralelám: keď do Európy preniklo v 20. storočí tango z Argentíny, práve vo Fínsku našlo úplne novú tvár – a podobnou cestou ide aj metal. K najzaujímavejším postavám fínskej scény patrí basgitarista Lauri Porra: po 4 albumoch s metalovou skupinou Stratovarius tento rok vydal sólový album „Entropia“, ktorý je žánrovou odbočkou smerom ku klasike. Titulná skladba vznikla ako „concerto pre basgitaru a orchester“ v roku 2015. Album otvára dvadsaťminútová orchestrálna skladba s hosťujúcim fínskym raperom menom Paper T, nasleduje trojdielna suita „Domino“. Aj keď inklinácie ku klasike a symfonickému zvuku sú medzi škandinávskymi metalovými osobnosťami časté, Porra k tomu má aj genetické vlohy. Jeho prapradedom bol totiž velikán fínskej vážnej hudby, skladateľ Jean Sibelius – a Lauri hral od detstva na čelo a študoval hudbu. Jeho profesionálna dráha začala v kapele fínskeho gitaristu Bena Granfelta na spoločnom turné s Lynyrd Skynyrd a Thin Lizzy, neskôr dostal ponuku od fínskej skupiny Sinergy, u ktorej zrode stála americká speváčka Kimberly Goss – a od roku 2005 je členom jednej z najúspešnejších metalových kapiel európskej pevniny, Stratovarius. Popri tom má ale Porra aj úctyhodný počet ďalších projektov, k posledným patrí spolupráca s fínskou skupinou Apocalyptica, ktorá vznikla vlani v decembri pri príležitosti stého výročia fínskej nezávislosti.
Pôvodne argentínske tango sa vo Fínsku stalo súčasťou miestnej kultúry, vďaka Värttinä aj ďalším skupinám prechádza silným revivalom fínska tradičná hudba. Získal typicky fínske črty aj heavy metal?
Ide o podobný vývoj ako v ďalších krajinách Škandinávie: nordický metal je veľmi odlišný od anglosaského, prešiel niekoľkými vlnami, na konci 90. rokov to bol death aj black metal a veľa podžánrov: typicky škandinávskym štýlom je symfonický power metal.
Čo potom zanechalo stopu aj v krajinách mimo Škandinávie?
Áno, veľa fínskych skupín ovplyvnilo zvyšok sveta. To je ale súčasť širšieho vzťahu medzi hudbou a kultúrnych pamätí: Black Sabbath, po nich Iron Maiden, kapely zo San Francisca aj z Európy a nakoniec aj tie severské majú veľa spoločného so starou, pohanskou spiritualitou a tá je na severe stále veľmi živá, dôkazom je epos Kalevala či odkaz Vikingov.
Kalevalou sa inšpirovali ako Värttinä, tak aj Tolkien v epose Pán prsteňov. Ale u metalu je to predsa len prekvapivé.
Silnú úlohu tu hrá kultúrna história. Napríklad fínska kapela Amorphis sa inšpiruje hudbou Kalevala aj tradičnou hudbou Karélie. Ide vlastne o pokračovanie ľudových tradícií metalovými prostriedkami. Fíni boli pritom iní než Vikingovia, ich kúzla a mágia bola spojené s prírodou, lesom, oblohou. Na mojom prvom albume je dôležitá pieseň Akka. To je ešte starší príbeh než Kalevala. Akka bola bohyňa podzemia a Ukko bol vo fínskej mytológii bohom oblohy, počasia, úrody i hromu. Ak ste teda vo Fínsku obrábali polia, museli ste s oboma božstvami komunikovať. V celej Škandinávii silnie hnutie, ktoré sa vracia k starým pohanským kultom.
Jean Sibelius bol váš pradedo, cítite to ako nejaké privilégium?
V každej generácii našej rodiny boli hudobníci. Môj starý otec bol dirigent a jeden zo zakladateľov Fínskej národnej opery, moja matka i moja sestra hrali v jeho orchestri, pre nás bola hudba prirodzenou voľbou. Ak človek študuje klasickú hudbu, Sibeliovi sa nevyhne.
Ale popri tom máte ešte ďalší úväzok, ako poradca multižánrového Helsinki Festivalu a z tejto pozície ste dokonca vlani v lete prišiel na festival Colours of Ostrava. Čo presne v tejto profesii robíte?
Vymýšľam projekty, dávam tipy hudobníkom či umelcom ako sa prepojiť, niekedy sú to aj tvorcovia z iných oblastí: výtvarné umenie, inštalácia. Pre mňa to začalo pred rokmi, keď som chcel napísať skladbu pre symfonický orchester a rapera: festival ponuku prijal a mal záujem na ďalšiu spoluprácu.
Na trase Helsinki-Ostrava
Ale sedliacky rozum predsa hovorí, ak festival zamestná hudobníka, ktorý je vo svojom žánri celebritou, tak ho to stojí veľa peňazí, pretože čas takýchto celebrít je veľmi drahý. Ako je to ekonomicky udržateľné?
Viete, ja práve toto nerobím pre peniaze, ale pretože je to pre mňa zaujímavé. Veľa sa pritom naučím. Som tvorivý umelec a je pre mňa dôležité byť pri zdroji. Vedieť, kam sa umenie pohybuje. Pracovať v takomto festivale je tá najlepšia pozícia, ako sledovať scénu. Napríklad do Ostravy by som sa inak dostal len ako účinkujúci, na jeden deň, ale keď ma sem vyšle Helsinki Festival, tak tu zostanem 4 dni a mám veľa času. Pripravil som si dlhý zoznam kapiel, ktoré chcem vidieť.
To má logiku, ale rovnako si neviem predstaviť Ritchie Blackmora či Lemmy Kilmistera v úlohe festivalového poradcu, to predsa nie je súčasťou ich imidžu?
Áno, každý hráme metal, ale trochu inak, ja sa pohybujem aj v iných žánroch, čo platí aj o Helsinki Festivale: v roku 2005 bol jeho umeleckým šéfom Esa-Pekka Salonen – jeden z najslávnejších svetových dirigentov.
Vy ste vlani hral na festivale Masters Of Rock vo Vizoviciach, ale predpokladám že vystupujete aj na akciách zameraných na iné žánre?
Áno, dosť často robím presahy a tak niekedy hrám aj na klasických alebo jazzových festivaloch.
Petr Dorůžka (foto: Jarmo Katila)