PREČO SA ARTEMY TROITSKY, GURU RUSKEJ ROCKOVEJ ŽURNALISTIKY, VYSŤAHOVAL DO ESTÓNSKA

Artemy TroitskyRuský aktivista, novinár, univerzitný lektor a kedysi organizátor undergroundových koncertov Artemy Troitsky sa narodil r. 1955 v Jaroslavli, meste severovýchodne od Moskvy. Časť detstva strávil v Prahe, po návrate do Moskvy sa roku 1972 stal prvým ruským dídžejom. Keď v roku 1980 na festivale v Tbilisi uviedol undergroundovú skupinu Akvarium, vyvolalo to politický škandál, neskôr sa dostal ako jediný nehudobník na čiernu listinu zakázaných undergroundových skupín. V 80. rokoch, v čase perestrojky napísal kroniku nezávislého rocku v Sovietskom zväze, ktorej rukopis bol prepašovaný, do Londýna, kde vyšla pod názvom Back in the USSR. Po perestrojke sa stal hudobným šéfom ruskej verejnoprávnej televízie. Od roku 2014 žije v Tallinne.

Ruské dejiny posledných rokov sú prehľadne členené politickými vraždami: roku 2006 bola zastrelená investigatívna novinárka Politkovskaja, 2009 bol ubitý vo väzení protikorupčný právnik Sergej Magnitsky, 2015 zastrelený opozičný politik Boris Nemcov, tento rok v Anglicku došlo k otrave agenta Skripala, ktorá našťastie zlyhala. Vy ste ešte za Jeľcina pracoval vo verejnoprávnej televízii a dokonca za Putina prednášal na univerzite. Čo vás nakoniec prinútilo odísť a usadiť sa v Estónsku?

V Rusku som žil až do leta 2014, ale po ukrajinskej vojne a anexii Krymu sa začali vŕšiť problémy. Vyhodili ma z moskovskej univerzity, stratil som všetky možnosti v rozhlase i televízii, profesionálne som sa dostal do úplnej izolácie, ale zároveň prišli ponuky z univerzít v Helsinkách a Tallinne a to na prednášky spadajúce pod študijný odbor zvaný kulturológia. Mojou špecialitou v tejto oblasti sú ruské subkultúry od 19. do 21. storočia, čo je celkom obsiahla téma: od Dekabristov, ruských Dandies a Puškina, cez slavjanofilov, narodnikov, anarchistov a ruských hipsterov Gopnik až po Pussy Riot.

Nedalo by sa to zovšeobecniť, že subkultúry zohrali v ruských dejinách zásadnú úlohu, najmä ak by sme k nim priradili aj literátov vo vyhnanstve, alebo náboženské menšiny ako Staroverci, ktorí odišli na Sibír z nutnosti, aby sa zachránili pred cirkevnými represiami?

To je ale už iná téma. Ja som sa zameral len na mládežnícke trendy. A pretože obe zahraničné ponuky prišli v pravý čas, presunul som svoje pracovné aktivity do Fínska a nakoniec do Estónska – kde mi nič nechýba.

Niečo podobné sa stalo prvýkrát už za Sovietskeho zväzu, kedy ste sa vďaka organizácii undergroundových koncertov ocitol na čiernej listine, ale v Lotyšsku, ste viedol svoju vlastnú TV show. Aj keď Lotyšsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu, autoritám vaša činnosť zrejme unikla.

Bolo to v inej dobe, bol som mladý, bez rodiny a záväzkov, k životu som potreboval minimum prostriedkov – ale v tých ostatných rysoch sa história skutočne opakuje.

Pomohli vám teda skoršie kontakty?

Áno, pretože mnoho z mojich starých priateľov z rockovej éry sa stalo dôležitými postavami – vo vláde, v médiách.

Čo zaujímavým spôsobom vyšlo najavo roku 2014, keď ste na festivale Tallinn Music Week prezentoval skupinu Pussy Riot.

Priviezť ich a zaradiť do programu bol nápad estónskeho prezidenta – a tým bol Toomas Hendrik Ilves, známy tiež ako hudobný znalec a punkový fanúšik. Narodil sa vo Švédsku, študoval v Kanade, pracoval v Mníchove pre Slobodnú Európu, žil v New Yorku a rozprával mi ako chodil na koncerty do CBGB a Max ‚s Kansas City na všetky tie dôležité kapely ako Ramones, New York Dolls a Sex Pistols. O svojom pláne priviezť Pussy Riot sa radil najprv s Juku-Kalle Raidom, čo bol kedysi významný estónsky pankáč a neskôr člen parlamentu. A Juku-Kalle, môj starý kamarát, mi vtedy zavolal či by som ich nepriviezol. Spomínam si, že svetové média uvádzali ako Toomas Hendrik Ilves osobne celý festival zahájil a popisovali ho ako človeka s disidentskou minulosťou, ktorý do svojho úvodného prejavu zakomponoval ako Pussy Riot, tak i skladateľa Arvo Pärta. Kritizoval fašizmus i marx-leninizmus ako systémy „kolektívnej viery“ a vyhlásil: „Keď zabijete tvorivú silu, zabijete iskru života v kultúre a vede. Zabijete celú spoločnosť aj jej šancu na zmenu. „Ex-členky Pussy Riot na tlačovej konferencii vyhlásili, že by Ilvesa chceli za ruského prezidenta. „Neskrývame, že naša hudba nie je nič extra. Pracujeme s princípom zlého umenia, zlých textov a zlej hudby. Cieľom Pussy Riot je politický protest. Keď vystúpite ilegálne na nečakanom mieste, hlas protestu to len zosilnie. „

Tá známa kauza Pussy Riot versus Putin je pritom rozumom ťažko pochopiteľná. Najprv boli exemplárne odsúdené, potom ich z väzenia pustili, čoho tým vlastne chcel Putin dosiahnuť? Natrvalo ich umlčať nedokázal a len vygeneroval ďalší ukážkový príklad represií?

Veľkú úlohu v tom hrá fakt, že to bolo pred olympiádou, a Pussy Riot mali vďaka tomu ohromné šťastie. Podobne ako podnikateľa a kritika Kremľa Michaila Chodorkovského ich pustili na slobodu v rámci kampane ukázať Rusko ako liberálny štát bez politických väzňov. Putin si skrátka potreboval koncom roka 2013 vylepšiť imidž. Nebyť blížiacej sa olympiády v Soči, odsedeli by si plnú dĺžku trestu. Podobné veci sa odohrávali už za Sovietskeho zväzu. Príkladom bol napríklad veľký rockový festival v Tbilisi v marci 1980, uvádzaný ako prvú akciu svojho druhu v Sovietskom zväze. Dôvodom prečo ho povolili bolo, že nasledovala olympiáda v Moskve a festival prišiel vhod ako súčasť propagandy.

Vy ste sa s rodinou v Estónsku teda definitívne usadil?

Áno, so ženou i dvoma deťmi, najprv sme bývali na predmestí kde sú pláže, borovicové háje, tam sa cíti človek ako na dovolenke, ale po troch rokoch nás to začalo nudiť, nie je tam mestský život a pre všetko musíte autom. Teraz bývame v centre, deti chodia do školy, syn Ivan dokonca do židovskej školy, čo bola praktická voľba. Ruské menšiny posielajú svoje deti v Estónsku do ruských škôl, ale tie sú skoro všetky silne pro-putinovské. Jediná, ktorá sa tomu vymyká a má našu dôveru, je ruská židovská škola.

Nemusel kvôli tomu konvertovať?

Nie, ale medzi predmetmi má hebrejčinu, židovskú literatúru, to všetko môže byť užitočné a Lydia chodila do experimentálnej estónsko-ruskej školy, ktorá funguje podľa nejakého fínskeho modelu, kde nie sú tradične vymedzené predmety a všetko prebieha s veľkou dávkou improvizácie. Hovorí sa tam rusky aj estónsky a to je jazyk, ktorý ona z nás všetkých ovláda najlepšie.

Vášmu odchodu do Estónska tiež predchádzali nejaké súdne žaloby, o čo sa jednalo?

Napríklad o to, že som jedného rockového muzikanta, ktorý kolaboroval s Putinovým režimom za obnovenie cenzúry, označil v televíznej šou za „cvičeného pudla“ a on ma žaloval. Tých žalôb bolo celkom 7, ale päť z nich som vyhral. Aj v tomto prípade som mal šťastie, stalo sa to ešte keď prezidentom bol Medvedev a tajná polícia nebola tak silná ako teraz, takže sudcovia sa stále držali právnych noriem. Nie že by všetko bolo ako malo byť, ale súd rešpektoval fakty a od tej doby som našťastie podobné skúsenosti nemal.

Aká bola za tými žalobami motivácia?

V Rusku som bol verejne známou postavou a vo svojich komentároch som si nikdy nebral servítky. Staral som sa len o hudbu, nie politiku, ale ak sa ma napríklad pýtali na intervenciu v Gruzínsku, zodpovedal som bez zábran. Čo bolo presne proti oficiálnym stanoviskám. Chceli ukázať, že tento druh nezávislosti v prípade verejnej osoby nestrpí. Ale mal som šťastie, že sa to stalo relatívne skoro, ako sa situácia začalo siliť. Keby to nebolo roku 2011 ale o pár rokov neskôr, skončil by som v kriminále.

Keď bol Boris Nemcov zavraždený vo februári 2015, nemal ste obavy aj o svoj život?

Nutné uviesť na pravú mieru, že Boris Nemcov bol iná liga než ja. On bol politik a teda aj skutočná hrozba pre systém, ja som len hlasný a prostoreký kritik. Osobnosť kultúrneho, nie politického sveta. Takže proti mne používali oveľa miernejšie prostriedky.

Keď som bol pred deviatimi rokmi poslednýkrát na hudobnom festivale na Sibíri, vyzeralo to ako že sa celý ten doteraz neznámy svet hudobných štýlov otvára svetu. Je možné podobné akcie organizovať aj teraz? Napríklad jeden z hlavných koncertných organizátorov a dlhoročný manažér Huun Huur Tu a ďalších skupín, Saša Čeparichin, sa vysťahoval do Čiernej hory.

On skutočne už v Rusku nerobí veľa akcií, jeho hlavný projekt je divadelné predstavenie Riot Days s Meuse Aljechin z Pussy Riot. Nikdy sa to nehralo v Rusku, ale vo svete áno vrátane Austrálie. A ak napríklad on v Rusku nič neorganizuje, nie je to že by to bolo priamo zakázané, ale pretože v tejto úlohe by sa nikto necítil príliš bezpečne. Máme síce veľa festivalov, ale mnohé z nich sú hanebné akcie. Napríklad Našestvie patrí k tým najväčším: vystupujú tam len ruské kapely, prebieha to s nacionalistickým a vojenským podtextom, festival je zároveň prehliadkou s tankami a vojenskými lietadlami a stanom ruskej armády. Rad hudobníkov proti tomu protestuje a akciu bojkotuje. Argumentujú, že rock and roll bol vždy protivojnovou platformou a spájať ho s armádou ide proti zmyslu tej hudby.

Neponúka sa tu paralela s Hitlerom a jeho propagandou? Keby žil v dnešnej dobe a regrutoval členov Hitlerjugend, určite by postupoval podobne.

Tá paralela je oprávnená, ale nepovedal by som, že práve toto na mladú generáciu zaberá, pokusy vytvoriť nejakú Putinjugend nie sú príliš úspešné, mladá generácia nepatrí k najaktívnejším podporovateľom Putina.

Ako citeľný je odchod elít z dnešného Ruska?

Teraz je celkom silný, aj keď všetci vedia, že odchod pre nich nebude ľahký. Prevažujú ľudia z tých lepšie platených profesií, ktorí už nechcú žiť v Rusku a pritom im je jasné, že v cudzine sa budú musieť živiť ako taxikári. Sú to úplne iní ľudia než tí kto emigrovali v 80. či 90. rokoch. Vtedy išli za úspechom, za profesionálnym uplatnením, teraz je to naopak. Ľudia, ktorí vlastnia drahé autá i vily, majú strach z budúcnosti. Čo sú zlé správy pre ruský štát, pretože sa jedná o únik mozgov, ktoré nikto nenahradí.

Ak teda žijete v Estónsku, stále si ponechávate ruský pas aj občianstvo?

Áno, skoro každý mesiac sa vraciam, nie je to tak ďaleko, mám v Rusku ďalšie deti i priateľov, a tiež mám svoju krajinu stále rád, ale čo nenávidím, je ruský štát. Stále dúfam, že možnosť tam jazdiť zostane aj v budúcnosti, pretože zakaždým keď prekračujem hranice do cudziny, mám trochu mrazenie a bojím sa, že jedného dňa sa už von nedostanem.

Ak sa situácia bude vyostrovať ako doteraz, dôjde k takému zlomu napríklad za dva roky alebo za päť?

Môže sa to stať každým okamihom. Akoby som žil v Kafkovom románe Proces. Nemám šancu ako získať informácie o plánoch ruských autorít a ak so mnou majú nejaké úmysly, pripadám si rovnako stratený ako Jozef K. Zatiaľ sa mi ale darí využívať všetky svoje možnosti.

Nebolo by teda istejšie mať pre seba aj pre rodinu estónske občianstvo i pas?

Ale v tomto prípade by som prišiel o ruské občianstvo a musel by som pri každej návšteve žiadať o vízum a obávam sa, že by som ho nedostal.

Pred chvíľou ste sa zmienil, aké sú v ruských školách v Estónsku pro-putinovské nálady. Ako sa to prejavuje?

V Estónsku je zvláštna situácia: 26% populácie tvoria Rusi, v Lotyšsku ešte o niečo viac a ruskú menšinu možno rozdeliť do troch skupín. Dôchodcovia, ktorí prišli do Estónska počas Sovietskeho zväzu a po jeho rozpade sa zrazu proti svojej vôli ocitli mimo svoju vlasť. Preto nemajú záujem sa učiť jazyk, k Estónsku nemajú žiadny vzťah, milujú a volia Putina a snívajú o tom, že Sovietsky zväz sa do Estónska vráti. Tá ďalšia časť sú Rusi ktorí sa tam narodili – väčšinou ako deti tých zo skupiny 1. Tiež nie sú naladení estónsky, ale vedia jazyk, majú normálne povolanie a v názoroch na Putina sú rozdelení. A potom je tretia skupina, mládež, ktorej už na Rusku nezáleží, využívajú toho, že Estónsko je členom Európskej únie a slobodne cestujú. Lenže v ruských školách učia skôr tí starší, a preto sú tie školy toľko pro-putinovské.

Pozitívny generačný vývoj teda brzdí práve tá výchova.

A celé to má príchuť absurdného divadla – tí učitelia a učiteľky trpia sovietskou nostalgiou. Tento rok na jar boli v Rusku prezidentské voľby, kde sa samozrejme švindlovalo s hlasmi. Ak by to prebiehali regulárne, podľa môjho by Putin namiesto 67% dostal tak 57%. Ale čo sa týka voličov v cudzine, tam hlasovalo pre Putina tak 85%. V Estónsku to bolo dokonca 95% tých, čo šli voliť. Musíme pritom ale vziať do úvahy relatívne nízku volebnú účasť, 30%, volila teda hlavne najstaršej generácie. K tomu prispieva, že Rusi žijúci v cudzine sa cítia ohrození, najmä po tých škandáloch s nervovým plynom. Vnímajú, že Európania sa na nich pozerajú podozrievavo a túžia po nejakej ochrane a volia teda Putina – takže podobné to môže byť aj v Prahe. Ale samozrejme že v Prahe žije aj veľa takých, čo pred Putinom utiekli. Včera som s nimi mal schôdzku v kaviarni v Holešoviciach, bol tam nával, všetci so mnou chceli hovoriť a pritom sme dátum stretnutia zverejnili len o dva dni skôr. Ale tí čo podporujú Putina, sú bohužiaľ vo väčšine a pre nich je určená táto úplne univerzálna otázka, ktorú môžete položiť v Estónsku, Nemecku či v Prahe: Ak toľko milujete Putina a ak veríte, že Rusko je tak úžasný stáť, tak prečo sa tam nepresťahuje a namiesto toho žijete tu uprostred svojich nepriateľov? Nikto z nich mi na to nikdy neodpovedal. Takže ak sa s nimi niekedy dostanete do diskusie, tak po tejto otázke stíchnu. Ja samozrejme odpoveď poznám, rovnako ako ju poznajú oni. Život na Západe je ďaleko jednoduchší, lepší a kvalitnejší ako v Rusku, ale oni si to nedokážu priznať.

V cudzine prednášate anglicky?

V Helsinkách som učil anglicky aj rusky, v Tallinne rusky. Vo Fínsku to bola väčšia sranda, ale ja sám seba nevnímam ako pedagóga, trochu ma to unavuje. Čo ma baví treba robiť rozhlasovú show pre Radio Liberty ktoré sídli v Prahe a politickú každodennú show pre ARU TV, čo je protiváha ruských propagandistických médií v Tallinne. Je to undergroundová protiputinovská hardline internetová televízia a politický aktivizmus beriem ako životnú povinnosť.

Ešte píšete o hudbe?

Hudbe sa venujem len v rozhlase, pretože hudobná tlač v Rusku zmizla, ruská odnož časopisu Rolling Stone zanikla pred niekoľkými mesiacmi, nevidím žiadne odbytiská, aspoň na podrobnejšie články, ktoré sú pre internet veľmi dlhé.

V rokoch 1963-8 ste žil s rodičmi v Prahe. Na čo najradšej spomínate?

Strávil som u vás formatívne časť svojho života, od ôsmich do trinástich rokov. Bolo to v ére britských skupín, chodil som do klubov Olympic, Slniečko, Music F Club, na prvom beatovom festivale v roku 1967 som bol zrejme najmladším členom publika. Môj otec pracoval v časopise Otázky mieru a socializmu, ja som chodil do sovietskej školy, ktorá bola dosť medzinárodná, medzi mojimi kamarátmi boli Francúzi, Taliani aj deti z Latinskej Ameriky, všetci mali prísun platní a na prázdninové tábory si ich brali so sebou. V septembri 1967 sme v Sovietskej škole začali vydávať vlastný časopis.

Sovietska škola rock and roll tolerovala?

Bolo to celkom smiešne, kvôli rock and rollu ma vylúčili z Pioniera. V tom čase sme mali v triedach reproduktory, bola to éra školského rozhlasu, cez prestávky sa hralo. Veľmi často hudba, predovšetkým sovietska, niekedy dokonca twist. Ale keď sme tam prepašovali Rolling Stones, učitelia to označili za ideologickú diverziu. Ja som im vysvetľoval: „Nie, to je revolučná hudba súčasnej mládeže. Je to myšlienkovo progresívne, proti kapitalizmu a vojne vo Vietname.“ Praha na mňa urobila úžasný dojem a návrat do Moskvy pre mňa bolo životné trauma.

Vrátili ste z vlastného rozhodnutia?

Presne naopak. Začínala Pražská jar 1968 a náš Ústredný výbor Komunistickej strany sa rozhodol urobiť čistku. Otec bol politológ so špecializáciou na Latinskú Ameriku, často cestoval, poznal osobne Fidela Castra a Che Guevaru, aj rad ľavicových intelektuálov v Európe, nebol to slepo lojálny človek. A ponechať ho v Prahe by bolo pre sovietsky režim riskantné.

V auguste 1968 ste bol teda už v Moskve. Ako ste prežíval tie dni?

Vo svojej anglickej knižke som napísal, že invázia pre mňa i pre rad priateľov bola momentom životného rozhodnutia. Do tej doby sme mali o komunizme i Sovietskom zväze celkom priaznivé mienky, veľmi sme to neanalyzovali, a potom zrazu v 13 rokoch som si uvedomil, akú brutálnu silu moja krajina reprezentuje. Cez noc som sa myšlienkovo zmenil v disidenta. Po prázdninách ma vyhodili z Pioniera druhýkrát, tentoraz pre antisovietsku propagandu. Ja som dovtedy hovoril otvorene a nestaral sa o následky. Spolužiakom som vysvetľoval, že v Československu nebola žiadna kontrarevolúcia ani agresia NATO. Doma sme tiež o politike vždy hovorili otvorene. Riaditeľ školy si vtedy zavolal rodičov. Keď prišli domov, matka bola bledá ako krieda a otec bol bordový – ale oči mal sklopené k zemi.

Ak ste v Prahe strávil detstvo, nelákalo vás usadiť sa tu?

Poviem úprimne, že by som radšej žil v Prahe než v Tallinne. Česká republika je mojou druhou vlasťou, vyrastal som tu a stále trochu hovorím po česky, ale nikdy som nedostal žiadne ponuky, či príležitosti. Viem že keby som sa stal radovým zamestnancom Radia Liberty, tak k tomu patrí aj veľa byrokracie a to by sa mi nepáčilo, skôr by som bral nejaké univerzitné miesto.

Existuje v Rusku stále nejaký hudobný underground?

Práve teraz je to oveľa zaujímavejšie ako v predošlej dekáde, kedy prevažovala komercia v štýle Eurovízie. Teraz sa potvrdzuje, že tvrdšie časy generujú kultúrne prekvapenie. Máme veľa naštvaných a mladých muzikantov v post-punkovej kategórii a so srdcom na správnom mieste. Aj keď hudobne to nie je prevratné, má to silný sociálny náboj, tiež existuje silná rapová scéna, ťažký underground, rapové súboje, ktoré sleduje 25 miliónov ľudí na internete, zatiaľ čo oficiálne média sú stále v štýle Ally Pugačevy.

V histórii ste mali toľko vynikajúcich spisovateľov, ktorí skončili vo vyhnanstve, je literatúra stále tak silnú hnacou silou?

To platilo ešte v 90. rokoch, kedy prerazila rada dôležitých autorov, napríklad Vladimir Sorokin, ale v posledných rokoch prevažujú iné disciplíny, ako divadlo, ktoré sa znovu prebúdza. Práve teraz je divadlo v tom opozičným hnutí najsilnejšie, čo dokumentuje i proces proti režisérovi Kirill Serebrennikovi, ktorý je v domácom väzení už od vlaňajška, údajne kvôli sprenevere divadelných grantov.

Nenapadlo vás niekedy, že by ste potreboval ochranku?

Nie, ja som sám seba nikdy nebral príliš vážne, moje stretnutia s neznámymi ľuďmi sú stále veľmi príjemné, prichádzajú ku mne na ulici a tlačia mi ruku, stáva sa to v Moskve i Tallinne.

A nájdu vás napríklad čitatelia, ktorí nehovoria rusky na webe?

Nemám anglický web, ale mám radu. Napísal som knihu Subkultura, ktorá pod týmto názvom vyšla koncom minulého roka aj v angličtine, tak ak by ju niekto chcel vydať a preložiť, nechám jednu kópiu v mojom obľúbenom obchode z platňami v Prahe v Trojanovej ulici, ten sa volá sa Rekomando s podtitulom Predajňa pre subkultúru.

Petr Dorůžka