ÖZLEM BULUT BAND – AşK (AUSTROPLASTIC LABEL 2014)
Keby mal človek reagovať na všetko, čo u nás nie je v prístupe k hudbe v poriadku, tak by musel s prepáčením za výraz, „pindať“ v jednom kuse. Že by to bolo až také zlé? V plnom rozsahu je to ešte horšie, je to … nenachádzam na to ani adekvátny výraz. Negujeme rôzne druhy hudby. (Česť výnimkám). Z trápnych príčin, z nevedomosti, jednostrannosti, a čo je hanba kolosálnych rozmerov, zo snobstva upínajúceho sa k hviezdam, k tomu, čo letí, pretože to, čo letí musí byť logicky najlepšie, inak by to neletelo. A ešte k tomu prirátajme nános podivného slovenského rasizmu bez príčiny, založeného na neznalosti kultúr cudzích národov. A to všetko zatĺkame klincom do rakvy – ponímaním hudby vypestovaným v časoch socializmu. Napríklad opovržlivým postojom k barovej, kaviarenskej hudbe. Kedysi bol pochopiteľný. Väčšina našich barových kapiel hrala napochytro nacvičené prevzaté skladby. Zväčša ošúchané hity. Interpretovala ich ledabolo, nezúčastnene, nevkusne, bez osobitého vkladu. Raz sa gitarista počas hrania pozeral von oknom, inokedy si „pokecal“ s barmankou, alebo si kamsi na „momentíček“ odskočil. Samozrejme, takýmto spôsobom podávaná hudba sa mohla páčiť snáď len, ako to hovorieval jeden môj priateľ, „buranom jak rampa“.
V západnej Európe má barová a kaviarenská kultúra tradíciu. Kaviarne boli umeleckými a intelektuálnymi centrami. Pôvodne vznikli v 14. storočí v Turecku. V Paríži je dodnes v prevádzke kaviareň Café Procope z roku 1686. Veľkí hudobníci a speváci koncertovali v baroch, napríklad francúzska šansónová legenda Édith Piaf, alebo aj Jimi Hendrix, ktorý hral v Cafe au Go Go, kde koncertovali aj mnohí ďalší významní hudobníci a skupiny – Joni Mitchell, Tim Buckley, Jefferson Airplane. Ako príklad hudobnej kultúry, ktorá na Slovensku nezapustila korene som si teraz vybral tureckú speváčku Özlem Bulut. Momentálne predstavuje hudobnú fúziu pre mnohých našincov vzdialenú, ako najvzdialenejšia planéta slnečnej sústavy – fúziu hudby tureckej, džezovej, opernej a barovej. Özlem sa narodila v roku 1982 v malej dedinke východného Turecka. Vyrastala na tradičnej hudbe Anatólie. Ako pätnásťročná začala študovať operný spev. Jej obľúbenými speváčkami boli Lhasa de Sela (unikátny umelecký zjav, ktorému do nášho éteru z obvyklých príčin nebolo umožnené náležite preniknúť), Sarah Vaughan, Ella Fitzgerald. V roku 2006 sa presťahovala do Viedne, kde získala angažmán v štátnej opere. V roku 2008 si založila kapelu Özlem Bulut Band s medzinárodným obsadením a hneď bola ocenená rakúskou World Music Contest. Neskôr zase cenou MIA – Music Awards Industry 2013. Momentálne boduje v rebríčku World Music Charts Europe s druhým, novým albumom Özlem Bulut Band – Aşk. Môžeme síce lúskať záhady z akých štýlových ingrediencií sú jednotlivé skladby tohto albumu namiešané, v ktorej je viac etno jazzu, v ktorej pop orientu, opery, Balkánu, no hlavným plusom je čaro osobnosti Özlem, jej zmysel pre parodovanie, pre humor. Skrátka, prinajmenšom polovicu skladieb som počúval seve seve (s potešením), ako sa hovorí po turecky.
Miroslav Potoček
