Brazílsky hudobný vizionár Lucas Santtana prichádza so svojím desiatym albumom „Brasiliano“. Nie je to len hudobné dielo, ale odvážny lingvistický manifest. Spochybňuje v ňom koloniálne dedičstvo a navrhuje, aby svet uznal autentický jazyk Brazílie, ktorý sa v uliciach a pralesoch formoval po stáročia.
Lucas Santtana má hudobnú revolúciu v krvi. Ako syn legendárneho producenta Roberta Sant’Anu a synovec ikony Toma Zé formoval brazílsku scénu už od 90. rokov. Hral po boku velikánov ako Caetano Veloso či Gilberto Gil, no čoskoro si vydobyl meno ako priekopník experimentálneho elektro-rocku. Skladal hity pre hviezdy ako Marisa Monte či Céu a album „Brasiliano“ pod hlavičkou labelu Nø Førmat! predstavuje vrchol jeho doterajšieho umeleckého snaženia.
Britský dídžej Gilles Peterson ho kedysi trefne opísal ako „brazílskeho Matthewa Herberta“. Lucas túto povesť zvukového inovátora potvrdzuje aj v roku 2026. Jeho novinka je poctou jedinečnej kultúrnej identite a zároveň kritickým hlasom volajúcim po uznaní dejín, ktoré mali byť pôvodne vymazané.
Lingvistická revolúcia v rytme samby a elektroniky
Podľa údajov UNESCO zanikne niekde vo svete každých 14 dní jeden jazyk. Pre Lucasa to nie je len smutná štatistika, ale hrozba, ktorej čelí aj identita jeho rodnej krajiny. Svojím novým albumom predkladá provokatívnu myšlienku: oficiálny názov jazyka v Brazílii by sa mal zmeniť z „portugalčiny“ na „brasiliano“. Santtana argumentuje, že súčasná brazílska reč je hybridom, ktorý kombinuje africké, domorodé a portugalské slová – na rozdiel od konzervatívnej európskej verzie.
Tento lingvistický taviaci kotol má korene v útlaku, ale aj v kreativite ľudu. Lucas pripomína, že počas prvých storočí dominovali v Brazílii tzv. „línguas gerais“ – zmesi portugalčiny s vyše 1 200 domorodými jazykmi (ako Tupi-Guarani) a stovkami afrických dialektov. Album „Brasiliano“ vracia túto potlačenú históriu späť do verejného diskurzu.
„Potrebujeme hovoriť pravdu o histórii nášho jazyka, pretože je to aj história našich ľudí a našej krajiny. Ľudia v Brazílii nevedia, že portugalčina v raných rokoch nikdy nebola najrozšírenejším jazykom. S albumom Brasiliano bolo mojím cieľom dať tomuto návrhu priestor.“
Globálna mapa hlasov: Od Amazonky po Okcitániu
Nový album funguje ako zvuková mapa, na ktorej participuje množstvo medzinárodných hostí. Každá z jedenástich skladieb je vedená iným spolupracovníkom, čo vytvára dojem hustej, kolektívnej debaty. Skladbu „Línguas Gerais“ otvára hlas mladej domorodej speváčky Tainary Takua v jazyku tupi-guarani, čím Lucas priamo odkazuje na korene brazílskej identity.
Zaujímavým momentom je aj stretnutie s legendárnym Gilbertom Gilom, u ktorého Lucas pred tromi desaťročiami začínal. Ich spoločná pieseň „A História da Nossa Língua“ je kinematografickou poctou identite, ktorá nadväzuje na hnutie Tropicália. Lucas, usadený vo francúzskom Montpellieri, však čerpá aj z európskej pôdy. Spolupráca s okcitánskym duom Cocanha spája tradície južného Francúzska s brazílskymi rytmami, zatiaľ čo malijský raper Oxmo Puccino či sicílsky spevák Dimartino dotvárajú tento globálny dialóg.
Zvukový posun: Od kontemplácie k pulzujúcej ulici
V porovnaní s predchádzajúcim albumom „Paraiso“ (2023), ktorý bol minimalistický a venovaný záchrane planéty, je album „Brasiliano“ extrovertnejší. Lucas vymenil tiché rozjímanie za energiu ulice. Produkcia, ktorú si kompletne zastrešil sám, balansuje na hrane medzi analógovým a digitálnym svetom. Je plná elektronických bicích, syntetizátorov a vrstvených vokálov, ktoré pôsobia, akoby „mnoho úst hovorilo naraz“.
„Jazyky sa vždy menili na uliciach, preto som hľadal tanečnejší zvuk, viac párty, viac ulice. Je tam veľa elektronických bicích, veľa syntetizátorov, mnoho zvukových vrstiev súčasne – menej kontemplatívne a viac orientované na budúcnosť.“
Tento posun k tanečnejšiemu zvuku je z nových nahrávok počuť. Lucas vysvetľuje, že jazyk sa rodí a mení v dialógu a v trení identít. Album tak nereflektuje len minulosť, ale pozerá sa odvážne vpred. Pozývame vás vypočuť si tento manifest v našej rubrike „Album týždňa“.
Róbert Gregor (foto: Jose De Holanda, Amic Bedel)
