Britská speváčka Arlo Parks sa na svojom treťom albume „Ambiguous Desire“ vydáva do hlbín nočného života, kde spája svoju povestnú poetickú zraniteľnosť s pulzujúcimi klubovými rytmami. Táto nahrávka predstavuje doteraz najodvážnejšiu kapitolu jej kariéry, v ktorej sa tichá introspekcia mení na tanečnú eufóriu.
Od intímnych spovedí k euforickým klubovým beatom
Arlo Parks už dávno nie je len tou plachou tínedžerkou, ktorá z detskej izby zaujala svet debutom „Collapsed in Sunbeams“. Na svojom treťom štúdiovom albume „Ambiguous Desire“ sa 25-ročná držiteľka Mercury Prize vydáva do teritória, kde sa poetická introspekcia stretáva s pulzujúcim rytmom nočných miest. Od potenia sa pod stroboskopmi v Los Angeles až po hľadanie nových tvárí v londýnskom klube Venue MOT, Arlo transformovala energiu nočného života do dvanástich skladieb, ktoré sú doteraz jej najodvážnejším vyhlásením.
„Zamilovala som sa do nočných priestorov počas posledných dvoch rokov skladania tohto albumu.“
Podľa Arlo na nočných miestach mohla byť kýmkoľvek chcela, od postávania na okraji až po úplné odovzdanie sa tancu a útek na tanečný parket. Mohla sa stratiť a potom sa znovu vynoriť do sveta. Zakaždým, keď potom vyšla na denné svetlo, cítila sa nesmierne inšpirovaná. Táto inšpirácia sa pretavila do zvuku, ktorý čerpá z dedičstva britského garage, dubstepových ozvien Burialu, ale aj z glitrového katarzného synth-popu LCD Soundsystem.
V skladbe „Get Go“ narába s breakbeatmi s rovnakou ľahkosťou, s akou v minulosti skladala jemné soulové balady. Album je výsledkom jej nového života v New Yorku, kde v lofte producenta Bairda (známeho zo spolupráce s Brockhampton) vymenila živú kapelu za modulárne syntetizátory a samplery. Výsledkom je organické spojenie elektroniky a jej typického, zamatového vokálu, ktorý nás sprevádza príbehmi o queer eufórii v piesni „Floette“ či o liečení sa z toxických vzťahov v soulovej kolaborácii „Senses“, kde hosťuje jej dlhoročný idol Sampha.
Architektúra noci a hľadanie seba samého
Prechod od bedroom popu k tanečnejšej estetike však neznamená stratu hĺbky. Arlo Parks zostáva poetkou, čo potvrdila aj svojou literárnou prvotinou „The Magic Border“ či spoluprácou na albume „Cowboy Carter“ od Beyoncé. Na „Ambiguous Desire“ však k textom pristupuje s novonadobudnutým sebavedomím.
Skladba „Heaven“ udiera katarznou basovou frekvenciou, zatiaľ čo „Nightswimming“ využíva rytmiku UK Garage na vykreslenie komfortu, ktorý prináša nová láska. Na albume sa produkčne podieľali aj mená ako Paul Epworth či Buddy Ross, čo nahrávke dodáva svetovú zvukovú architektúru, no jadro zostáva hlboko osobné.
„Moje písanie je inštinktívne a hudba bola vždy miestom, kam idem, keď si potrebujem veci vyriešiť sama so sebou.“
Pocit nevyhnutnosti prestupuje celým dielom, ktoré nie je len o tanci, ale o procese uzdravovania, ktorý, ako sama Arlo hovorí, nie je lineárny. Tento album je soundtrackom pre momenty v pohybe – či už ide o cestu autobusom počas zlatej hodinky, alebo návrat z klubu, keď sa mesto pomaly prebúdza. Arlo touto nahrávkou potvrdzuje svoju pozíciu relevantného hlasu súčasnej generácie, ktorá sa nebojí objať svetlo aj tieň. Jej nadchádzajúce turné v roku 2026, ktorému budú predchádzať intímne klubové sety, sľubuje zážitok, kde sa hranice medzi pódiom a tanečným parketom môžu rozplynúť, presne tak, ako sa to deje na jej albume. Arlo Parks nám ukazuje, že aj v hluku noci sa dá nájsť ticho potrebné na to, aby človek konečne začul sám seba a rozkvitol do svojej najpravdivejšej podoby.
Róbert Gregor (foto: Alistair McVeigh)
