On air
Next
Album týždňa

DEAD CAN DANCE – NOVÝ ALBUM DIONYSUS JE MAGICKÝ

5.11.2018

Dead Can Dance - Dionysus (PIAS Recordings 2018)

45/2018

Dead Can Dance - DionysusDead Can Dance (DCD). Ako o nich písať? Vysúkať biografiu? Smiešne. Biografie si takmer každý môže prečítať na internete. Okrem toho, DCD sú známym pojmom, informovaní hudobní labužníci majú ich biografiu v malíčku. 

Keď sme názov Dead Can Dance vyslovili v roku 1985, pôsobil na nás takmer ako tajomné zaklínadlo. Prečo práve v roku 1985? Vtedy totiž pre nás znamenal niečo nové, znamenal nielen originálnu hudbu, ale aj nezávislý prístup k hudobnej tvorbe. Bolo to práve v období, keď sme zakladali bratislavský spolok Independent Music Club a na našich gramofónových tanieroch sa objavil Spleen And Ideal, v poradí druhý album tohto austrálskeho dua. V tých časoch to bol malý zázrak, nielen preto, že veľký výber albumov zo Západu nebol v socialistickom Československu samozrejmosťou, ale i preto, že to bol album nezávislej scény, navyše povesťami opradeného vydavateľstva 4AD, čo bolo v našich vtedajších pomeroch raritou.

Dead Can Dance, čiže speváčka, hudobníčka Lisa Gerrard a spevák, hudobník Brendan Perry, sa však pomaly z roka na rok stávali známejší, dokonca pre mnohých kultoví, čo bol takisto malý zázrak, pretože ich hudba vybočovala snáď zo všetkého, čo mohol človek počuť a vidieť vo vysielaniach bežných komerčných rozhlasových a televíznych staníc – nebola popová ani rocková, jazzová, soulová, rapová, folková, a i keď niektoré skladby DCD nemali ďaleko k vážnej symfonickej hudbe, nebola celkom klasická, no ani úplne moderná. Takže vlastne … Aká bola? Majestátna, magická, tajomná, duchovná, rituálna, atmosférická. Spájala vážnu hudbu s ambientnou, etnickou, folklórnou a občas v inšpiráciách zachádzala až do stredoveku i staroveku. Náznakovo sa v nej objavovali aj prvky gothic rocku, art rocku. Preto je dnes označovaná rôzne – ethereal wave, neoclassical darkwave, tribal ambient, new age, world music. Rozdeľovala sa akoby na dve polovice, na rituálnu, v ktorej bolo často používané bubnovanie v duchu starých prírodných národov a na vokálno-inštrumentálnu, v ktorej dominoval prevažne famózny, nezvyčajný spôsob spevu Lisy Gerrard, ktorá dosiahla svetové renomé predovšetkým spoluprácou na hudbe k  úspešnému filmu Gladiátor. Dead Can Dance teda boli v našom ponímaní niečo ako emblém nezávislej scény – hrdinovia, vzory. Vzory seriózneho umeleckého prístupu k hudobnej tvorbe, vzory ktoré nevidia iba slávu a finančný zisk. A tak to aj zostalo a my sme radi, že dnes sú z nich stálice a znova na seba upozornili novým albumom. Aký je?

Dead Can Dance - LiveDionysus, najnovší album Dead Can Dance, vznikal pod vplyvom Brendanovej fascinácie jarnými oslavami a festivalmi. Mnohé majú pôvod v dionýziách (bakchanáliách), v antických časoch oslavách boha (poloboha) Dionýza, boha vína, vinohradníctva, úrody, plodnosti, zábavy, nespútaného veselia, boha najprv tráckeho, potom gréckeho a nakoniec aj rímskeho, v Grécku nazývaného Dionýsos alebo Bakchos, v Ríme latinsky Dionysus alebo Bacchus (Bakchus). Tieto oslavy sa rozšírili aj do iných krajín a v rôznych dobách mali rôzne formy zvykov a zábav, nezriedka vrcholili divokými orgiami, ktorým predchádzali extatické tance až do úplného vyčerpania tela za sprievodu hudby, obzvlášť hudby založenej na bubnovaní s rytmami privádzajúcimi tancujúcich do tranzu. V extrémnych prejavoch bakchanálií sa bakchantky nesúce obrí falus vrhali ako šialené na obetné zvieratá, za živa ich trhali na kusy a potom jedli surové. Nepríčetný stav oslavujúcich bol dokonca zneužívaný na vybavovanie účtov končiace vraždením. V roku 186 pred Kristom rímsky senát zakázal bakchanálie praktizovať bez špeciálneho povolenia.

Dead Can Dance sa od počiatku ich vzniku zaoberali rôznymi aspektmi ľudových tradícií Európy. Na albume Dionysus sústredili pozornosť na tradičné obrady a rituály osláv Dionýza. Sedem skladieb je venovaných kultom tohto boha. Pričom sólového spevu Lisy Gerrard si tentoraz veľa neužijeme, no ako satisfakcia sa ozvú tajomné hlasy bulharské (The Invocation). 

Prvá skladba ACT I – Sea Borne oznamuje príchod Dionýza ako ochrancu outsiderov, druhá Liberator of Minds ako osloboditeľa mysle, tretia Dance of the Bacchantes sa odvoláva na tanec bakchantiek, štvrtá The Mountain nás zavedie na horu narodenia Dionýza vychovaného kentaurom Chironom, od ktorého sa učil spievať a tancovať, piata The Invocation zase predstavuje zbor vzývajúci boha, šiesta je výzvou na opustenie svetských materiálnych statkov, výzvou k návratu osvieteného stavu bytia, podľa náuky hinduistickej vanaprasthy. Posledná skladba Psychopomp je venovaná Dionýzovi ako sprievodcovi v posmrtnom živote na ceste k Hádovi.

Do toho všetkého je ešte nenápadne začlenená inšpirácia prírodou, zvukmi zvierat a použitie množstva ľudových nástrojov z celého sveta. Hlavnú úlohu však zohrávajú rytmy spájané s ezoterickou i magickou atmosférou, neraz i orientálnou alebo antickou.

Hudobne je Dionysus fúziou predchádzajúcich albumov DCD, no neobsahuje klasickú piesňovú formu. Tentoraz už DCD naplno smerujú do sveta magického hudobného vyjadrenia. 

Miroslav Potoček (foto: archív)