FELA KUTI – NEZABUDNUTEĽNÁ LEGENDA

Fela Kuti, nigérijský spevák, pianista, saxofonista a predovšetkým kapelník, bol jedinečnou postavou africkej hudby. Bol nielen muzikant, ale aj rebel a bojovník za slobodu.

Dobre by mu rozumeli všetci, ktorí v 70. rokoch bojovali proti totalite vo Východnej Európe. Lenže .. tá africká totalita bola oveľa brutálnejšia – a nie je teda divu, že Kuti bol viac radikálnejší, než európski disidenti. Vyhľadával konflikty. Keď sa mu niečo nepáčilo, vyrukoval s tým na pódium.

Životopisec Fela Kutiho, Jamajčan Michael Archangel, povedal:

„Pred tým než som odišiel do Nigérie, som sa v Londýne spriatelil s mužom menom Bob Marley – ktorý sa medzitým zaradil k najväčším postavám černošskej hudby. Ten mi poradil: Ľudia ako ja by nemali márniť čas v Európe, ale mali by sa vydať do Afriky. Tam sú ich schopnosti ďaleko viac potrebné. Ja som ho chytil za slovo, človek predsa musí počúvať čo mu poradí Bob Marley. Prišiel som do Nigérie a pustil som sa do pouličnej politiky. Stúpol som si na krabicu a začal ľuďom kázať, podobne ako to funguje v Londýne v Hyde Parku. Keď toto urobíte kdekoľvek v Afrike, okamžite sa okolo vás zbehne dav ľudí. Kázal som o panafrikanisme, o občianskej slobode a v Nigérii vtedy vládol vojenský režim. Než som sa nazdal, ocitol som sa vo väzení. Ja som vtedy o Fela Kutim ešte nič nevedel, ale moja priateľka áno. Po šiestich týždňoch ma Fela z toho väzenia dostal.

A vtedy som sa s ním stretol, presnejšie povedané, bol som k nemu privedený. Vo väzení som o ňom počul nekonečné príbehy. Bol v tom viac než rešpekt. Nigéria je totiž obrovská krajina. Prešla krutou občianskou vojnou, je tam veľa národnostných skupín, ale Fela bol jediný, na kom sa všetci zhodli. Hlas, ktorý všetkých zjednotil. „

Lagos začiatkom 70. rokov lákal viacerých európskych hudobníkov.

Na nejakú dobu tam zakotvil bubeník Ginger Baker zo skupiny Cream a jeden zo svojich albumov tam nahrával Paul McCartney. Čo európskych hudobníkov na Nigérii tak zaujímalo?

Muzikanti hľadajú nové zvuky, nové štýly, dochádzajú im inšpirácie a tak ich musia hľadať inde. Raz za ním do Lagosu prišiel Paul McCartney a Fela sa bál, že mu chce ukradnúť niektoré jeho nápady, nechal ho dve hodiny čakať a odmietol ho prijať. Odmietol vstať kvôli Paulovi McCartneymu z postele. Ginger Baker naopak s Felou hral.

V roku 1970 bol Fela Kuti na prvom turné v Spojených štátoch.

To bol na samom začiatku svojej tridsaťročnej muzikantskej dráhy, ktorá priniesla nový štýl: Afrobeat. Na rozdiel od populárnej hudby koloniálnej Afriky, ktorej sa hovorilo high life, bol Afrobeat oveľa razantnejší: Afričania vtedy počúvali černošských hudobníkov zo Spojených štátov – jazz Milesa Davisa a predovšetkým rhythm and blues Jamesa Browna či Otis Redding. Ale ich hudba mala aj sociálny podtext.

V 70 rokoch sa Fela Kuti stretol s Hugh Masekelou, juhoafrickým trubkárom a zatiaľ čo Kuti sa stretával s černošskou diktatúrou, Masekela bol naopak v zovretí belošského rasového režimu, ktorému sa hovorilo apartheid.

„Fela Kuti bol pre mňa viac než priateľ alebo brat. Režim, s ktorým sa stretol pri svojom ťažení proti korupcii, ho nedokázal fyzicky zlikvidovať, ako to urobil s inými – za to si zaslúži Fela obdiv. Vojenská vláda v Nigérii, ktorú kritizoval, ho nedokázala umlčať; každý, kto pozná aspoň trošku Afriku vie, že to bol zázrak. Ten človek prežil päť režimov, zomrel prirodzenou smrťou, a pritom to bol jeden z najšťastnejších a najzábavnejších ľudí akých som poznal .. “ Tá prirodzená smrť, o ktorej Masekela hovorí, bolo Aids, ktorému Fela Kuti podľahol v 59 rokoch, roku 1997…

Kľúčový moment jeho života sa volal Alagbon Close.

Fela Kuti nebol nikdy predtým vo väzení, bol to mladík z lepšej strednej vrstvy. Nikdy nevidel policajnú stanicu zvnútra – až do tej doby, než ho zatkli za fajčenie marihuany. Ocitol sa vo väzení Alagbon Close, v tom istom, kde jeho životopisec stráviť 6 týždňov. Felu veľmi prekvapilo, ako sa tam k väzňom správajú, nech ste ktokoľvek, stráže si dajú záležať na tom, aby vás ponížili.

Fela sa vtedy stal posledným hlasom protestu. V Nigérii síce bol vtedy celý rad odporcov režimu, ale Fela bol jediný, kto sa odmietol vysťahovať. Všetci ostatní zvolili bezpečie, odišli do Európy, do Ameriky. Intelektuáli tam nemohli ďalej žiť, ale Fela vydržal, pretože chcel ľuďom poskytovať iné informácie než zmanipulovanú propagandu. V Nigérii vládla armáda a mala pod palcom tlač, televíziu, rádio. V Nigérii je ale tiež veľký počet negramotných a pre nich je hudba alternatívny informačný kanál. Fela chcel vydávať každý mesiac nový album, aby ľudia vedeli, čo sa v ich krajine deje. Zosmiešňoval vládu na pódiu, vynachádzali nové slová, hovoril Pidgin English, teda koloniálnou angličtinou, to bol v Nigérii univerzálny jazyk.

V tej dobe tiež vznikla skladba „Expensive Shit“, predpokladám že univerzitní študenti majú natoľko dobré jazykové znalosti, že jej názov netreba prekladať.

Fela Kuti v tejto skladbe opäť spomína ako bol zatknutý za to, že fajčil marihuanu. Prišlo si pre neho približne šesťdesiatčlenné ozbrojené komando. Polícia so sebou mala pre istotu tiež svoju marihuanu, ktorú chcela vpašovat do jeho domu a použiť ju ako falošný dôkaz. Fela Kuti látku, ktorá by sa mohla stať oficiálnym hlásením predmetom obžaloby, prehltol. Keď potom Felu zavreli do cely s ďalšími mužmi, zakázali mu používať spoločnú latrínu – a to preto, aby mohli jeho stolicu podrobiť chemickému rozboru. A preto Fela Kuti nazval skladbu Expensive shit.

Fela Kuti sa narodil v meste Abeokuta, čo znamená: Pod skalou.

Keď na skalu vyšplháte, dostanete sa na miesto, ktoré priamo nabáda k spirituálnej aktivite, podobne ako napríklad Stonehenge v Anglicku. Pred 70 rokmi sa pod touto skalou zastavil Afričan, utekajúci z jednej z kmeňových vojen, ktoré boli priamym dôsledkom koloniálneho režimu: Černošské kmene súperili o práva obchodovať s Európanmi.

Mesto Abeokuta bolo založené roku 1830 utečencami – teda ľuďmi, ktorí utekali z miest, kde sa bojovalo. Fela Kuti tomuto osudu rozumel. V domácnosti zaviedol jedno pravidlo: Každý kto odmietol nejakého hosťa, bude potrestaný. Niektoré jeho ženy boli totiž občas žiarlivé a to nielen medzi sebou, ale aj na mužských návštevníkov. Brány jeho domu zostali otvorené. Raz u neho bývali tri tisícky ľudí.

Ako vyzerala obvyklá každodenná život Fela Kutiho keď práve nebol na turné? Napríklad takto:

Je piatok 11 hodín dopoludnia a z Felovej spálne sa tiahne dlhý zástup ľudí, ktorý pokračuje po schodoch dole do predsiene a potom na ulici. Ľudia stoja v rade na bankovky najrôznejších hodnôt. Záleží na tom kto ste a podľa toho dostanete desať, dvadsať, sto alebo aj tisíc * naira *. Manželky, ľudia z rodiny, príbuzní. Takto to chodí v Afrike. Keď sa muž ožení a vedie sa mu dobre, musí sa postarať o rozsiahle príbuzenstvo. Takto funguje v Afrike sociálna záchranná sieť.

Matka Fela Kutiho bola odvážna a cieľavedomá: bojovala za rovnoprávnosť afrických žien, ktoré vtedy nemali hlasovacie právo a stala sa prvou občiankou Nigérie, ktorá získala vodičský preukaz. To bolo v čase studenej vojny. Vtedajší Sovietsky Zväz afrických radikálov podporoval a Kutiho matke udelil Leninovu cenu mieru.

Keď sa v Nigérii dostala k moci vojenská diktatúra, Fela Kuti sníval o alternatívnej spoločnosti, o ostrove slobody vnútri africkej hrôzovlády.

Svoje sídlo obohnal trojmetrovým plotom a vyhlásil ho za nezávislé územie Republika Kalakuta. Jej nezávilosť ale skončila v plameňoch: o tom bola skladba „Kalakuta Show“.

Michael Archangel spomína:
Keď som prišiel do Nigérie, z Felovho domu sa stále ešte dymilo. Dym sa zdvíhal zo spáleniska. Tisíc mužov obkľúčilo jeho sídlo, vyrabovali cennosti, vyplienili budovy, zapaľovali autá, znásilnili jeho manželky, zničili jeho archív a nakoniec vypálili jeho dom. Ale ani v Nigérii nemôžete uviesť do pohybu 1000 vojakov, bez toho by s tým súhlasila hlava štátu. Ten muž bol priamo zodpovedný za smrť jeho matky. Vojaci ju vyhodili z okna. Za niekoľko týždňov na následky zranení zomrela. Samozrejme, že sa nič nevyšetrilo, konkrétne vinník zostal dodnes neznámy.

Feluy Kutiho a iných obyvateľov Nigérie vtedy nesužovali len diktatúra. Problémy nemali len disidenti, nešlo len o to, že vás kedykoľvek mohli zavrieť a vo väzení zabiť. Ťažko znesiteľný bol aj každodenný život, nemohli ste sa spoľahnúť že potečie voda, že pôjde elektrina.

Bubeník Tony Allen hovorieval: „Nepa … to je meno miestnej elektrárenskej firmy. Ale že v to skutočnosti znamenalo: nikdy nečakajte že pôjde elektrina.“

Fela Kuti prešiel podobnou hudobnou prípravou, ako mnohí speváci rock and rollovej, či soulovej éry zo Spojených štátov: od svojich šiestich rokov hral v kostole na klavír. Jeho otec bol kazateľ – ale akú vieru si zvolil Fela Kuti?

Fela Kuti vyznával africké náboženstvá, Európania tomu hovoria animizmus, v Afrike sa tomu hovorí juju alebo voodoo, je to uctievanie predkov. Ide o podobné náboženstvo, aké dodnes vyznávajú černosi na Kube či v Brazílii. Fela odmietal ako kresťanstvo tak islam. Mal jednu africkú svätyňu doma a vykonával hudobné obrady pre verejnosť vo svojom klube, ktorý sa volal Shrine, čo znamená Chrám, či Svätyňa. Keď mal narodeniny, obetoval niekoľko kôz a na hostinu pozval aj úplných cudzincov. To patrí k africkému náboženstvu. Keď dosiahnete určitého veku, mal by ste svojmu okoliu nejako pomáhať.

K jeho životu tiež patrila polygamia.

Jedného dňa mal 27 manželiek, boli to tanečnice, speváčky, zboristky, členky jeho skupiny … Všetky s ním bývali v jeho dome, ľudia z okolia ich urážali, tvrdili o nich že sú to prostitútky, Fela tomu chcel zabrániť a povedal: nie, toto sú moje kráľovné, moje ženy. Jedného dňa sa opýtal, ktorá z vás si ma chce vziať za muža? 27 žien zdvihlo ruku .. Ale potom sa s nimi jedného dňa rozišiel. Vyhlásil, že žiadny človek nemá právo si privlastňovať inú ľudskú bytosť. Niekoľko z tých žien ale zostalo v jeho kapele nasledujúcich dvadsať rokov, až do Felovy smrti.

Svoje meno Ransome zdedil po rodičoch.

V angličtine to ale znamená výkupné, to meno je spojené s prehrou, a preto si zmenil meno na Anikulapo, to znamená Ten kto prináša smrť. Fela znamená Ten kto je predurčený k veľkosti, a Kuti je Nesmrteľný, takže Fela, muž predurčený k veľkosti, prináša smrť politikom a jeho hudba je nesmrteľná. Na Felovu hudobnú dráhu nadviazal jeho syn Femi. Fela Kuti ho mal so svojou prvou ženou, ktorú si vzal keď študoval v Londýne.

Na rozdiel od ostatných disidentov sa Fela Kuti odmietol z Nigérie vysťahovať, čím samozrejme riskoval väzenie. Jeho najdlhší pobyt v kriminále trval 18 mesiacov. Fela bol zatknutý roku 1983 na letisku v hlavnom meste Lagose, za okolností, ktoré nápadne pripomínajú inscenované procesy z našej komunistickej minulosti: za devízové ​​machinácie.

V tej dobe žiadny občan Nigérie pri sebe nesmel mať väčšiu hotovosť ako 40 libier. Ale Fela vždy cestoval so skupinou, ktorá mala zvyčajne 50 členov, vyplácal im honoráre, bol ich pokladníkom. Keď ho zatkli, mal pri sebe tisć dvesto libier a tak ho odsúdili na päť rokov. Lenže takto dlho žiadny režim v Nigérii nevydržal, po 18 mesiacoch prišiel ďalší puč a generála Buhariho nahradil generál Babangida. Jedným z prvých Babangidových krokov bolo pustenie Fela Kutiho na slobodu. Tým si ako politik celkom ľahko kúpil priazeň verejnosti. Nechať Felu na slobode bolo pre neho jednoduchšie, než proti nemu bojovať. Ale Fela sa nedal kúpiť, pokračoval v tom, čo robil predtým, ďalej parodoval na pódiu politikov, ale tentoraz sa ho už nikto nedotkol.

Keď Felu pustili z väzenia, trvalo mu 4 hodiny než sa dostal domov: ulice boli plné ľudí. Dozorcovia z väzenia z toho boli naopak dosť otrávení: každý deň prichádzali do väzenia koše plné jedla. Fela nestačil všetko zjesť sám, zostalo aj na dozorcov, a keď Felu pustili, skončili im zlaté časy.

O čom boli Kutiho piesne? Napríklad o tom, že Afrika je stredom sveta, rozprestiera sa totiž po oboch stranách rovníka.

Kým v Európe majú králiky a veveričky, v Afrike sú slony a žirafy. Len silní môžu žiť v v strede sveta. To je stručný príbeh za názvom skladby „Africa is the centre of the World“.

Fela začal hrať v 6 rokoch na klavír v kostole. Keď študoval hudbu na Trinity College v Londýne a keď viedol svoju skupinu, hral na trúbku. Až neskôr prešiel na saxofón. Je síce pravda, že Fela bol predovšetkým mulitiinstrumentalistou, počas každého koncertu vystriedal niekoľko nástrojov, bol tiež skvelým bubeníkom a samozrejme spieval, ale čo ho prinútilo k tomu, aby vymenil svoj sólový inštrument, teda trúrku, za saxofón?

Keď Fela dával rozhovory novinárom z celého sveta, všetci mali plnú hlavu iných otázok: o jeho sexuálnom živote. Hovorili z jedným z najväčších svetových muzikantov a nikto sa ho nepýtal na hudbu, spomína Michael Archangel. Raz v zákulisí v Amsterdame som mu sám túto otázku položil. Povedal mi: „Keď hráš na trúbku, musíš si udržať tlak. Musíš svoju pusu napasovať do nátrubku. Ako trubkár musíš cvičiť každý deň. A ja k tomuto nemám tú správnu disciplínu. Keď hráš na trúbku, musíš hľadať každý tón. Keď hráš na saxofón, tie tóny už tam sú, stačí stlačiť klapku. To je oveľa jednoduchšie. “ Desať rokov bol Fela Kuti trubkárom a potom prešiel na saxofón. Ale bol lepší pianista ako saxofonista. Na saxofón sa stále učil. To bol pre neho nástroj, ktorým mohol viesť kapelu.

Bol to môj najlepší priateľ, ale musím pripustiť, že občas robil šokujúce veci. Jeho syn Femi túto vlastnosť našťastie nemá, a tým pádom si získal sympatie strednej triedy, čo je dôležité. Tí Felu kvôli určitým veciam nenávideli. Tak napríklad: fajčil na pódiu marihuanu, doma chodil nahý. Femi takéto veci nerobí a tak je viac prijateľný pre tú pokryteckú Nigerskú strednú triedu, a tá je veľmi početná. Femi bol napríklad menovaný veľvyslancom dobrej vôle pre detský fond Unicef.

Obaja jeho bratia sú vynikajúci lekári a vyštudovali medicínu v Londýne, ale Fela Kuti na západné lekárstvo neveril – a skúšal to s africkou medicínou. Nepáčilo sa mu, do akého stavu jeho telo dospelo, vyzeral ako obeť holokaustu a tak sa rozhodol, že prišiel čas opustiť túto planétu. Bob Marley, ktorý bojoval s rakovinou o 16 rokov skôr ako Kuti s AIDS, tiež nemal veľkú dôveru v západnú medicínu, ale nakoniec postúpil chemoterapiu. Tú Fela Kuti odmietol.

Petr Dorůžka www.doruzka.com, preklad NMR (foto: archív, Tom Beetz)