GLATT UND VERKEHRT 2017: TAVIACI KOTLÍK UPROSTRED DUNAJSKÝCH VINÍC

Glatt Und Verkehrt 2017Rakúske mesto Krems si na hudobnej mape strednej Európy vydobylo jedinečné miesto vďaka festivalu Glatt und Verkehrt. V porovnaní s obrovskými akciami ako Szigét v Budapešti predstavuje tento festival naopak komornú záležitosť – a zároveň ponúka vybrané hudobné pochúťky z celého sveta.

Fakt, že pre nostalgickú časť nášho obyvateľstva zostane toto malebné mesto na Dunaji na veky spojené s kremským močiarom, je dobre uviesť na pravú mieru. Kremser Senf z miestnych supermarketov totiž chutí úplne inak než potravinársky relikt z totalitného Československa. V kultúrnej rovine sa Krems v posledných desaťročiach zmenil v neopakovateľných skúsenostiach. Celoročne tu prebiehajú koncerty, výstavy a inštalácie zamerané na vnímavejšiu časť publika. Dvadsaťtisícové mesto konkuruje 80 kilometrov vzdialenej Viedni, pričom má odvahu výberom umelcov otestovať nevyskúšané kombinácie. Kurátorom akcie je človek, ktorý medzi festivalovými usporiadateľmi získal povesť programového génia. Prepája hudbu afrických Pygmejcov s majstrami alpského jódlovania, jeho cieľom nie je okamžitý efekt, ale dlhodobý dialóg. Aichinger mapuje hudobnú panorámu z Mexika, cez Kóreu, až po Japonsko, umelcov pozýva do Krems na pobyt „artist in residence“, do ktorého zapája miestnu hudobnú komunitu. Sezóna vrcholí koncom júla festivalom na nádvorí vinárskych budov, o spojení kontrastov vypovedá aj názov Glatt und Verkehrt, hladko a obrátene. Často ide o nepredvídateľné žánrové kombinácie – a to už sa stalo, že program kulminoval už v prvý deň festivalového týždňa.

Edmar Castaneda 2017Edmar Castaneda žije v New Yorku, pochádza z Kolumbie a jeho nástrojom je harfa, ktorá prenikla do Južnej Ameriky prostredníctvom misionárov a začala tam nový a úplne nezávislý život na Európe. Ako dlhotrvajúci spoluhráč Marty Töpferovej vystúpil Castaneda aj v Prahe, Aichinger ho odhalil v New Yorku s veľkým jazzovým „ansámblom“, ale pre svoj festival hľadal nejakú komornejšiu zostavu. Castaneda plánoval koncerty s japonskou klavíristkou Hiromi, absolventkou Berklee College of Music. „Klavír a harfa, to nie je obvyklá kombinácia,“ vysvetľuje Aichinger. „Rozsahom i farbou sú to oba príbuzné nástroje, čo u rutinných hráčov predstavuje nebezpečenstvo“. V tomto prípade ale nič podobné nehrozilo, obaja hráči virtuózne balancujú na hranici ľudských možností. Kuriózne je, že spolu začali hrať až do tohto roka a veľmi rýchlo našli spoločný jazyk. „V zásade neberiem kapelu, ktorú som predtým nevidel na pódiu, ale v tomto prípade som obom úplne veril, a preto som urobil výnimku,“ tvrdí Aichinger. Koncert pôsobil ako stretnutie dvoch bláznivých géniov, ich dialóg bol plný energie a individualizmu: takto hrám ja, ak ma niekto chce napodobniť, bude to veľká dlhá drina, ktorej výsledkom bude len prázdna kópia.

Koncert, po ktorom už nič iné nedáva zmysel

Po sklone k virtuozite tu nebolo ani stopy. Hiromi je bytosť výnimočná hneď v niekoľkých rovinách. Ako pianistka s punkovou energiou – v polovici bolo nutné exponovanú časť klávesov znovu naladiť a Hiromi medzi iným hovorila, že pochádza z rovnakej časti Japonska ako nástroj Yamaha. Dôležitú úlohu zohráva aj jej „body language“, na ďalekom východe k európskym nástrojom a žánrom pristupujú zdravým temperamentom a s absenciou škrobenosti.

Hiromi
Po sérii prídavkov sa v sále šírila poplašná správa, dobre známa milovníkom živej hudby: po tomto výkone už nie je možné počúvať nič ďalšieho. Vytvorená dilema bola našťastie ošetrená už v programovej štruktúre – v nasledujúcom bloku robil silnú úlohu tanec. Melaku Belay je svetový znalec etiopskej tradície esketa, čo je košatá disciplína afrických tancov prekvapivo minimalistická, na najužšiu podstatu osekaná odnož. Všetky pohyby tanečníka sa premietajú do jemne štruktúrovaných polôh jeho ramien. Etiópska hudba predstavuje v africkej ponuke tú najobľúbenejšiu kapitolu a program all-star bandu Fendika ponúka aj širokú škálu ďalších špecialít – vrátane spirituálneho nástroja begena, ktorý je impozantným príbuzným lýry židovského kráľa Dávida, ako aj jednostranných huslí masenqo. 
Netrpezlivo očakávaný koncert uznávaného gitaristu Kurta Rosenwinkela, ktorý tu predstavil svoj brazílsky album Caipi, naopak zanechal zmiešané pocity. Jednotlivé skladby sa až príliš podobali ako v tempe, tak i v nástrojových farbách a aj keď sa dobre počúvajú z CD, na koncerte zneli ako premárnená šanca. Oveľa silnejším dojmom pôsobil ďalší americký jazzman Donny McCaslin, ktorý desať dní predtým vystúpil na slnkom vyhriatom pódiu festivalu Colours of Ostrava. Tam navyše v debate Melting Pot rozprával o spolupráci s Davidom BowiemJeho hudba je rocková, živá a surová, dostatok priestoru zaslúžene získal aj hráč na klávesové nástroje Jason Lindner„V Ostrave bolo mladšie publikum, a preto sme tam hrali tvrdšie veci, ale spolu s týmto vystúpením išlo o dva najlepšie koncerty turné, ktoré prakticky celé prebiehalo na festivaloch. Jedinou výnimkou bol klub  Ronnie Scott´s v Londýne.“
 
Návrat do africkej pravlasti
 
Posledný koncert mal motto We be all Africans – čo definuje nielen prehistorický rodokmeň ľudstva, ale aj vývoj moderných hudobných žánrov. Paradoxné bolo, že veterán juhoafrického jazzu, Abdullah Ibrahim, tu predviedol veľmi sofistikovaný a kompozične perfektný koncert skôr akademického ladenia, zatiaľ čo návrat k africkej živelnosti prinieslo vystúpenie kalifornskej skupiny Idris Ackamoor & The Pyramids, inšpiráciu najstarším kontinentom ešte zdôrazňovali egyptské masky. Zatiaľ čo pre rakúske obecenstvo boli The Pyramids  prekvapením, naša audiencia mala aspoň v tejto kapitole náskok – a to vďaka koncertom skupiny v sérii Other Music v pražskom klube Akropola.
 
Zdroj článku a foto: Petr Dorůžka