Medzinárodné zoskupenie Monoswezi sa po štyroch rokoch vracia na scénu so svojím šiestym štúdiovým albumom, ktorý hľadá prienik medzi zimbabwianskou spiritualitou a severskou precíznosťou. Novinka s názvom „Moyo“ sa ponára do symboliky ľudského srdca a komunity, pričom poslucháčom ponúka hypnotickú cestu plnú rytmických inovácií a emocionálnej úprimnosti.
Názov kapely Monoswezi vznikol z prvých písmen krajín, z ktorých pochádzajú jej členovia: Mozambik, Nórsko, Švédsko (Sweden) a Zimbabwe. Táto symbolika priamo definuje ich štýl, ktorý tvorí most medzi severnou Európou a juhovýchodnou Afrikou. Ich hudba je postavená na kombinácii dvoch svetov. Dominuje v nej minimalizmus, pretože na rozdiel od iných afrických kapiel je hudba skupiny skôr meditatívna, priestranná a jemná. Vo svojej tvorbe využívajú tradičné africké nástroje – ústredným je mbira (palcový klavír) či kalimba, ktoré dopĺňajú africké perkusie. Tie dopĺňa škandinávsky jazz, ktorý je charakteristický moderným prístupom, improvizáciou a čistými, niekedy až ambientnými saxofónovými linkami.
Keď vzdialenosť prestáva byť prekážkou
Ústrednou postavou a hlasom skupiny je zimbabwianska hudobníčka Hope Masike, ktorá vyniká v hre na mbiru. Tento nástroj s kovovými lamelami dodáva skladbám charakteristický cinkavý a hypnotický zvuk. Dopĺňajú ju škandinávski hudobníci pod vedením nórskeho saxofonistu Hallvarda Godala, ktorí do spoločného projektu prinášajú chladný minimalizmus a priestrannú zvukovú estetiku. Ich hudba sa výrazne líši od typickej energickej africkej populárnej hudby tým, že uprednostňuje ticho, dynamiku a meditatívnu atmosféru, pričom texty piesní v jazyku shona čerpajú z tradičných príbehov a dedinského života.
Počas svojej existencie nahrali niekoľko kritikmi kladne prijatých albumov, ako napríklad „The Village“ či „Shanu“, ktoré si získali uznanie na scéne world music pre svoju schopnosť rešpektovať korene a zároveň experimentovať s formou. Celkový prejav Monoswezi je tak dôkazom, že geografická vzdialenosť tisícok kilometrov nie je prekážkou pre vytvorenie harmonického a uceleného hudobného jazyka.
„Hudba Monoswezi je dôkazom, že ticho a priestor medzi tónmi dokážu spojiť africkú tradíciu so škandinávskym chladom do jedného hlbokého príbehu.“
Srdce ako centrum emócií a rituálu
Názov nového albumu „Moyo“ je odvodený zo šončiny a neznamená len fyzické srdce, ale aj symbolickú podstatu emócií, odvahy a komunity. Celý hudobný oblúk otvára skladba „Our Sacred Place“, ktorá pôsobí ako spoločný rituál oslavujúci posvätnosť a ochranu lásky, pričom rytmus a ticho v nej nesú rovnakú váhu. Nasleduje energická „Mambokadzi“, ktorej názov evokuje milosť a ženskú duchovnú silu, zatiaľ čo titulná pieseň „Moyo“ odráža skutočný tlkot srdca a vyjadruje úctu k vlastným koreňom. V skladbe „Bolero“ skupina reinterpretuje známu formu cez vlastnú kultúrnu optiku a mení ju na hypnotický, pomaly gradujúci groove. Reflexívna „Pakashaya“ do albumu vnáša pocit absencie a spomínania, na čo nadväzuje kontemplatívna „Mude“ bohatá na jemné tonálne posuny.
„Album Moyo nie je len zbierkou piesní, je to živý organizmus, kde každý úder bubna a každé ticho medzi tónmi slúži ako pripomienka našej spoločnej ľudskosti a povinnosti podať ruku tým, ktorí na ceste životom klesli.“
Výzva k blízkosti prichádza v skladbe „Huya“ (v preklade „poď“), ktorá stiera hranicu medzi interpretom a poslucháčom, až kým album nevyvrcholí poetickou bodkou „Fallen Fruits“. Táto záverečná skladba reflektuje dedičstvo a nedokonalú krásu života, pričom nám pripomína povinnosť všímať si tých, ktorí padli, a kráčať vpred ako jeden tím.
Celkový prejav skupiny Monoswezi na albume „Moyo“ je tak dôkazom, že geografická vzdialenosť nie je prekážkou pre vytvorenie uceleného hudobného jazyka, ktorý pôsobí prirodzene a zároveň veľmi sofistikovane. Mňa osobne tento titul zaujal natoľko, že som sa ho rozhodol nominovať do rubriky „Album týždňa“ v našom online vysielaní na platforme Mixcloud.
Róbert Gregor (foto: Frick Meijer)
