Súčasný španielsky avantgardný pop dokáže akceptovať aj antipopový poslucháč. Nahrávky speváčok Queral Lahoz, Sandry Monfort alebo dvojice Gala i Ovidio mu inú možnosť nedávajú.
Problémom pri španielskom avantgardnom pope zostáva samotná náplň slova pop a je otázkou, či nejde skôr o definičnú núdzu pri popise nejednotného hudobného chuchvalca s množstvom žánrových odkazov, ktoré, než by ste vymenovali, tak si všetko radšej zjednodušíte názvom avantgardný pop. Počuteľne nemá nič spoločné s dutým hitparádovým mainstreamom, a predovšetkým nadmieru akcentuje spätosť mladých tvorcov s ich lokálnymi kultúrnymi koreňmi, ku ktorým sa hlási mladá generácia hudobníkov z Andalúzie, Katalánska, Galície alebo Astúrie.
„V dnešnej dobe už ani neuvažujem o tom, že by som sa nejako žánrovo identifikovala. Môj štýl som jednoducho ja,“ odpovedá speváčka Queralt Lahoz na večné otázky, akú hudbu vlastne hrá. Pochádza z rodiny andalúzskych ekonomických imigrantov a narodila sa na predmestí Barcelony. Preto na novom albume 9:30 PM (čas jej narodenia) spieva flamenco a piesne spievané v Andalúzii počas procesie veľkonočného svätého týždňa. V majestátnej hip hopovej skladbe „LA FE“ podporenej ženským zborom a bubnami potom vydala manifestačné vyhlásenie:
„Nikdy som nestratila vieru, že sa dostanem až sem. Padaj dole z toho asfaltu, som pripravená ho roztrhať.“
Pre súčasnú generáciu je veľmi charakteristické, že redefiníciu svojich hudobných tradícií spojila s lokálnymi jazykmi. Valencijsky na novom EP „La mona de nit“ preto spieva aj Sandra Monfort z malého mestečka Pedreguer na juhu Valencie. Do skladby „Bandida“ navyše vložila pýchu Valencie – pasodoble pieseň „Xàbia“ – a elektro štýl bakalao ako spomienku na najväčší rave klubový fenomén v histórii Španielska, ktorý vo Valencii prebehol od 70. do 90. rokov pod názvom La Ruta del Bakalao.
Galícijská speváčka Aida Tarrío z tria Tanxugueiras a katalánsky producent Raül Refree vraj hneď na prvom stretnutí pred štyrmi rokmi pocítili šťastie z toho, že sa našli, a pretože to nikomu nepovedali, dva roky si tajne užívali natáčanie elektropopovej pocty galicijskej tradičnej hudbe. Keď sa ich láska na prvý pohľad prevalila, Aida hneď verejnosť ubezpečila, že to neznamená jej koniec v obľúbenej skupine Tanxugueiras, len vraj nemohla odolať Raülovej ponuke vydať sa s ním na novú cestu a postupne zisťovať, kam ich zavedie. Aby sa nestratili, potrebovali názov a napadli ich krstné mená dvojčiat galícijskej spisovateľky a sufražetky Rosalie de Castro. Ešte predtým si vraj ale pre istotu zistili, či boli dobrými ľuďmi ako matky, čo sa samozrejme potvrdilo, a tak sa na španielskej scéne objavila dvojica Gala i Ovidio. Názvom prvého EP „Un final“ (Koniec) poslucháča však zaskočila, a tak hneď prišla s vysvetlením, že koniec, o ktorom rozprávajú v textoch, pre nich znamená nový začiatok, spôsob, ako sa vyrovnať s odchodom minulosti a prítomnosťou. Napätie medzi koncom a začiatkom potom vtesnali aj do hudby: kontrastu elektroniky Raüla Refreeho a tradície galícijských dedinských speváčok s tamburínami pandereteiras.
Skupinu Tanxugueiras a Raüla Refreeho by ste už mali poznať. U katalánskeho producenta pripomenieme jeho zásadný podiel na nahrávkach flamenkovej hviezdy Rosalii, portugalskej fadistky Liny alebo asturijského speváka Rodriga Cuevasa, ktorý im pomohol tradičné vplyvy preložiť do moderného popového jazyka. Ani Aida Tarrío sa umeniu pandereteiras, do ktorého sa narodila, nikdy nehodlala vzdať a Raül ju k tomu ani nenútil. Len ju s jej súhlasom vytiahol z komfortnej zóny a nasmeroval k experimentálnemu popu. Skladbu „Fantasmas que sa ocultan (Skryté prízraky)“ spoločne zložili z úcty k pútnickému mestu Santiago de Compostela, v ktorom sa prvýkrát stretli.
„Celý život som zvyknutá spievať ako pandereteiras, ale s Raülom som si uvedomila, že zrazu môžem spievať úplne inak, a to spôsobom akoby čas prestal plynúť. Prišlo mi to ľahké, aj keď vlastne nevysvetliteľne krásne,“ vyznala sa Aida zo svojich pocitov počas nahrávania druhého tohtoročného EP „Que parece un principio“, ktorého názov v preklade znie ako prísľub do budúcnosti „To sa zdá byť začiatok“.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Gala i Ovidio)
