Akoby na omši spievajúca portugalská speváčka Lina Rodrigues, sprevádzaná španielskym hudobníkom menom Raül Refree. Osudové piesne praskajú emóciami, sú zahalené zvukom neoklasického klavíra, analógových syntetizátorov a ambientných šumov.
Dobre a čo má byť? S tým dnes predsa už len tak niekoho neohromíte, alebo snáď pointa spočíva v niečom ďaleko hlbšom? No práve, tá pointa. Lina totiž spieva fado, ku všetkému piesne nesmrteľnej speváčky Amálie Rodrigues. Hudobný symbol Portugalska si málokto dokáže predstaviť bez sprievodu akustických gitár; mnohí pravdepodobne vôbec nie.
A zrazu príde katalánsky producent Raül Refree (Rosalía, Lee Ranaldo) – cudzinec ktorý, ako sám priznáva, toho o fado predtým veľa nevedel a jedným dychom dodá, že pravidlá sa porušujú z toho dôvodu, aby mohla história pokračovať. Hovorte to ale puristom, od ktorých sa dočkáte iba tak jedného: prekliatia za svätokrádež.
Záleží na tom? V 21. storočí, kedy tradičný kánon napína na škripec hocikto a s vedomím, že fado v minulosti prešlo záťažou od rockerov, dočkalo sa popovej, elektrodubovej podoby a pamätáte, že ho hral aj Prince?
Ostatne sama Amália do fado veľakrát vložila elektrické piano a nikto ani nepípol. Pravda, na tradičný sprievod s portugalskou gitarou sa siahnuť neodvážila; predovšetkým z osobného dôvodu: cítila sa v ňom najprirodzenejšie. Jej piesne, patriace k tým, na ktorých Portugalcom naozaj záleží, získali s Raülovým elektro-ambientom zďaleka nie bežné nové hudobné vyznenie, pre Linu však ideálne. Odpadli obvyklé zvonivé gitarové medzihry a my sa tak môžeme sústrediť na jej emócie ťažko ovládajúce hlas a hlboké ponorenie do textov.
Mimo Portugalska doteraz menej známa Lina Rodrigues patrí k ceneným interpretkám piesní svojej menovkyne.
Preto trvala na platnosti pôvodných verzií. Čoby nie, veď čokoľvek zmeniť na texte napríklad milostnej klasiky „Barco Negro“, znamená narušiť dušu fado.
„Ja viem láska, že si ma v skutočnosti neopustil, pretože všetko vo mne mi hovorí, že si tu stále so mnou,“ spieva precítene Lina a na dôkaz, že plače aj pre iné ženy námorníkov plávajúcich do diaľok odkiaľ sa už nikdy nevrátili, nasamploval Raül do temnej skladby zbor.
„Portugalci vymysleli fado, aby si mohli poplakať a posťažovať sa na osud,“ tvrdila Amália a pre takýto melacholicko-romantický stav portugalskej mysle sa ujal výraz saudade – „nedefinovateľná a neustála túžba po niečom, čo neexistuje a pravdepodobne existovať nemôže“.
Vypočujte si príbeh Quando eú era pequenina a pochopíte, prečo v nej Raül rozozvučal lodné sirény a do klavíra búši ako v súdny deň.
V detailoch a v ostrejšom rozochvení alebo naopak upokojení nálady dokáže byť Raül snáď neprekonateľný – viď Maldição o „milovaní a nenávisti bez príčiny“. V jedinej nepôvodnej skladbe – „Voz Amália de Nós“, zloženej už nežijúcim portugalským fado rebelom Antóniom Variaçõesom – sa Lina s Raúlom vydali opačným smerom: rockový hold Amálii upokojili do verzie s akustickou gitarou. Záver fantastického albumu tak vyznieva jasne: aj toto dokážeme, ale nechceli sme.
Jiří Moravčík (foto: press Raül Refre)
