Názvom nového albumu „Danama“ francúzska etio-jazzová skupina Arat Kilo dáva najavo, že pokiaľ ide o umeleckú kvalitu, môžeme sa na ňu spoľahnúť.
Slovo „Danama“ sa z bambarštiny dá preložiť ako dôveryhodný. O čom podľa skupiny hovoríme, keď spomíname dôveryhodnosť? Napríklad o tom, že v dnešných nepokojných a vojnových časoch prestáva byť táto vlastnosť štandardom, čo nás núti si medzi ľuďmi s ambíciami starostlivo vyberať.
To isté platí pre voľbu umelcov prichádzajúcich s rôznym vysvetlením, prečo sme tam, kde sme. Aj v tom môžeme skupine Arat Kilo a ich hosťom dôverovať. S malijskou speváčkou Mamani Keitou a americkým rapujúcim básnikom Mikom Laddom žijúcim v Paríži navyše Francúzi nespolupracujú prvýkrát, šťastne na nich stavili už na predchádzajúcich albumoch. Dnes sú už plnohodnotnými členmi skupiny.
Hip-hop verzus etiópske štýly
Pomenovať sa po monumente Arat Kilo s Judským levom na vrchole bol od francúzskej skupiny dobrý ťah. Nechal ho postaviť etiópsky cisár Haile Selassie, za ktorého vlády sa hudobná scéna hlavného mesta Addis Abeby stala v 60. rokoch minulého storočia nielen africkou odpoveďou na „swingujúci Londýn“, ale aj inkubátorom prepojenia etiópskej pentatoniky s americkým jazzom, čo viedlo k vzniku unikátneho hudobného štýlu. Dnes svetového hudobného fenoménu, ktorému v Paríži pred rokmi prepadla aj šestica francúzskych jazzmanov a rockerov Arat Kilo, popierajúca od začiatku všetky klišé o západných muzikantoch hrajúcich africkú hudbu.
Texty s posolstvom
S piatym albumom „Danama“ postúpili ešte ďalej: ethio-jazz obohatili o ďalšie vplyvy, dychári sa nechali inšpirovať neworleanskými pochodovými kapelami a raper Mike Ladd ich prinútil experimentovať s elektronikou. Speváčka Mamani Keita sa v Mali narodila do šľachtickej rodiny a k hudbe, práci griotov, sa preto nemala vôbec priblížiť. Napriek tomu to riskla a keď sa presťahovala do Paríža, zoznámila sa so správnymi ľuďmi. Práve tam sa začala kariéra dnes vyhľadávanej speváčky, ktorá je doma v afropope, tradíciách i elektronických projektoch. Po boku skupiny Arat Kilo sa na novom albume predstavila vo všetkých polohách a najsmutnejšia asi je, keď v skladbe „Kele“ prosí o skončenie všetkých vojen.
Na albume sa nachádzajú okrem tanečných i meditačné skladby. Odporúčame napríklad pieseň „Calamity“, ktorá je o pohostinnosti, policajnom násilí, trojstrannom obchode a obrazovkách v našich životoch.
Jiří Moravčík a NMR (foto: Pierrick Guidou)
