Album „A Study of Losses“ mal pôvodne vzniknúť k cirkusovej hre, no skončil ako osobný album Beirut o strate a pominuteľnosti.
Dejiny sú pretkané stratami a objavmi. Stratili sa jazyky a vymreli zvieratá, ktorých existenciu dokazujú len zachované kosti. Aj umelecké diela sa strácajú, často bez stopy. Čo je teda história, ak nie dočasné uchovávanie vecí, ktoré sa nakoniec stratia? A ak všetko nevyhnutne zmetie príliv času, v čom je zmysel?
Týmito otázkami sa Zach Condon zo skupiny Beirut zaoberá celý život a najnovší album „A Study of Losses“ mu pomohol priblížiť sa k odpovediam. Od detstva trpí nespavosťou, počas ktorej pozerá na hviezdy a kladie si základné životné otázky.
„Čo je za hranicami vesmíru A akú farbu má vesmír? Čo bolo pred veľkým treskom?“
Skupina Beirut je známa tým, že každý jej album je v niečom iný. Tentoraz sa vrátila k začiatkom, k zvuku svojich prvých troch albumov z nultých rokov. Líder skupiny Zach Condon ako 17-ročný precestoval východnú Európu a Francúzsko. Po návrate do Nového Mexika v USA spojil dojmy so svojou tvorbou, ktorej Balkánom ovplyvnený zvuk teraz oživuje.
Cirkusová hudba a mesačné oceány
Album „A Study of Losses“ vznikol na objednávku švédskeho cirkusu Kompani Giraff. Beirut mali vytvoriť hudbu pre ich rovnomennú scénickú šou, ktorá mala s klasickým cirkusom pomerne málo spoločného, pretože išlo skôr o moderné tanečné divadlo. Melancholická a repetitívna hudba Beirut sprevádza estetické pohyby a artistickú akrobaciu, pričom pôsobí aj bez predstavenia.
To sa prejavilo už na prvých singloch ako „Tuanaki Atoll“ (valčík pre južné moria), „Caspian Tiger“ a v piesni „Guericke’s Unicorn“, ktorá svojím dominantným bicím automatom pripomína skladbu „Santa Fe“ z roku 2011. Sedem z osemnástich skladieb je inštrumentálnych. Sú pomenované podľa mesačných morí, čo dodáva albumu tajomnú atmosféru. Hudba pripomína ranú vedeckú fantastiku Julesa Verna a film „Cesta na Mesiac“ z roku 1902, ktorý bol natočený podľa jedného z jeho románov.
Ako dieťa som musel zosúladiť dve extrémne emócie. Jednou z nich bol extrémny nihilizmus, povedal Zach Cordon.
Irónia osudu
Podľa Zacha Condona bolo iróniou osudu, že teraz spolupracoval s cirkusom, pretože vo svojom detstve bol považovaný za „bizarné cirkusové dieťa“. Cirkusovú hudbu mal vždy rád a inšpiroval sa ňou už na svojich prvých dvoch albumoch „Gulag Orkestar“ a „The Flying Club Cup“.
Kostolný organ a pominuteľnosť
Na nových nahrávkach sú tiež všadeprítomné ďalšie dva významné vplyvy. Zach Condon totiž nahral predchádzajúci album Beirut čiastočne v kostole v Nórsku – kam sa teraz vrátil. Sakrálnosť môžete preto počuť aj na novom albume. V piesňach „Garbo’s Face“, „Forest Encyclopedia“ a „Mani’s 7 Books“, ktoré evokujú akýsi vrchol albumu, počuť v popredí alebo jemne v pozadí kostolný organ.
Na celkovú náladu nahrávok mal vplyv aj literárny zdroj: „Štúdia o stratách“ vychádza z knihy „Verzeichnis einiger Verluste“. Nemecká autorka Judith Schalansky v nej rozpráva príbeh muža, ktorý je posadnutý archivovaním všetkých stratených myšlienok a výtvorov ľudstva. V súlade s tým Zach hovorí o zúfalej snahe uchovať všetko, čo je pominuteľné.
To všetko zapadá do myšlienky, že sa tridsaťdeväťročný Zach Condon obzrel späť do svojich hudobných začiatkov a zistil, že už nikdy nič nebude ako predtým.
NMR (foto: press)
