On air
Next
Články

ETHIOJAZZ: LAHÔDKA, KTORÁ ZRELA 60 ROKOV

18.10.2018

V Afrike ležia korene väčšiny novodobých globálnych žánrov – od blues cez ragtime, tango, salsu až po jazz. Štýly, ktoré vznikli podobnou syntézou sa hrali predovšetkým v Afrike, svet ich ale objavuje s oneskorením. Popri afrobeate a konžskej rumbe sem patrí ethiojazz, ktorý svetovému publiku predstavili ako CD kompilácia Ethiopiques, tak aj soundtrack k Jarmushovmu filmu Zlomené kvety. Vynálezcom, priekopníkom i dominantnou postavou ethiojazzu je 75 ročný skladateľ, vibrafonista a kapelník Mulatu Astatke.

Etiópia je krajina plná rozporov. Aj keď tamojšia hudba sa výrazne líši od zvyšku kontinentu a ponúka prekvapivo výrazné osobnosti, svet ich pozná ďaleko menej ako umelcov z Konga, Mali či Senegalu. Ako vo všetkých domorodých kultúrach, hudba i tanec tu boli súčasťou každodenného života a až v 20. storočí prišli prvé pokusy ich preniesť na pódium. Kuriózne je, že k tomu prispela päť rokov trvajúca talianska okupácia, jediné obdobie dejín, kedy Etiópiu kolonizovala európska mocnosť. Prioritou Mussoliniho vojsk počas invázie bolo nájsť a vyvraždiť kočujúcich hudobníkov-básnikov nazývaných azmari, ktorí tradične pôsobili nielen ako zabávači a komentátori, ale tiež fungovali ako prepojená informačná sieť. Talianska hrozba obyvateľov zomkla k ochrane kultúrneho dedičstva:  roku 1935 v Addis Abebe vzniklo Hagir Fikir Theatre, vôbec najstaršie africké divadlo zriadené Afričanmi. Po skončení okupácie sa do krajiny vrátil cisár Haile Selassie a snažil sa krajinu i miestnu kultúru modernizovať. Etiópia patrí rovnako ako Arménsko k najstarším kresťanským krajinám a cisár vtedy poveril hudobníkov z miestnej arménskej komunity, aby priviezli európske hudobné nástroje a ujali sa výučby. „Vtedy sa v našej hudbe začala moderná éra,“ tvrdí Astatke.

Radšej zubárom než muzikantom

Astatke bol pred šesťdesiatimi rokmi prvým Afričanom, študujúcim na elitnej jazzovej škole Berklee, čo ale nebola ľahká voľba. Dobre situovaní rodičia z čierneho kontinentu sa vtedy usilovali, aby sa ich deti stali zubármi, právnikmi či zvolili inú lukratívnu profesiu, ale hudbu považovali za slepú uličku. „Až dodatočne mi dochádza o koľko hudobných talentov Afrika prišla,“ spomína Astatke. „Vďaka tomuto trendu nebolo ani pomyslenie, aby som sa od začiatku špecializoval na hudbu. Najprv som teda odišiel do Anglicka na stredoškolské štúdiá. Našťastie sme mali nielen veľa predmetov vrátane hudby, ale tiež vynikajúceho učiteľa. Moja matematika a fyzika boli v poriadku, mal som sa predsa stať inžinierom, ale výsledky v hudbe boli tak výnimočné, že mi odporučili, aby som sa sústredil na odbor, v ktorom mám najlepšie šance.“ Mulatu začal hrať na trúbku, klarinet a pokračoval v štúdiu na londýnskej Trinity College, ktorou zhodou okolností prešiel aj iniciátor afrobeatu Fela Kuti z Nigérie. „Etiópsku hudbu vtedy ale v Londýne nikto nepoznal, Afriku tam reprezentovali hudobníci z Ghany, Nigérie a ďalších bývalých kolónií a z toho som dostával záchvaty žiarlivosti.“

Pochvala od Duke Ellingtona

Neskôr v New Yorku Astatke založil Ethiopian Quintet s hudobníkmi z Porto Rica – a vďaka tomu objavil latinskoamerickú hudbu. Na perkusie i vibrafón hral kubánske rytmy – ale nepripúšťal, že by sa tým vzďaľoval Afrike. „Latinské rytmy nevznikli na Kube, priviezli ich tam černosi z Afriky. To je jedna z vecí, ktorými Afrika prispela k svetovej kultúre. Rozdiel je však v tom, že na Kube aj v americkom jazze sa používa sedem tónov oktávy a v etiópskej hudbe päť. „A práve v umení prepojiť tieto dva princípy spočíva podstata Astatkeho ethiojazzu. „Nie je ľahké oba systémy spojiť v jeden celok, musíte si dať prácu a zvoliť také vedenie hlasov i sled akordov, ktoré bude fungovať v oboch ladeniach. Je to dlhý proces, ale výsledkom je hudba s jazzovými harmóniami, ktorá si uchováva rysy etiópskej pentatoniky.“ Astatkeho vynaliezavosť ocenil Duke Ellington, ktorý vtedy prišiel do Afriky na turné. „V Etiópii vtedy strávil päť dní a hneď na začiatku mi zavolal. Objednal si u mňa aranžmány pre svoju kapelu, čo bola úžasná pocta. Jeho hudbu nás učili na Berklee, takže prípravu som mal. Trochu som experimentoval – pre sekciu trubiek som napísal pasáž v ktorej som prepojil tri penatonické módy a to ho úplne očarilo. Niet divu, ethiojazz je komplexná záležitosť, so špecifickou štruktúrou akordov, basovou linkou i kontrapunktami. „Astatke Ellingtona na jeho turné sprevádzal, ale ďalší rozkvet etiópskej scény prerušil stalinistický vojenský režim. Roku 1974 sa moci chopil diktátor Mengistu a hudba utrpela obzvlášť ťažkú ranu, z ktorej sa celá krajina zotavuje len veľmi pomaly. Časť hudobníkov prestala hrať, časť bola popravená, časť odišla do exilu, časť skončila vo väzení.

Doba temna trvala až do pádu Sovietskeho zväzu, ktorý diktatúru držal pri moci. Mulatu Astatke ju prežil vďaka svojmu renomé. Bol členom výboru Medzinárodnej jazzovej federácie pod záštitou UNESCO a voľne cestoval po celej krajine. Jeho projekt People to People čerpal zo všetkých kútov Etiópie. V 80 miliónovej krajine žije približne 80 etnických skupín s rozdielnymi jazykmi, kultúrou i tanečnými štýlmi. Na severe napríklad vychádzajú pohyby pri tanci z ramien, dolná časť tela je na rozdiel od zvyšku Afriky nehybná. Po páde diktatúry svet etiópsku hudbu znovu objavuje, veľkú zásluhu na tom majú aj európske skupiny. The Ex z Holandska napríklad do Ethiopie pravidelne cestujú a pozývajú tamojších hudobníkov na svoje európske koncerty. Mulatu Astatke získal na globálnej scéne úplne jedinečnú úlohu, jednak ako zástupca doteraz málo známej etiópskej scény a tiež ako jazzman svetového formátu. Čo je zároveň logickým vysvetlením, prečo sa na jeho koncertoch i nahrávkach podieľajú hneď dva „ansámble“ svetového formátu, a to The Heliocentrics z Londýna a Either/Orchestra z Bostonu.

Petr Dorůžka (foto: archív)