Prístav Marseille po stáročia prepája Európu so Severnou Afrikou. Babylonské prelínanie kultúr naprieč Stredozemným morom sa odrazilo aj do názvu festivalu Babel Music XP, ktorý prebieha v areáli bývalých marseillských dokov. Ten sa zaradil k najsledovanejším jarným akciám, umelcov si sem chodia vyberať aj programoví riaditelia viacerých festivalov. Podobne ako v predošlých ročníkoch bol program oslavou hudobnej rozmanitosti, s akcentom na francúzske regionálne štýly.
Zbor Belugueta je súčasťou trendu novej oksitánskej polyfónie, ktorý pred 20 rokmi naštartovala marseillská skupina Lo Cor de la Plana. Skladby Beluguety kombinujú spevavé melódie a tiché minimalistické ornamenty so zmrští päťhlasného zboru. V detaile ale pôsobia ako hlavolamy s fascinujúcou logikou: vo vnútri jednotlivých blokov sa ako v kúzelnej banke skrývajú drobnejšie štruktúry, každá s vlastnou stavbou či hudobným príbehom. Zostavu tvoria tri speváčky a dvaja speváci, jeden z nich z francúzskeho Baskicka. Jeho otec, Beñat Achiari, pred 30 rokmi prepojil baskickú tradíciu s avantgardou. Syn Julen na tento odkaz nadväzuje, ale úplne inak, s maximálne expresívnym prejavom presahujúcim všetky rutiny. Popri Beluguete sme ho v Marseilli počuli aj ako vedúceho skupiny Haratago, čo znamená Ďalej, a je teda výzvou na prekročenie hraníc známeho sveta. Zostavu tvorí klarinet, basová viola da gamba, ninera, perkusia, a predovšetkým Achiariho hlas, prekypujúca nielen surovou energiou, ale tiež závratnými piruetami, ktoré znalcom sufijskej hudby pripomenú Nusrata Fateh Ali Khana z Pakistanu či Alima Qasimova. „Áno,“ vysvetľuje Achiari, „ja síce vychádzam z horských spevov rodného kraja, ale s kapelou z nich vytvárame sufijskú hudbu, ktorá je napojená na prírodu.“
Francúzska muzikantka Éléonore Fourniau hrá tiež na už spomínanú nineru, teda na husle príbuzný nástroj zo stredoveku, ktorý má miesto slučky bubienok poháňaný kľukou. Uviedla ho však do úplne nového kontextu, počas štúdií si zamilovala hudbu Kurdov z územia Turecka a vyštudovala konzervatórium v Istanbule. Vystúpila s triom, v ktorom hral aj Efrén Lopez, všetkými rešpektovaný multiinštrumentalista z Katalánska. Spolupráca oboch umelcov má logiku, Lopéz je špecialista na modálnu hudbu, ktorá sa v stredoveku hrala v Európe a dnes žije vo forme maqamov a rag vo východných krajinách. Aj keď Éléonore Fourniau si renomé ešte len získava, zaujímavo vyvažuje spektrum kurdských či tureckých kapiel s opačnou trajektóriou, teda pohybujúcich sa z východu na západ.
Do úplne iného sveta poslucháčov zaviedol Naghash Ensemble z Arménska. Jeho názov aj repertoár inšpiroval Mkrtich Naghash, arménsky básnik a kňaz, ktorý žil 150 rokov pred Shakespearom. Kuriózne je, že vedúcim zostavy je John Hodian, Armén narodený v Spojených štátoch. Čím ho Naghashova poézia inšpirovala? „Poézia sa vtedy recitovala pred publikom, nebola to písaná forma ako teraz. Aby dobre znela, musela mať rytmus. Bola napísaná tak, aby sa dala dobre spieval. Zhudobňovať také texty, to je pre skladateľov cesta rajom, kde za vás autor odviedol polovicu práce. „Z mojej hudby určite počujete arménske vplyvy, ale tiež je v nich množstvo skrytých inšpirácií, stredoveká polyfónia, americký minimalizmus. Medzi jeho priekopníkmi som v New Yorku vyrastal.“ Zostavu tvorí klavír, lutna oud, arménske flauta duduk, a predovšetkým tri ženské hlasy. Zatiaľ čo inštrumentálna sekcia znela ako umiernená západná moderna, bolo to práve vedenie ženských hlasov, ktoré hudbe dodalo silnú identitu, až človeku v pamäti vyskočili spomienky na avantgardný rock 70. rokov a francúzsku skupinu Magma. Podobnosť nie priama, ale v koncepte. „Áno, nie ste sám, kto to tak počuje,“ uistil ma John Hodian po koncerte.
Hodian sa narodil v New Yorku ako potomok preživších obetí arménskej genocídy, a rovnaký pôvod mal aj ďalší z účinkujúcich festivalu. Bubeník Pascal Semerdjian je z Libanonu, kde sa jeho prababička ocitla v dobe arménskej genocídy ako vojnový sirota. V Marseille Semerdjian vystúpil s libanonskou skupinou Sanam. Tá patrila k najväčším prekvapeniam festivalu, nielen vďaka uhrančivej, a pritom úplne prirodzenej a nič nepredstierajúcej speváčke Sandy Chamoun. Napriek rockovej inštrumentácii, obohatenej len o sýrsky bouzouq, skupina hrá mimo všetkých vyšliapaných klišé, takže termíny ako postpunk či post rock tu veľmi nedávajú zmysel. Popísať inými slovami, prečo to bolo tak dobré, je oriešok. Hudba vás natoľko pohltí emotívne aj energiou, že skrátka nemôžete vyskočiť z kože poslucháčov a začať analyzovať. Všeličo napovedá vznik skupiny. „Pred 3 rokmi sme mali na festivale v Bejrúte workshop s Hansom Joachimom Irmlerom, z tej slávnej krautrockovej skupiny Faust,“ hovorí Sandy. Takže on vás naučil pracovať s elektronikou? „Neviedol nás k ničomu konkrétnemu. Len ako uniknúť rutinám, menej kalkulovať a riadiť sa intuíciou.” Hudba Sanam naznačuje, že Libanon sa stáva hudobnou veľmocou, ktorú západ ešte len objavuje. „Potrebujeme sa prebúrať von z bubliny, ktorá nás izoluje od ostatného sveta, chceme zmenu,“ vysvetľuje Sandy Chamoun. „Ženie nás hlad po kultúre, navyše sme prešli toľkými krízami a vojnami, že toho máme veľa svetu čo povedať.
Festival ponúkol množstvo ďalších zážitkov
Alostmen, afro-garážovú veselicu s DIY gitarami z plechoviek z Ghany, grécku speváčku Dafné Kritharas s presahmi do sefardských piesní, projekt Poil Ueda spájajúci epický japonský spev s hard core avantgardou, hard core avantgardou do elektronických slučiek s prispením iránskeho perkusistu Cinna Peyghamy, libanonské duo Rust, ktoré žije mimochodom v Prahe, aj Zar Electrik s marseillsko-maghrebskou party music spájajúcou elektrickú koru s nástrojmi marockých Gnawov.
Najhlbšie sa do pamäti vryl koncert bretónskych dudákov, nie však s tradičným repertoárom, ale s kombináciou veľkých škótskych dúd a bretónskych bombardov, vo vizionárskom aranžmáne skladieb newyorského minimalistu Phila Glassa. Nie, nejde o žánrový kotrmelec. Na programe boli skladby z roku 1969, ktoré Glass napísal po ceste po severnej Afrike a Indii, kedy bol hutnými farbami lokálnych nástrojov očarený, a stvárnenie bretónskeho dudáckeho maestra Erwana Keraveca ich vracia do sveta, ktorý Glasse inšpiroval. Dudy navyše vďaka mechom poskytujú „rovný“ tón bez potreby sa nadýchnuť, čo je ideálny stavebný materiál k minimalistickým repetitívnym štruktúram. Výsledok bol úchvatný aj scénickým prevedením: dudáci hrali z nôt, rozostavaní do sekcií, niekedy medzi divákmi, inokedy sčasti na pódiu. Šokom bol koniec, vo fortissimu všetci skončili naraz ako keď utne. Mimochodom, Erwan Keravec s týmto projektom vystúpil v Prahe na festivale Respect.
Petr Dorůžka, preklad NMR (foto: press) Viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/
