Toho varšavského koncertu sa poľský skladateľ Henryk Górecki nedožil, však zo spôsobu, akým Beth Gibbons uchopila jeho Symfóniu žalostných piesní č. 3 z roku 1977, by sa nepochybne zaradoval.
A ako vieme, predniesol by pravdepodobne tie isté slová, ktorými okomentoval absolútne nečakaný celosvetový úspech symfónie: „Možno v tej skladbe ľudia našli niečo, čo potrebovali – možno som pre nich objavil niečo kedysi stratené.“
Nahrávka s americkou sopranistkou Dawn Upshawovou vyšla znovu v roku 1992 a stal sa z nej doslova komerčný trhák, pretože viac ako milión predaných albumov nie je len tak.
Navyše sa bavíme o diele spirituálnych minimalistov, trojvetovej skladbe, ktorá sa začína v desivých časoch druhej svetovej vojny a ktorá preteká žiaľom, smútkom a osudovým plačom matky trúchliacej nad stratou syna.
Jazykovo nevybavená a v notovom zápise sa strácajúca Beth Gibbons čelila obrovskej výzve: ku klasickému sopránu má jej hlas dosť ďaleko a spievať symfóniu v poľštine je tvrdý oriešok aj pre najväčších odvážlivcov. Dokonca vraj aj pre samotných Poliakov, ako tvrdí operná korepetítorka Anna Marchwińska, ktorá Beth niekoľko týždňov fonetickou metódou učila správne výslovnosť, vysvetlila jej význam textov a nakoniec, pomocou špeciálnych značiek, uľahčila Beth orientovať sa v notovom zápise.
„Dobrý spevák dokáže zaspievať text aj v čínštine alebo japončine, len sa do hudby musí emocionálne ponoriť, čo sa Beth podarilo,“ pochválil speváčku slávny poľský skladateľ Krzysztof Penderecki, ktorý dirigoval Symfonický orchester Poľského národného rozhlasu.
A ako sa k takej náročnej výzve Beth Gibbons dostala?
Michał Merczyńsky, vtedajší riaditeľ Národného audiovizuálneho inštitútu a Filip Berkowic, dramaturg festivalu Misteria Paschalia a Sacrum Profanum v Krakove, ktorý v minulosti hostil Kronos Quartet, Kraftwerk, Aphex Twina alebo Sigur Rós, sa rozhodli skonfrontovať hudbu poľských skladateľov s rockovou scénou a pri symfónii pôvodne mysleli na Björk. Napriek tomu voľba padla na Beth Gibbons. Plachá, s verejnosťou a novinármi nekomunikujúca, štúdiu veľa rokov vyhýbajúca sa speváčka pred koncertom neskrývala obavy a podľa Marchwińskej bojovala s panikou, ako svojím hlasom splní zadanie dotknúť sa tých najcitlivejších zákutí poslucháčskych duší.
Väčšiu časť koncertu 29. novembra 2014 vo Veľkom divadle Národnej opery Beth sedela so zrakom upretým do partitúry a na Pendereckeho.
A ako dokazuje dokumentárny film, ktorý dopĺňa neskôr vydaný koncertný album, bola viditeľne roztrasená. Strach a nutnosť spievať vlastným spôsobom napriek tomu premenila na dychberúci transcendentálny zážitok, do ktorého akoby vložila temnotu rodného Devonu, kraja Psa baskervillského.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Beth Gibbons)
