ELZA SOARES – ANJEL APOKALYPSY Z KONCA SVETA

Kráľovná samby Elza Soares bola prezývaná aj brazílska Tina Turner. 20. 1. 2022 náš svet upustila vo veku 91 rokov.

Na fotografiách jej to už, povedané kulantne, ku koncu veľmi nepristalo: národná hudobná ikona v obrovskej afroparochni totiž neznášala vrásky, napriek tomu verila plastickým chirurgom. Nevenujte tomu pozornosť, s albumom „The Woman at the End of the World“ vás táto dáma zarazí do zeme ako Superman činžiak.

„O čom by mal byť,“ spýtal sa na začiatku producent Guilherme Kastrup. „O sexe a temnote,“ odpovedala speváčka, ktorej zomreli štyri z ôsmich detí, zažila domáce násilie, rasizmus, celonárodnú nenávisť, nútenú emigráciu a tvrdý kariérny pád. A tak sa ansámble o generácie mladších avantgardných hudobníkov, skladateľov a pesničkárov zo São Paula pustili do práce na úplne prvej pôvodnej zbierke skladieb zložených výhradne pre Elzu Soares.

„Svet rovnako skončí v jame plnej sračiek,“ okomentovala po svojom speváčka najvýstrednejší risk svojej šesťdesiatročnej kariéry.

Protestná nóta s výronom sexy libida

Bol a nebol to len slávnostný okamih: keď na úvodnom ceremoniáli olympijských hier v Riu de Janeiro vládlo nadšenie, aké si kráľovná samby rozhodne zaslúžila. Brazílčania jej voľbu pol storočie starej milostnej skladby „Canto de Ossanha“ však prekukli: spieva sa v nej o zradcovi, mužovi tvrdiacom že odchádza, pritom sa k tomu nemá. A na slovo zradca dala Elza zvlášť dôraz: čerstvému ​​prezidentovi Michelovi Temerovi skrátka neodpustila, ako nedávno pozametal s predchodkyňou Dilmou Rousseff a následne sa pustil do kultúry. A teraz si predstavte – naozaj len predstavte, pretože by to nikto nedovolil – že by Elza Soares spustila akúkoľvek skladbu z tohto albumu a na olympijskom štadióne by tým pádom namiesto samby vybuchli ťažké nálože noisu, punku, elektroniky spojenej s freejazzom a vzduchom svišťali nekompromisné výroky o násilí na ženách a komunite LGBT, predajných policajtoch alebo o „výrone libida“.

„Si moja korisť, budeš plakať ako jahniatko pred porážkou, budeš prosiť o zľutovanie. Fuck! Fuck! Fuck!,“ počuli miliardy ľudí z celého sveta verše zo skladby „Pra Fuder“ od sexuálnej šelmy, zvládajúcej ešte donedávna o štyridsať rokov mladšieho manžela. Na konvencie si Elza Soares však nikdy nepotrpela: dotýkať sa nepríjemných tém obťažujúcich značnú časť brazílskej spoločnosti a hľadanie alternatívnych foriem v sambe a MBP (música popular brasileira) k nej vždy patrilo; či už v pozícii obletovanej alebo nenávidenej umelkyne.

S albumom „The Woman at the End of the World“ sme sledovali ďalšie pokračovanie nečakaného, ​​extrémne nepravdepodobného, ​​napriek tomu dobre vyargumentovaného a vo výsledku umelecky úspešného spojenectva staroby s mladosťou.

Johnny Cash & Rick Rubin, Cheikha Rimitti & Robert Fripp, David Bowie & Donny McCaslin, Václav Neckář & Umakart … Brazílčania sa vymykajú: k hudobnej neobyčajnosti pridávajú pomerne ostrý spoločenský manifest, keď nie hneď protestnú nótu.

Ani jeden z textov pritom Elza nenapísala, s dôverou bola iba vyvolená ich predniesť. Nič podvratného tým producent Kastrup nesledoval: došiel za ňou s ponukou, ktorej jej, kráľovnej mainstreamovej samby, prvýkrát hudobne umožnil otvoriť si naplno ústa. S upozornením: čaká ťa absolútne odstrihnutie od hudby, akú si doteraz reprezentovala.

S perkusistkou Simone Sou tiež tvorí duo Soukast, od ktorého prijal výzvu na natočenie vynikajúceho, žánrovo nezaraditeľného spoločného albumu „Sounds of Life“ vizionársky brazílsky klavirista Benjamin Taubkin. Netradičné Kastrupové východiská napriek tomu čakali na pevnejší tvar: album postavený na hlase a skúsenostiach Elzy Soares, zahrňujúci hudobný underground zo São Paula.

Kastrup veľmi dobre vedel, koho speváčka oslovuje, navyše s lákavým názvom albumu „Žena na konci sveta“.

„Bolo to pre mňa prirodzené rozhodnutie. V názve som sa hneď videla. Koniec sveta pre mňa znamená koniec zlých vecí, potom už prídu len tie pekné,“ povedala producentovi Elza Soares, od tej chvíle „žena z konca sveta, pripravená na všetko, čo ešte príde“. Môžeme sa iba domnievať, nakoľko tvorca inšpiroval speváčkin životný príbeh, každopádne ona sa stala osobou vyslovujúcou verejne nekompromisné názory prenesené do textov, na ňu sa sústredila pozornosť a zodpovednosť za svoje výroky. Vzala na seba úlohu hromozvodu, ktorý priťahoval kritické aj nenávistné blesky. Zviezli sa po nej, samozrejme, za album sa ale postavil magazín Rolling Stone a vyhlásil ho brazílskou nahrávkou roku 2015 a toho istého ocenenia sa dostalo skladbe „Maria da Vila Matilda“ o žene reagujúcej na opakované brutálne napadnutie manželom tichým plačom.

„Ešte raz na mňa vytiahneš ruku a budeš ľutovať,“ spieva Elza za všetky brazílske ženy a od nej to znie zvlášť varovne, veď niečo podobné na vlastnej koži zažila.

Dcéra Luisa Armstronga a život s futbalistom

„Elza je anjel apokalypsy,“ tvrdí brazílsky módny guru Leo Belicha a ani v najmenšom nepreháňa. Narodila sa v roku 1937. Vyrástla v slume Ria de Janeira v rodine upratovačky a robotníka v továrni na mydlo, kam nastúpila v jedenástich, kde ju znásilnil o desať rokov starší muž, ktorého Elze vnútili za manžela. V dvanástich porodila prvé dieťa a než v dvadsaťjeden ovdovela, ďalšie tri; z toho jedno zomrelo na podvýživu, ďalšie dala na adopciu. Tesne po svadbe sa s vidinou zárobku prihlásila do populárnej talentovej súťaže Radia Tupi. V zle vyzerajúcich sandáloch a lacných šatách požičaných od matky prišla na pódium, kde sa jej zaskočený moderátor Ary Barroso s úškrnom spýtal: „Z akej planéty si k nám dievča dorazilo?“ Poníženie by sa v rozosmiatej sále dalo krájať: „Z hladnej planéty.“ Dospievala a Barrroso iba prehlásil: „Dámy a páni, nová hviezda je na svete.“ Nemýlil sa.

Vďaka klubom, hotelovým barom a vystúpeniam s viacerými orchestrami sa Elza Soares postupne prespievala do prvej ligy a v roku 1960, už v pozícii superstar samby, vydala prvý album.

Koho iného preto poslať reprezentovať krajinu na futbalové majstrovstvá do Čile ako Elzu: stretla sa tam s Louisom Armstrongom, ktorý ju vraj láskyplne nazval svojou dcérou a „bližšie“ sa zoznámila s brazílskym futbalovým géniom Garrinchom, národom milovaným rovnako ako Pelé. Nanešťastie ženatým, takže keď to prasklo, v Brazílii prepukol obrovský škandál. Prudérna spoločnosť vzťah Garrincha a černošskej speváčky odvádzajúcej otca od početnej rodiny nevydýchala: začalo to nadávkami, pokračovalo kameňmi, prešlo k napadnutiu na ulici, vyhrážkam smrti a skončilo drsným zásahom vládnucej vojenskej junty: takže núteným útekom do Talianska.

Elza vraj vzťah nikdy neľutovala

Verte jej ale: svetoznámy futbalista rozumu práve veľmi nenabral, zatiaľ čo iní zarábali milióny, on sa búchal v dlhoch a najväčší životný paradox Manuela Franciska dos Santosa potom predstavovala jeho prezývka Garrincha: oriešok. Síce po malom vtáčikovi, pre ťažkého alkoholika napriek tomu absurdné. S Elzou sa vzali a futbalistova alkoholická špirála prešla k násiliu: pred televíznym vystúpením manželke vymlátil zuby a počas autohavárie, keď šoféroval našrot, zahynula jeho matka. Aj na ihrisku to s ním išlo z kopca. Za všetko pritom podľa nenávistne bezohľadných Brazílčanov mohla Elza. Bránila sa otehotneniu, Garrincha (už otec desiatich detí) si aj tak vymohol syna.

Nevyhnutný rozvod manželov na pokraji finančného krachu, keď od hudby odstrihnutej Elze z najhoršieho pomohol spevák Caetano Veloso, prišiel v roku 1982. Rok nato futbalista s darom od Boha, ktorý mu však zabudol nadeliť rozum, podľahol cirhóze pečene. A ich syn sa o tri roky neskôr zabil v aute. To už Elza nedala: opustila Brazíliu, koncertovala po Európe a Spojených štátoch a domov sa vrátila až v roku 1995. Na výslnie sa vracala postupne: išla na to dokonca cez retro disko sambu. Keď ju londýnske rádio BBC nominovalo na speváčku tisícročia za fantastický album („najlacnejšie mäso na trhu je čierne“), doma jej odpustili a pasovali ju dokonca na kráľovnú samby.

Dirty samba s atavistickým revom

Na koncertoch sedela na vyvýšenom tróne, nie z dôvodov titulu: pred rokmi spadla z pódia, prekonala niekoľko vážnych operácií a ťažko sa pohybovala. Pod ňou sa nad gitarami a klávesmi skláňali mladí muzikanti a na Elzin starecký spev nabaľovali hudbu, ktorú vlastne nevieme kam zaradiť. Je totiž všetkým, len nie „dlhonohou tanečnou sambou“ a míňa sa aj s Elziným predošlým hip hopovým obdobím alebo bossa novou.

Napriek extrémnej rytmickej rozsekanosti, afrobeatovej dychovej sekcii, mixu disonancie, elektronoisu a punkovej surovosti, s ktorými kontrastujú jemné slučky, mutuje do podoby, kedy sa na nej stávate závislým, túžite po vyústení a medzitým neprestávate obdivovať, ako zapadla so škrabavým vrčiacim hlasom, prirovnávaným kedysi k „atavistickému revu jaskynnej ženy“.

„Myslím, že si Brazília tak odvážnu platňu zaslúži. Môže slúžiť ako inšpirácia pre ďalších umelcov. Cítim sa ako upír sajúci novú krv, a keď vidím reakcie mladého publika, chce sa mi vstať a tancovať,“ uviedla Elza Soares.

Brazílska alternatívna hudobná scéna má niekoľko špecifík, jedným však víťazí: vzrušujúcim multikultúrnym dialógom uprostred elektrizujúcej kolízie nápadov a odkazov umožňujúcim kedykoľvek a akokoľvek sklz do samby, bossa novy, mangue beatu alebo tanečného forro s novodobou elektronikou, rockom a funky. S prístupom, ktorý popísal Petrovi Dorůžkovi saxofonista Thiago França zo skupiny Metá Metá: „My sa nedržíme žánru, od škatuliek utekáme. Keď zistíme, že sa niečomu príliš podobáme, hneď sa vydáme opačným smerom. Hľadáme veci nezaradené, vyhýbame sa tým skôr použitým.“

Členovia kapiel Metá Metá, Passo Torto a dychová sekcia afrobeatových Bixiga 70 sa na albume podpísali najviac: noisovými gitarami a upravenou violou vládne napríklad Kiko Dinucci, usilovný dodávateľ niekoľkých skladieb, písaných inak Elze na telo skutočnou brazílskou bohémou: José Miguel Wis, Fernanda Diamant alebo Douglas Germano. Tematicky portrétujú súčasnú Brazíliu: napriek turistickým sprievodcom popisujúcim celkom niečo iné, neskrývajú nelichotivú ekonomickú situáciu a zotrvávajúci rasizmus.

Na to Elza pridávala vlastné: násilie na ženách a transgender komunitách. „V daždi karnevalových konfiet nechávam svoju bolesť, snáď vyprchá ako slza na asfalte,“ spieva Elza a ak tušíme, že jej tesne pred natáčaním zomrel vážne chorý syn, poetika získava ďalší rozmer.

„Album je o tom, že nikdy nie je neskoro začať znova a inak. Beriem ho za prenikavé a efektné znovuzrodenie, za nový začiatok Elzy,“ povedal jej kamarát Caetano Veloso. A tá mu v úvodnej skladbe odpovedala: „Chcem spievať až do konca, nechajte ma spievať až do samého konca.“

Jiří Moravčík, preklad NMR (foto: press Elza Soares)