Izrael je jedinečný svojou ponukou talentov aj rozmanitosťou. Najlepšie si však tamojšiu hudbu vychutnáte v domácom prostredí.
Definovať izraelskú hudbu podľa žánru alebo kultúry je ťažké. Pred vznikom štátu Izrael boli v Európe zakorenené dva stereotypy. „Židovská“ hudba je predsa klezmer, bujaré tance a vrúcne melódie židovských osád vo východnej Európe, kde sa hovorilo jidiš. Sefardské piesne, pamiatky zo stredovekého Španielska v archaickom hebrejsko-španielskom jazyku ladino, majú výrazne odlišnú náladu. Menej známe sú liturgické spevy židovských kantorov, nahrané v Európe a Spojených štátoch a stále dostupné na reedíciách CD. Nahrávky kantorov Geršona Sirotu a Pierra Pinčika – obaja sa narodili na Ukrajine – ponúkajú zaujímavé porovnanie hĺbky duchovného zážitku s gospelovým spevom Arethy Franklinovej alebo rituálmi qawwali pakistanského speváka Nusrata Fateh Ali Khana.
Po vzniku židovského štátu prestávajú platiť vyššie uvedené stereotypy a kultúrny taviaci kotol sa stáva rozmanitejším.
Státisíce prisťahovalcov prichádzajú do Izraela z Egypta, Iraku, Iránu, Maroka, Jemenu, či moslimských krajín, kde Židia žili v relatívne stabilnom spolužití po stáročia. Mnohí z nich sa dokonca stali hudobnými celebritami v arabskom svete. Medzi najvýznamnejších patrili bratia Daoud a Saleh Al-Kuwaity. Narodili sa v Kuvajte, neskôr sa preslávili ako jedni z najvyhľadávanejších hudobníkov na dvore irackého kráľa Fajsala a s príchodom rozhlasu pomohli založiť hudobné vysielanie v Bagdade. V roku 1933 ich dokonca vyhľadala najvýznamnejšia hudobná osobnosť vtedajšieho arabského sveta, egyptská speváčka Um Kulthum, a objednala si u nich skladbu. Do Izraela odišli až v roku 1951, v čase rastúceho antisemitizmu, ale ich hudba sa v novej vlasti neujala.
K novému životu ju vzkriesil až o dve generácie neskôr Dudu Tassa, Daoudov vnuk. Roky patril k najúspešnejším izraelským hitmakerom a jeho coververzie 80 rokov starých skladieb nie sú ani umeleckým retrom, ani fusion, ale rovnako surovou hudbou ako nahrávky Rachida Tahu a ďalších inovátorov s koreňmi v Alžírsku či Maroku. Je tu však zásadný rozdiel. Zatiaľ čo Taha spieval súčasne pre francúzske a alžírske publikum, Tassa nerobí kompromisy s európskym vkusom a jeho hlas zdobia všetky nádherné ornamenty a jemné posuny typické pre Blízky východ.
Dudu Tassa u nás vystúpil na festivaloch Respect a Colours of Ostrava, rovnako ako desiatky ďalších umelcov z Izraela, ktorí reprezentujú širokú škálu žánrov.
Prehliadky „showcase“, mapujúce pop, jazz a world music, predstavujú spojenie medzi rozširujúcou sa izraelskou ponukou a dopytom po festivaloch vo zvyšku sveta. Po minuloročnom „online vydaní“ kvôli covidu sa podujatia spojili do jedného celku a vrátili sa na fyzické pódium. Účinkujúci aj hostia to považovali za zázrak, a to z dobrého dôvodu. Festival Israeli Music Showcase sa podarilo vtesnať medzi dva kritické termíny. Dlhodobý zákaz cestovania do zahraničia v Izraeli sa skončil v novembri, ale o týždeň neskôr bol obnovený vďaka mutácii Omikronu. Hlavnými bodmi programu boli jazzoví hráči, ako aj umelci reprezentujúci dnes už neexistujúcu židovskú diaspóru na Blízkom východe.
Napríklad Radio Baghdad Trio čerpalo z podobných zdrojov ako spomínaný Dudu Tassa, ale s čisto akustickými nástrojmi: darbukou, lutnou oud a husľami, na ktoré hrala Johanna Riethmueller z Hamburgu. „Európske husle sú dnes v Iraku legitímnym nástrojom, kedysi ich tam priniesli Angličania,“ vysvetlila.
Hráči z východu však často držia nástroj vertikálne ako violončelo a opierajú si husle o koleno, má to nejakú výhodu? „Ide o tradíciu typickú pre orientálne husle kemenche. Hoci niektorí ju prenášajú na európske husle, ja považujem horizontálnu európsku polohu za užitočnejšiu, nástroj lepšie počujem a tónové možnosti sú lepšie.“
K vrcholom programu patrilo kvarteto renomovaných hráčov Shotnez, medzi ktorými bol aj saxofonista Ori Kaplan.
Skupinu založil s bubeníkom Tamírom Muskatom pred dvadsiatimi rokmi v New Yorku. Boli v spojení s hudobníkmi z klubu Knitting Factory a Johnom Zornom. Kaplan pôsobí súčasne s Muskatom v oveľa známejšej skupine Balkan Beat Box a tri roky strávil v newyorskej skupine Gogol Bordello. Hoci je prehliadka predovšetkým príležitosťou pre začínajúcich hudobníkov, nemožnosť koncertovať počas pandémie prinútila mnohých umelcov zmeniť stratégiu.
Shotnez využili vákuum na nahrávanie nového albumu a showcaseový koncert bol najlepšou príležitosťou na ich predstavenie. V záplave elektronických zvukov mladších kapiel to bolo osviežujúce, dokonale vyvážená súhra saxofónu, gitary, bicích a basy bez jediného zbytočného tónu lákala k porovnaniu. K podobnému vybrúsenému štýlu dospela v americkom R&B o 50 rokov skôr štvorica Booker T. and the M.G.’s, len namiesto saxofónu použili organ.
„Rovnako ako oni, aj my vychádzame z hráčskeho prostredia, nepotrebujeme žiadne počítače,“ vysvetlil Kaplan. Posun bol v šírke záberu: v Shotnezovej hudbe sme určite mohli vystopovať klasický funk a R&B, ako aj surfové gitary, ale v rytme bol silný východostredomorský akcent, balkánsky vplyv i vplyv arabských tancov dabke.
Koncerty sa konali na rôznych miestach v Tel Avive a Jeruzaleme, vrátane legendárneho klubu Yellow Submarine, ale jedno vystúpenie sa konalo pod holým nebom na rozľahlom priestranstve pod Dávidovou vežou, priamo pod hradbami jeruzalemského Starého mesta.
Osemčlenná skupina Sangit Collective bola jedinečným príkladom spojenia izraelských hráčov s hudbou čiernej Afriky. Zatiaľ čo africké menšiny vo Francúzsku alebo Británii pochádzajú z bývalých kolónií, v Izraeli ich tvoria čierni Židia z Etiópie. Ich počet predstavuje neuveriteľné 2 % celkovej populácie a do Izraela prišli v niekoľkých vlnách, z ktorých niektoré boli hromadné humanitárne evakuácie. Keďže aj biela časť obyvateľstva Izraela je dnes stále prisťahovalecká, hudobné fúzie čerpajúce z Afriky, Karibiku alebo Indie tu znejú bez násilných škár.
Jedinečnou kapitolou programu boli džezové kapely, vycibrené v hre a štýle, akoby práve vyšli z newyorského klubu.
V jemných detailoch sa však od amerického jazzu odlišovali, niekedy zvukom alebo rytmom, inokedy duchovným posolstvom. Príkladom bolo Nigun Quartet pod vedením Ophera Schneidera, kontrabasistu neveľkej postavy, ale s jedinečnou víziou. V židovskom duchovnom svete je Nigun pieseň bez slov, ktorá vás prevedie určitým príbehom, stavom vedomia.
Miroslav Vitouš túto cestu opisuje inými slovami: „Všetci sme len sprostredkovatelia, prostredníctvom ktorých hudba vzniká. Talent, to sú duchovia, ktorí spolu s človekom vytvárajú prepojený celok.“ Schneider hral v džezových kapelách v New Yorku a Izraeli až do svojich 36 rokov, keď sa naplno venoval judaizmu, potom sa začal venovať klezmeru a iným židovským štýlom a vrátil sa k džezu. Svojich súčasných spoluhráčov z kvarteta našiel v svadobnej kapele.
„Jazz a židovskú hudbu spája viacero hráčov,“ vysvetľuje klavirista kvarteta Moshe Elmakias. „Okrem toho, že sme hudobníci, ponúkame aj znalosti širšieho kontextu.“
„Vždy som bol presvedčený, že jazz je hlboko duchovná platforma, ktorá dokáže prepojiť duchovný svet s realitou,“ hovorí saxofonista kvarteta Tom Lev. „Spája ho v tomto momente, práve teraz. Jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je improvizácia.“
Vďaka hudobníkom ako Opher Schneider a Avishai Cohen sa Izrael stal jazzovou veľmocou
Už z predchádzajúcich riadkov je zrejmé, že krajina je taviacim kotlom a hudobným laboratóriom, v ktorom sa v dlhšom časovom horizonte zrýchleným tempom uskutočňujú fúzie, aké sme videli v Brazílii alebo afrických krajinách. Ďalším rozdielom je, že všetko je tu oveľa koncentrovanejšie; Izrael má len 9 miliónov obyvateľov.
Barak Weiss, riaditeľ jazzového festivalu v Tel Avive, vysvetľuje: „V našej krajine bol jazz až do roku 1992 menšinovou záležitosťou bez osobností. To sa v nasledujúcom desaťročí výrazne zmenilo. Stovky profesionálnych izraelských hudobníkov teraz žijú v New Yorku alebo v Európe a izraelskí študenti sú po Američanoch druhou najpočetnejšou skupinou v jazzových školách v USA.“
Ako sa to stalo?
Keď basgitarista Avishai Cohen odišiel v roku 1992 do New Yorku a o päť rokov neskôr začal hrať s Chickom Coreom, jeho úspech inšpiroval novú generáciu hráčov. „Zistili, že pre nich neexistujú žiadne obmedzenia,“ pokračuje Weiss. „Blízkovýchodný pôvod nie je hendikep. V tom istom čase sa newyorský saxofonista Arnie Lawrence presťahoval do Izraela a založil školu otvorenú pre židovských a arabských študentov. Jeho študenti si uvedomili, že hudba nie je len pekný koníček, ale povolanie.“ Hudobný život prebiehal paralelne, Izraelčania chodili hrať na palestínske územia a Palestínčania chodili hrať na izraelské územia. „Hudobníci získali víziu, začalo to iskriť, dokonca aj študenti klasickej hudby prešli na jazz. V New Yorku alebo Bostone privítali novú generáciu jazzových hudobníkov, ktorí tam už zapustili korene. V tvrdom konkurenčnom americkom prostredí mala mladá generácia pohodlný štart. Výsledkom bola izraelská jazzová invázia a typický izraelský jazzový zvuk,“ hovorí Weiss.
V istom momente sa prejavil efekt zrýchleného tavenia
Keď sa izraelský hudobník ocitne ďaleko od svojej rodiny, spomína na to, čo počul v mladosti u svojich rodičov, u starých rodičov. Inšpiráciou je celý vesmír židovskej diaspóry od Jemenu až po Južnú Ameriku.
„Tento zvuk, dnes pejoratívne označovaný ako falafel jazz, vznikol v roku 1993 po podpísaní medzinárodnej dohody z Osla v New Yorku. Vtedy sme prvýkrát zistili, že keď sa pozrieme okolo seba, nevidíme len nepriateľov,“ pokračuje Weiss, „ale potenciálnych partnerov, čo viedlo k splynutiu arabskej kultúry s izraelskou. Podobná zmes chutí a vôní sa objavuje aj v kuchyni, ale toto spojenie rytmov a melódií poháňajú vpred hudobníci. V Izraeli, ako aj inde vo svete, je jazz vždy o krok vpred pred hlavným prúdom.“
Petr Dorůžka a NMR (foto: Petra Hájska, press) Viac na: http://www.doruzka.com/
