Jaakko Eino Kalevi (Weird World 2015)
O jeho hudbe píšu, že je ako vánok. No nie vánok na mraze, ktorý zachádza pod nechty, hoci … Jaakko Eino Kalevi pochádza z chladného fínskeho severu, z mesta Jyväskylä pri jazere Päijänne, nazývaného pre vysoký počet škôl fínske Atény, z mesta s mnohými budovami navrhnutými slávnym architektom Alvarom Aaaltom, v ktorom sa každoročne koná svetoznáma „Rallye tisícich jazier“.
Priaznivci automobilových pretekov to asi vedia, no mnohí naši priaznivci hudby nevedia, že Fíni majú v posledných dvadsiatich rokoch čoraz zaujímavejšiu hudobnú scénu. (A to nielen heavy metalovú). Napokon, Fíni mali v hudbe vždy niekoho zaujímavého na všetkých hudobných frontoch, počnúc Sibéliom, prechádzajúc cez Leningrad Cowboys až po skupinu Värttinä. Z našich končín, pozerajúc sa na Fínsko očami uspokojenými informáciami zo slovenských médií, sa môže zdať, že sa nachádza kdesi bokom od oblasti hodnej nášho záujmu. No má napríklad aj vynikajúcu indie popovú skupinu Le Futur Pompiste a celkom zaujímavú scénu elektronickej hudby (Jimi Tenor, Husky Rescue, Regina, Pan Sonic). Teda žiadny div, že sa tam umelecky vybrúsil Fín Jaakko Eino Kalevi, ktorý dnes vytvára síce nie prevratnú, no zato príjemnú, inteligentnú hudbu svetového formátu, prevažne elektronickú.
Práve nedávno sa svetu predstavil s novým albumom nazvaným len jeho menom. Nie je to teda jeho prvý, čiže debutový album. Je to iba debutový album z hľadiska medzinárodného. Doma vo Fínsku mu vyšlo 5 starších albumov, ak nezapočítame jeho nahrávky na remixových a kompilačných albumoch. Bývalý vodič električky má väčšinu textov v angličtine, no zaznie i fínčina.
Album bol najprv nahrávaný v Berlíne, kam sa Jaakko presťahoval, potom v New Yorku spolu s americkým hudobným producentom Nicolasom Vernhesom, ktorý nahrával napríklad s Deerhunter, Animal Collective, Atlas Sound, Wye Oak, Run The Jewels. Jaakko prešiel v minulosti húštinou hudobných štýlov – od progresívneho rocku Dream Theater, cez hi-hop, disco, reggae, až po techno a v podstate všetko, čo mohol počuť a hrať. Teraz to markantne zosumarizoval v rafinovaných aranžmánoch hudobného štýlu, ktorý smeruje niekam až do vôd slávnych dánskych Laid Back, čiže k subtílnemu synthpopu, electro-discu, miestami takmer relaxačného charakteru, ba až plážového. Poslucháč má mať vraj pocit, že jeho hudba malátne pláva.
Znie takmer ako lounge music do obývačky s výraznými vplyvmi hudby osemdesiatych rokov minulého storočia. Podáva si ruku aj s Ariel Pink. Občas zachádza až do akejsi psychedelickej námesačnosti a dokonca, ak by sme si odmysleli elektronický zvuk, objavili by sme schované záhyby folku Nicka Drakea (Room), alebo aj výrazu Serge Gainsbourga (Don´t Ask Me Why). Nie, toto nie je plytký album. Cítiť z neho kus poctivej práce a nadhľad – badateľne širokospektrálny. Možno nepatrí k vyloženým hudobným bombám, ale zase patrí k takým, ktoré sa oplatí mať v zbierke, keď si človek chce pri hudbe, ľudovo povedané, „relaxnúť“. Jaakko je na tomto jeho novom albume moderným trubadúrom elektronickej hudby. A čo by to bol za trubadúra bez bez romantického oparu?
Miroslav Potoček
