Moderná juhokórejská hudba je z druhu tých, ktorá vás ešte dlho núti premýšľať o tom, čo ste práve počuli a v prípade koncertov, zažili. Nejde o žiadne lámanie starobylých tradícií cez koleno, ale jednoducho o ich chápaní mladou generáciou tvorcov. Dnes celosvetovo preslávené skupiny Jambinai, Black String, Park Jiha alebo AK Dan Gwang Chil si určite zaslúžia aj vašu pozornosť.
Hudba z Južnej Kórey nemala na Západe dlho dobrú povesť. A to hneď z dvoch dôvodov: to tradičné nešlo bez znalostí kontextu dosť dobre pochopiť a zaspať u neho nebola známka neúcty, ale výsledok kultúrnej rozdielnosti. A kórejský pop v kórejčine prišiel mnohým ľuďom jednoducho na smiech.
Nie je to však tak dávno, čo vláda do podpory kórejskej hudby štedro zainvestovala.
Z K-popu je dnes svetový fenomén a z krajiny rannej sviežosti sa do sveta vydáva desiatky sólistov a skupín ako klasického zamerania, tak tých moderných, balansujúcich medzi tradíciou, siahajúcou tisíce rokov naspäť a exaltovanými experimentami na pomedzí uctievania ticha a jeho deštrukcie.
Navyše Kórejci držia v rukách silnú zbraň, s ktorou zasadzujú nezmieriteľné rany: starobylé drevené nástroje úctyhodných tvarov a zvukov.
A vytasili sa s nimi už v roku 2010 na otváracom koncerte veľtrhu Womex, príznačne nazvanom „The Chaosmos of Korean Music: Heaven, Earth and Human“.
Nepodceňovať kórejskú hudbu sa bohato vypláca a tiež v Českej republike sa vďaka festivalom Colours of Ostrava a Respect predstavilo úctyhodné množstvo skupín.
Napríklad takí post rockoví Jambinai komukoľvek s otvorenou mysľou na svojich strhujúcich albumoch spoľahlivo vytvárajú tlmenú hudobnú krajinu, akú „doteraz nikto nepoznal, pretože sa netušilo, že by mohla existovať, ale v skutočnosti sa v nej celý čas nachádzame“.
U skupiny skupiny AK Dan Gwang Chil začnime radšej varovaním: ako pôjdete na koncert, v domnienke, že vás čaká K-pop typu boybandu BTS, pozrite sa aspoň na fotografie. Ušetríte si tým zbytočnú cestu navrch so zdesením, ako ste sa nechali napáliť. Napovedať by vám tiež mohol preklad názvu početného ansámblu: Skupina oslavujúca 70. výročie oslobodenia Kórey od japonskej koloniálnej nadvlády.
Nie, to nie je vtip, tak sa naozaj volajú a rok 1945, ktorý sa k tomu vzťahuje, berú Kórejci naozaj veľmi vážne. Znalci by potom mohli doceniť, že ich vlastne čaká hudba z komunistickej Severnej Kórey, hoci šamanská; napriek tomu milovníkov obskúrností iste zaujmú kostýmy troch speváčok, ktoré by sa dali najjednoduchšie opísať ako nedostatok módneho sebaovládania.
A osobnú skúsenosť z koncertu, po tom, čo sa dočítate, že ide o hudbu intenzívnu ako boj o život a zároveň ideálny úkryt pred jeho strasťami, je asi taká, že po prvej skladbe máte v úmysle utiecť, pretože nadobudnete presvedčenie, že si z vás alebo niekto robí srandu, alebo ste sa ocitli na nesprávnom mieste.
Keď vydržíte zdanlivý chaos vám začne dávať zmysel, prestane aj bolesť hlavy z hlasu speváčok a nakoniec sa nielen bavíte, doceníte aj brilantné muzikantstvo, výhradné používanie tradičných nástrojov a bujne spracovaný originálny koncept šamanskej rituálnej hudby gut a ľudových piesní minyo z provincie Hwanghae, dnes súčasti Severnej Kórey.
Čo je pre všetky juhokórejské skupiny zásadné?
Používanie troch zvukovo aj rozmerovo fascinujúcich drevených nástrojov, zaraďovaných medzi citary – gayageum, ajaeng a geomungo – na ktorých Kórejci hrajú tým istým teatrálnym štýlom ako generácia majstrov pred nimi na cisárskych dvoroch, akurát to majú ťažšie: nestojí pred nimi poučené kórejské publikum, ale naopak to západné, ktorého dôveru a pozornosť si najprv musia získať; až potom dôjde k duchovnému prepojeniu, naladeniu sa na rovnakú vlnu a smerovaniu k spoločnému hlbokému zážitku.
Skupina Black String sa pomenovala podľa geomungo, čo v preklade znamená čiernej struna. V ázijskej filozofii totiž čierna farba symbolizuje tajomný vesmír. Citara dokáže prevziať úlohu rytmického aj melodického nástroja a hrá sa na nej prútikom a prstami. Známa britská hráčka na gajdy Kathryn Tickell sa spolupráce so skupinou Black String neobávala, predchádzajúce skúsenosti s hudobníkmi z odlišných kultúr ju vraj ale naučili nepokúšať sa predvídať, čo príde.
Napriek tomu zostala prekvapená: „Prvý skladba čo som od nich počula, bola tak intenzívna, až mi prišla mimozemská. Čím viac som ale počúvala, tým viac ma tá hudba priťahovala a narastal vo mne pocit, že by som chcela byť súčasťou takéhoto zvuku. „
Jeho tajomstvo spočíva v kombinácii drevených nástrojov s elektrickou gitarou a v napojení tradícií na jazz a voľnú improvizáciu. Kvarteto za vynikajúci album „Mask Dance“ zožalo nielen veľa chvály, magazín Songlines mu dokonca v roku 2018 udelil najvyššiu cenu v ankete o najlepšiu nahrávku world music a v ďalšom prestížnom magazíne Mojo si položili zaujímavú otázku: „Black String nás prinútili zaujímať sa o to, ako sa rock mohol bez geomunga vlastne celé tie roky obísť. „
Jiří Moravčík a NMR (foto: jv-promotion.com)
