MOTORAMA: INTÍMNY POST-PUNK O CESTÁCH I SAMOTE

„Haló, tu je Moskva.“ Touto vetou sa ruskí postpunkeri hlásia v prvej skladbe svojej šiestej platne „Before the Road“. Ako počuť v texte piesne „Tower“, aj v tiesni tieňov šedivých panelákov existuje pestrý život vo viacerých farbách.

Motorama nahrali priamočiary, úsporne skomponovaný album, v ktorom každá nota ostala verná ich žánrovej škatuľke. V hudbe dominuje šablónovitá basa so svojimi jednoduchými, trochu novými zvukmi. Okrem toho v textoch počuť osobné posolstvo. Kapela sa v nich znovu venuje samej sebe, svojej ceste, svojím životom. A atmosféra samoty je podčiarknutá hlbokým hlasom Vladimira Parshina.

Až na posledné skladby sa Motorama maximálne drží strunových nástrojov, synťáky sa prebudia až s vesmírnou pesničkou „Up“, plnou planét a čiernych dier. V tejto nahrávke pripomína svoje sympatie k osemdesiatym rokom a inšpiráciu novou vlnou. Zároveň sa kapela netají k obdivu k ére kozmických rakiet a ciest do vesmíru.

Motorama sa nikdy netajili k inšpiráciám z minulosti, v soviet-wave hudbe, v šestnásťbitovom retre, v spomienkach, ktoré nikdy nezažili.

V skladbe „Pole Star“ spievajú o nádeji, o hviezdach na oblohe a o tom, ako je dôležité nestratiť svoj vnútorný maják. V „Sailor ‚s Song“ sa naopak vcítili do osudu opusteného námorníka, ktorý prišiel o svoju lásku. Práve táto pieseň sa dá vnímať v dvoch rovinách. Stačilo by zameniť Telecastery za mandolínu a mohla by sa transformovať do námorníckej odrhovačky k ohňu a špekáčkam. V podaní skupiny je táto téma naopak veľmi intímnym príbehom o opustení a samote, kde sú jediným spoločníkom nebezpečné vlny, za ktoré si môže každý domyslieť to, čo ho trápi.

Texty na albume „Before The Road“ sú veľmi osobné, nepúšťajú sa do abstraktných tém, ani do spoločenských či geopolitických záležitostí.

Trocha tej politiky by sa možno ponúkalo, už len kvôli pomerne malej vzdialenosti ich rodného Rostova na Done a ukrajinských hraníc. Možno máme tendenciu vidieť alternatívne kapely z Ruska ako rebelov, za tých sa ale Motorama nepovažujú. Zvuky bômb sú síce znepokojuje, ale ako povedali, do ich hudby nepatria, sú tým skôr unavení.

Motorama si už pred pár rokmi zanechali v rostovských močiaroch jasne čitateľnú brázdu, čo nie je myslené vyčítavo. Nechávajú žánrové experimenty iným, pracujú na velebení minulosti a svojich hudobných vzoroch a novým albumom píšu ďalšiu kapitolu do žánrovej učebnice. Kapitolu pre tých, čo sa vyžívajú si v nostalgickom retro-post-punku.

Táto hudba je určená súčasným osamelým dušiam, ktorým je vyčítané, že nezažili skutočné útrapy.

David Stoklas (Fool Moon Zine) a NMR (foto: press Motorama, Alexander Fedotov)