Izraelská speváčka Noam Vazana je ojedinelým príkladom toho, čo všetko možno v hudbe prepojiť a pritom si zachovať umeleckú integritu.
Narodila sa v Jeruzaleme, kde sa obaja jej rodičia ocitli ako utečenci z Maroka, žije v Holandsku a koncom minulého roka odohrala v Izraeli sériu vypredaných koncertov venovaných odkazu Niny Simone. Jej posledný album Andalusian Brew prináša úpravy tradičných sefardských piesní spievaných v jazyku ladino, čo je židovská verzia stredovekej španielčiny, ktorou kedysi hovorilo okolo pol milióna ľudí. Noam Vazana sa ale považuje predovšetkým za pesničkárku, a preto bude na ďalšom albume bude pokračovať v sefardskej tradícii autorskými skladbami. Čo je odvážny krok do neznáma, vzhľadom k tomu, že ladino je nenávratne mŕtvy jazyk. Prelamovať zaužívané hranice sa Noam Vazana snaží aj pri plánovaní turné. K jej prioritným destináciám patrí Maroko, vlasť jej predkov, čo jej pred dvoma rokmi prinieslo nečakané komplikácie.
Nielen umelci – ale dokonca aj vedci cestujúci na odborné kongresy sú často terčom útokov organizácie BDS (Boycott, Divestment, Sanctions), ktorá pomocou nenávistných kampaní usiluje o izoláciu Izraela. Jej vyhrážky sú najčastejšie smerované svetovej osobnosti chystajúcej sa koncertovať v Izraeli – ale vaša kauza bola opačným prípadom: zamerali sa na izraelskú speváčku vystupujúcu v Maroku. Čo sa vlastne stalo?
Došlo k tomu v súvislosti s mojím koncertom v Tangier, na festiale Tanjazz. Marocká vetva BDS vydala falošnú tlačovú správu, že počas vojenskej služby som zavraždila tisíc palestínskych detí. Sprevádzala ju moja fotka, grafickým programom prearanžovaná do krvavej scény. Samozrejme som bola na vojne ako ktorýkoľvek iný občan Izraela, ale v orchestri ako trombónistka a predpokladám že ten nástroj nie je žiadna smrtiaca zbraň. Tá kauza bola odlišná aj v ďalšom aspekte. Zo strany BDS nešlo o slobodný prejav názoru, ale priamy útok na fyzickú osobu. Kuriózne je, že ich terčom sú umelci či vedci, lenže práve títo ľudia najčastejšie spochybňujú v Izraeli zaužívané pravidlá a kladú otázky, prečo je dnešná spoločnosť tak vyhrotená a fundamentalistická. Na mieste je teda otázka, čo je cieľom BDS, či ďalej tento rozkol prehlbovať, alebo hľadať riešenie? Od ďalších umelcov často počúvam, že BDS demonštruje v uliciach keď majú koncert, posiela im nenávistné emaily.
Ak teda marocká vetva BDS tvrdila že ste zavraždila tisíc palestínskych detí, podala nejaké dôkazy?
Nie, len moju zmanipulovanú fotku a k tomu citovali moje staršie interview. Keď som po tretí raz získala druhú cenu America Israel Foundation a následne štipendium, poskytla som rozhovor, v ktorom som opisovala, ako som slúžila v armádnom orchestri a nemusela držať zbraň. Oni to prekrútili, vypustili slovo „orchester“ a „nemusela“. Keby ste vtedy vygooglil moje meno, našli by ste v 14 rôznych jazykoch výsledky tej propagandy.
Poškodilo vás to dlhodobo?
V arabských krajinách stratili záujem o mojej koncerty, často odpovedali, že radšej moje vystúpenie zrušia, akoby mali priťahovali pozornosť BDS. Z väčšieho odstupu to zapadá do širokého spektra fake news, ktoré teraz prichádzajú predovšetkým z Ruska. Tá moja kauza bola bublina, ktorá trvala päť mesiacov, a potom rovnako rýchlo skončila. V nenávistných emailoch boli aj hrozby smrťou. Keď som priletela do Maroka, držali ma 12 hodín na letisku, na koncertoch demonštrovalo asi 400 ľudí, kričali Noam Go Home. Na jednom vystúpení došlo k fyzickému útoku, z publika vtrhol na pódium človek, ktorý čosi vyťahoval spod trička. Netušili sme čo drží a keď ho zastavili, ukázalo sa že mal palestínsku vlajku. Takže vlastne prečo nie?
Čo urobí takýto šok so speváčkou, ktorá je uprostred piesne?
Usmiala som sa na neho, došlo k očnému kontaktu, on sa usmial späť a pokračovala som v speve. Vedela som, že láska a schopnosť odpúšťať víťazí nad nenávisťou. Napriek tomu že som sa snažila držať odstup, nepovedala by som že to bol nenásilný protest.
Máte pre podobné situácie nejaké pravidlo?
Na žiadny z tisícoviek nenávistných emailov a útokov na sociálnych médiách som nereagovala, do sveta som vypúšťala len pozitívne správy a zodpovedala tým, ktorí sa ma zastávali. Podporila ma napríklad skupina fanúšikov z Maroka, ktorá zverejnila petíciu s viac ako tisíckou podpisov.
Táto otázka bude znieť naivne, ale nenasledovala nejaká ospravedlnenie? Pýtam sa preto, že za BDS stoja osobnosti, ktoré sa napriek zarytosti snažia zachovať dekórum serióznosti. K najviditeľnejším patrí Roger Waters z Pink Floyd. Pokiaľ išlo preukázateľne o lži vyrobené na objednávku, nenašiel sa v hnutí jediný spravodlivý, ktorý by sa dištancoval?
Nič také sa nestalo.
Čo vás k ceste do Maroka motivovalo?
Je to krajina mojich predkov. Do Izraela prišli moji rodičia ako jedno a dvojročné deti s mojimi starými rodičmi v 50. rokoch, v Maroku boli prenasledovaní, rok či dva žili ako utečenci v stanových táboroch. Rodina otca bola z Fezov, matka pochádzala z Casablancy. Keď som sa narodila, otec nám zakazoval hovoriť doma ladino, teda materinským jazykom predkov, chcel všetky tie traumy pochovať.
Ale našťastie nepochovali kultúrnu pamäť svojho rodu. Spomínate si na moment, kedy ste to objavila?
Hneď po tom kontroverznom koncerte v Tangier som odišla do Fezu, odkiaľ je moja babička. Prechádzala som uličkou v medine, teda starej štvrti a začula som povedomú melódiu. Rovnakú ktorú som poznala od svojej babičky ako dieťa. Okamžite ma to posunulo do veku 4 rokov. Babička nehovorila hebrejsky, jej materinským jazykom bolo ladino, jazyk židovských komunít v stredovekom Španielsku pred etnickými čistkami kráľovnej Isabelly roku 1492. Keď otec, ktorý chcel aby sme hovorili len hebrejsky, nebol doma, babička mi spievala sefardské pesničky v ladino. Po návrate z Maroka som najprv natočila videá pre You Tube a po dvoch rokoch pátrania v archívoch som vydala svoj prvý album v jazyku ladino, Andalusian Brew.
Trombón a klavír. Prečo vlastne? Vy ste koncom minulého roka odohrala v Tel Avive sériu vypredaných koncertov venovaných odkazu Niny Simon, ktorých druhou témou bol Bach. Ako vás napadlo oboch tak vzdialených umelcov prepojiť?
Najprv som dostala ponuku od izraelského festivalu zameraného na Bachovu hudbu. Chceli urobiť crossover do jazzu či popu, najprv navrhovali Beatles, čo mi prišlo trochu násilné, ale spomenula som si na Ninu Simone. Tá vo svojich improvizáciách niekedy zabrúsila aj do vážnej hudby a napadlo mi že toto je by mohla byť cesta. Tak som zmapovala všetky prípady kedy sa približovala klasike a menovite k Bachovi a pridala k tomu niečo naviac.
Nechýbajú tam varhany?
Robíme to s kvartetom s klavírom, pokračovať budeme na turné v Holandsku budúci rok.
Nina Simone nebola len veľká speváčka. Nie je pre vás inšpiráciou ako umelec s víziou, ktorú dokážete sledovať napriek rizikám?
Pre mňa i iných interpretov je životným vzorom, zastávam podobné stanoviská ako ona, sloboda je pre mňa najdôležitejšia vec. Za jej skladbami sú silné príbehy, ktoré je dobré si dohľadať – napríklad Four Women.
Vy hráte súčasne na trombón a klavír, čo pokiaľ viem pred vami robil napríklad Juan Carlos Caceres z Argentíny. Ten riešil náročnú súhru rúk a nástrojov tak, že si korpus trombón vzoprel o koleno, pravou rukou pohyboval snižcom a ľavou hral na piano, ale vy ste tú metódu zdokonalila a trombón máte ukotvený v stojane. Ako ste k tomu dospela?
To nebol môj nápad, ale rada mojej učiteľky. Jazdila som k nej do Nemecka na MasterClass, ona ma presviedčala: „Zakaždým ste tu s iným žánrom, raz je to spev, raz kompozície, raz klavír, raz trombón – ale vy by ste si to v prvom rade mala všetko spojiť. „Mňe najprv prepojenie trombónu a klavíru prišlo ako cirkus, trik ktorý sa môže obrátiť vo výstup hudobného klauna. Tak som najprv odmietla, ale ona trvala na svojom a vyhrážala mi že ma prestane učiť. Začala som skúšať rôzne metódy – trombón nemožno ovládať jednou rukou. Prvý pokus bol, že som si trombón priviazala ku krku šálom.
Trombón s klavírom je navyše kombinácia postavená na kontraste a tiež indikuje že nehľadáte tú najľahšiu cestu, ako keby ste striedala dvoje klávesy. Sú to nástroje úplne odlišné farbou, spôsobom hry. Piano akcentuje rytmus a trombón tiahle melódie. Nebol v tom aj zámer oba protipóly prepojiť?
Došla som k tomu inak. Na trombón som začala hrať v deviatich rokoch. Vtedy som chcela byť opernou speváčkou, mala som ešte detský hlások, ale spievať som chcela v hlbšom registri, takže trombónom som si tento handicap vynahradzovala. Teraz ten nástroj používam, aby vedľa klavíra reprezentoval určitý aspekt či postavu tej piesne. Keď skladám, ide sa o príbeh, spomienku na to, čo som prežila. Trombón teda v piesni preberá čiastkovú úlohu, ktorá je skrytá v celkovom kontexte a tajomstvo potom môže odhaliť nejaký ďalší nástroj.
Pre niektorých je Izrael hudobnou veľmocou, napríklad vďaka jazzmanom ako je Avishai Cohen. Holandsko, kde momentálne žijete, ponúka hudobníkom takisto vynikajúce podmienky vrátane kvalitného vzdelania. Môžete obe krajiny porovnať?
Vidím jeden spoločný znak: obe krajiny sú malé, aby sa človek dopracoval k úspechu v tak tesnom spoločenstve, musí byť niečím unikátny. Vo väčšej krajine je širší trh, takže ľahšie preniknete. V hudbe vás to teda vedie k originalite. Tlačí vás konkurencia, nie je toľko miest kde hrať, hudobníkov to núti aby cestovali do cudziny a tam hľadali príležitosť. Čo platí aj pre izraelských jazzmanov vrátane Avishai Cohena. Ja som trochu odlišný prípad, pretože som prišla do Holandska študovať. Dostala som ako klasická trombonistka pozvanie na stáž s orchestrom Concertgebouw – čo je podľa niektorých vôbec najlepší európsky ansámbel v danom žánri. Ale aj pre mňa platí, že mám veľkú časť koncertov v cudzine, teda mimo Holandska aj Izraela, v oboch krajinách odohrám tak 20 koncertov za rok a zvyšných 70 či 80 v cudzine.
Vy si tieto veci plánujete sama bez manažéra. Medzi hudobníkmi sa tejto ceste hovorí do-it-yourself, a na veľtrhu Womex ste na túto tému dokonca viedla workshop. Máte nejaký recept ako to všetko stihnúť, teda 100 koncertov ročne, ktoré si všetky zariadite bez manažéra?
Väčšinu prípravy robím skutočne sama, pracujem síce s niekoľkými agentmi, ale tí pokryjú tak 15% mojich koncertov. Osobne to pre mňa znamená, že nemám čas na normálny život. Do-it-yourself je v hudobnom manažmente sofistikovaná kombinácia rôznych zručností, vrátane sociálnych médií, produkcia, propagačných materiálov i videa. Aj keď s výtvarnými vecami mi pomáha manžel.
Väčšina umelcov sa v tejto fáze rozhodne venovať viac času komponovaniu a hudbe a na to ostatné si niekoho najme. Vy sa k tomuto prelomovému bodu zrejme blížite?
Dúfam – ale zatiaľ som nenašla vhodnú osobu. Kedykoľvek som to predtým s niekým skúšala, tak sa moja kariéra vždy o stupeň či dva spomalila, namiesto aby akcelerovala. Nebol to nejaký chvíľkový prepad, ale efekt toho, že dotknutá osoba do mňa nemôže investovať toľko úsilia, pretože má na krku aj iných umelcov, má svoje rodinné povinnosti a vo vynaloženom úsilí je teda limitovaná viac ako ja.
Keď sme sa stretli v Maroku na festivale Visa For Music, pred koncertom miestne kapely, ktorá hrali len na akustické nástroje, tak ste z veľmi futuristicky vyzerajúcej kapsuly vytiahla dva drobné predmety. Ako sa ukázalo, boli to štupeľ do uší. Je tento druh ochrany skutočne nutnosťou?
Pre hudobníka je nutnosťou uchovať si sluch. Ja štupeľ nosím aj na pódiu, aj keď moja kapela nie je veľmi hlasná. Často ale napríklad hosťujem s inými skupinami, kde je ochrana už na mieste. To je len konečný efekt kontinuálneho zvyšovania zvukovej intenzity a nielen na koncertoch. Moja rada je nestupňovat hlasitosť, pretože to nie je vôbec nutné.
A ak sa to deje, je za tým nejaká logika?
Je to spojené so zmenami v bežnom živote, kedy sme vystavení hluku, ktorého neustále pribúda a tým sa mení prah vnímania. Ľudia strácajú pozornosť aj vplyvom nových médií. Keď sa pozerajú na video na YouTube, po tridsiatich sekundách uch začne nudiť, pokiaľ nedôjde k dramatickému strihu. Takže aby ste si udržali pozornosť, musíte na poslucháčov zakričať, čo je tá najprimitívnejšie metóda. To že hlasitosť sa stupňuje aj v samotnom priebehu koncertu súvisí s tým, že skladby s najväčšou energiou sú na konci. Keď počúvate celý večer a máte citlivé uši, tak vás to unaví a skrátka odídete. Keby som bola ako programátor klubu pozvaná na sériu Showcase, v polovici by som odišla aj keby som mala chrániče sluchu a tie zostávajúce kapely by som ochudobnila o svoju pozornosť. Ide o krutý a začarovaný kruh.
Sefardské objavy
Vy spievate sefardský repertoár v jazyku ladino, piesne Niny Simone a ďalej vediete projekt s tajomným názvom Hebrew Groove Choir, o čo ide?
Hebrejské piesne, pop songy, vplyvy z blues, jazzu a gospelu a nové vokálne aranžmány. Zbor som založila, pretože z Izraela prichádzajú hlavne správy o konfliktoch a ja chcem ukázať pozitívne stranu veci, hudbu, umenie. Ďalší dôvod: pretože moje jazzové koncerty sú výhradne v angličtine, chcela som urobiť aj niečo v hebrejčine, pomôcť verejnosti zaradiť moju krajinu do hudobného kontextu. Je to skôr komunitný než profesionálny projekt, niekoľko tých speváčok či spevákov sú amatéri, ale každého vyberám, všetci musia prejsť konkurzom. Každý rok máme desať mesiacov pracovnú sezónu so šiestimi koncerty. Vystupujeme v kostoloch i synagógach, keď je noc múzeí tak aj tam, v kultúrnych centrách.
Váš nový projekt Ku Haber, čo znamená Čo je nové, mal koncertnú premiéru na vypredanom predstavení v amsterdamskom sále Bimhuis, s hudobníkmi z ôsmych krajín a rozprávačom, akú mal úlohu?
Rozprával príbehy tých piesní, pretože jazyku ladino dnes nikto nerozumie. Sú to veľmi zaujímavé sondy do minulosti. Nájdeme tam napríklad aj najstarší zachovaný trans gender príbeh aj ďalšie témy, ktoré aj dnes pôsobia kontroverzne.
Aby sme to správne pochopili: sefardskí Židia žili na území dnešného Španielska až do roku 1492, kedy boli násilne odsunutí dekrétom kráľovnej Isabelly. Tí čo odmietli prejsť na katolícku vieru odišli väčšinou do krajín v oblasti Stredozemného mora, vrátane Maroka, Talianska, Turecka. Sefardské piesne teda vznikli v stredovekom Španielsku, ale potom žili ďalej svojim vlastným životom v exilových komunitách a v závislosti na tej konečnej destinácii teda získali značne rozmanité podoby?
Áno a navyše je zaujímavé, že v tých piesňach väčšinou figurujú ženy. Ladino bol jazyk, ktorým sa hovorilo doma, ale hebrejčina sa používala v synagóge. Väčšina tých piesní opisuje domáce príbehy, vzťah medzi matkou a dcérou, príbehy nenaplnenej lásky. Manželstvo vtedy bolo vždy vopred dohodnuté rodičmi bez ohľadu na preferencie partnerov. Jedna z tých piesní treba ospevuje pokrmy z baklažánu a obsahuje dokonca recepty. Podľa mnohých Európanov sú sefardské piesne temperamentom aj témami podstatne odlišné od neskorších európskych žánrov poznačených útlakom inkvizície. Vďaka tomu majú vlastne bližšie k súčasnému vnímaniu sveta ako hudba európskeho stredoveku. Štýl sefardských piesní dokáže byť aj dramatický až teatrálny, niektoré speváčky napríklad skĺzavajú až k manierom speváckej divy. Aj keď dramatické momenty mám rada, tak viem, že emócie nesmú prevážiť obsah. Vo svojom prístupe chcem zostať verná hudbe, ale dať jej súčasnú príchuť bola by škoda, keby tie piesne zmizli len preto, že ustrnuli v staromódnej a muzeálnej podobe. Aj o to sa snažím v projekte Ku Haber, zahŕňa napríklad aj pieseň o rituále, ktorý je simuláciou smrti a predstavoval medzník medzi stredným vekom a starobou. Hovorilo sa mu La Mortaja. Keď odchádzate z aktívneho života do etapy, ktorému sa dnes hovorí dôchodok, pozvete všetkých priateľov a požiadate ich aby vám ušili rubáš pre nebožtíkov. V ňom vás raz pochovajú a v tom rituáli to prebehne akoby nanečisto. Po oslave rubáš uložíte do šatníka, takže viete, že máte postarané. Je to vlastne symbol ďalšieho života bez obáv toho, že môžete starosti hodiť za hlavu. Skôr teda ide o začiatok novej fázy ako nejakú strašidelnú prípravu na smrť.
Spomenuli ste aj o kontroverzné témy. Čo ste mali na mysli?
Príkladom je adaptácia básne filozofa Shmuel Hanagida z 11. storočia, ktorá má homoerotický podtext. V tom čase išlo zrejme o ojedinelý počin, ktorý ale budí silné reakcie aj dnes. Keď som text zverejnila, tak môj učiteľ jazyka ladino, ktorý ma s ním zoznámil, zrazu z našej ďalšej spolupráce vycúval a odmietol prísť aj na moje ďalšie koncerty. Ako vidíme, židovská kultúra má hlboké korene vo všetkých aspektoch, a k ich znovuobjavovaniu je nevyhnutný nadhľad aj trocha irónie.
Čo plánujete ďalej?
Nové skladby, ale opäť v jazyku ladino. Bude to rozvinutie projektu Ku Haber na plochu celého albumu. Ja sama seba vnímam ako autorku-pesničkárku a keď som spievala tie stáročia staré sefardské piesne, boli to vlastne cover verzie. Preto ma láka skúsiť v tejto oblasti vlastnú tvorbu, čo zaregistrovali média, pretože to predo mnou zatiaľ nikto neskúšal. Byť pesničkárkou v tejto oblasti je celkom náročný test.
Dalo by sa to porovnať s ďalším mŕtvym židovským jazykom a tým je jiddiš, v ktorom vznikla rada nových piesní ktoré spievala napríklad Chava Alberstein. Zásadný rozdiel bude ale v tom, že v jiddiš existovala dlhá tradícia literatúry, poézie i divadla. Bolo niečo také aj v ladine?
Len pár výnimiek. Začiatkom 20. storočia v Spojených štátoch došlo k pokusu o revival, do Ladina preložili Shakespeara aj pár ďalších slávnych kníh ako Malý princ. Pôvodný tvorba vznikala len okrajovo, napríklad básne autorov píšucich v ladino sa nikdy nerozšírili.
Zo sefardských piesní sa stal rozvetvený žáner s hviezdami svetového formátu ako Savina Yannatou či Yasmin Levy, máte nejaké favoritky?
V tejto oblasti existuje toľko krásnej hudby a je ťažké vybrať jedno meno. Ja mám rada umelcov ktorí to robia skutočne dobre bez ohľadu na to či je to tradičné poňatie alebo fúzie, vo všetkom sú merítka kvality. Ako som už hovorila, preferujem autorské veci. Moja osobná skúsenosť je, že keď nejakého umelca počujem prvýkrát, vždy ho silnejšie vnímam, keď je to spievajúci autor než púhy interpret. Všetci moji obľúbenci sú pesničkári.
Príklady?
Napríklad keď som prvýkrát počula Joni Mitchell, Neila Younga, alebo Björk či Ninu Simon, chytilo ma to oveľa viac, ako keby to boli len interpreti cudzích skladieb. Vždy som vycítila, že u autorov ide o viac než u interpretov.
Petr Dorůžka (foto: press Noam Vazana)
