ARABI, UTEČENCI, HUDBA A SLOVENSKÁ REALITA?

hamid baroudiNapísané na základe skutočného rozhovoru. 

Náhodou som sa s jedným stavebným inžinierom dostal v diskusii k Arabom, utečencom, islamu. A nakoniec aj k hudbe! Zaujímavé to začalo byť, keď vyhlásil – Arabi, do plynu! Zahral som sa na nevedomého a začal vypytovať.

  • – A odkiaľ vlastne tí Arabi pochádzajú?  (Zaváhal. Potom sa z neho vyvalilo)
  • – Nevíš? Odtát nekde. Z Izraela, či z kerého boha.
  • – To je ich pôvodná vlasť? – pýtam sa.
  • – Také somariny sa vypytuješ. Na tom velké H záleží. Záleží na inom, kamarátko, že sú to teroristi. Já bych ich dal šeckých postrílat. A basta.
  • –  Myslíš, že všetci sú teroristi?
  • Čo? Ty si spadél z jahody? Nekukáš telku?
  • – Hm, kukám, občas. Ale nepamätám si, že by sa tam hovorilo niečo o tom, že sú všetci teroristi.
  • – Boha, šak furt strílajú. Taká chamrad špinavá, smradlavá. Za gule bych to obesil.
  • – Špinaví? Smradľaví?
  • – Jasné, vyvalilo sa to nekde z púšte. Vodu to ani nevidzelo.
  • – Ty si tam u nich bol? 
  • – Ná, čo sem? Na hlavu? Ešte to by mi chýbalo, aby mi tam starú unésli, alebo bombu mi drbli pod zadek!.
  • – A poznáš nejakého Araba? (Zagánil, sekunda ticha)
  • – Ďuro pozná. Ten by ti povedal, čo sú zač. Tam nekde bývajú, jak on.
  • – A čo, robia mu niečo zlé?
  • – Jasné, robá si tam čo scú.
  • – Čo také?
  • – Ááále, behajú tam v tom, však víš, šatky, či čo to majú na ksichtoch. Roztahujú sa. Chodzá tam za nimi šelákí … takí, brikety, utečenci!
  • – Fakt? To musí byť strašné.
  • – Nóóó? Vidzíííš? A a už sme doma. Sú to ku..y hnusné, vyje..né.
  • – Takže myslíš, že tí utečenci z Gabčíkova by mali vypadnúť?  
  • – Kur..že. Čo, vypadnút, ja bych to odtát hnal, hen, kalašnykovem. Plamenometem!
  • – Aj ženy? Deti?
  • – To je jeden čert. Šak sa to kocí jak potkany a nyšt to neny hodno.
  • – Aha. A tí Arabi, prečo oni vlastne páchajú ten terorizmus?
  • – Nevíš? Šak to šeci vedzá. To oni majú v tém, oném, no, jak tomu hovorá?  Mohamedysty sú to.
  • – Mohamedáni?
  • – No, šak teda víš, čo sú.
  • – To im my tak hovoríme, že mohamedáni. Oni sú moslimovia, vyznávači islamu. Nie Mohameda. A čo tam v tom náboženstve majú?
  • – Ked si neny ich, néčo kecneš, znelúbi sa im, hlava dole!
  • – Fíha. To tam potom musia mať strašný život.
  • – Ved preto sa sem trepú.
  • – A čítal si Korán?
  • – Nečítal, vidzel! 
  • – Videl?
  • – Hrdynný kapitán Korkorán. Z Buriánem. A čo s tým majú Arabáši?
  • – Nie, hovorím o svätej knihe islamu, o Koráne.
  • – Očúvaj, ty si zrazu nejaký múdri. Čo si, z nákej akadémie?
  • – Ale čoby. Len občas počúvam arabskú hudbu. A o Araboch aj niečo čítam.
  • – Čože? To nemyslíš vážne. Šak tá ich reč. To je otras. Tomu rozumíš? Čo spívajú?
  • – Nerozumiem. Keď si to nepreložím. Ale počujem hudbu. A tá sa mi páči.
  • – No, očul som tú hudbu. Dzivina, strašná.
  • – Áno? A kde si ju počul?
  • – Vidzel sem. V jedném filme. Stoja tam na tých vežách a zavíjajú. Jak keby im drbalo.
  • – To sú muezíni. Zvolávajú z minaretov moslimov. Ale Arabi majú aj krásne skladby.
  • – Očúvaj, nedrbe tebe tak trošku náhodou? Ty si nejaký dzivný. Fakt. S takým som sa ešte nestretél. Hudbu Arabášov očúva. No vidzel to svet?

Miroslav Potoček