Pohanská psychedélia, folklór, šamanizmus, industriálna tanečná hudba. Takýto miš-maš varia v moskovskom kotli čarodejníci hudobného projektu Volga. Vyštudovaná vokalistka a etnologička Angela Manukian oživila pradávne ruské rituálne texty spôsobom, ktorý vás podľa slov básnika „privedie do sveta tajov a lesných duchov, kde objavíte nepoznané aspekty vášho vedomia“. Album „Kumushki pljut“ (Klebetnice pri poháriku) práve boduje v aktuálnom rebríčku World Music Charts Europe.
Ladislav Mlčúch
Johann Sebastian Punk. Extrémny názov. A hudba ? Tiež extrémna. Na jednej strane punk, new wave, indie pop, na druhej klasická vážna hudba. Pre poslucháčov rádiových štandardov bude možno nestráviteľná – časté zmeny štýlu, nálad, rytmov, tempa. Napríklad v poradí druhá skladba začne v duchu barokového indie popu a potom sa postupne preleje do alternatívneho rocku s chaotickým vyvrcholením.
A kto je za tým? Angličania? Sicílčan! Massimiliano Raffa. Komponuje, spieva a … hrá na peknej kôpke nástrojov – gitara, citara, kantele, kontrabas, husle, flauta, klavír, mellotron. A s ním ďalší Taliani. Zaujímavý artefakt. Podľa niektorých recenzentov je Johann Sebastian Punk to najlepšie, čo Taliani majú. Medzi rockermi, možno.
Miroslav Potoček
Kráčať v šľapajach Nicka Drakea – hotová samovražda. Nick mal totiž počas svojho života (1948 – 1974) tak málo poslucháčov, že ich bolo treba hľadať pod mikroskopom. Dnes je to najuznávanejší anglický folkový pesničkár, skutočný kult. Austrálske akustické indie folkové duo Luluc vyznáva Nickovho ducha. Ona – Zoe Randell, on – Steve Bloch, majú nádherné hlasy a harmonický spev. Ich dojemné, fullskip exam melancholické piesne sa dostávajú pod kožu postupne, nenápadne. O to dlhšie pod ňou vydržia. Kto si chce pri hudbe odpočinúť a snivo relaxovať, ten by mal Luluc fullskipprinajmenšom otestovať.
Miroslav Potoček
642-902 exam
ISC CISSP dumps
Rotfront nie je obyčajná kapela. To asi bude jasné každému, kto si vypočuje jej najnovší album „17 nemeckých tancov“.Štýl? Hlavolam. Keď už poslucháč bude chcieť povedať, že je to niečo podobné, ako bola voľakedy Neue Deutsche Welle, vzápätí sa pravdepodobne zasekne, a povie, že je to skôr balkánska dychovka, potom zase, že je to všakovako poskrúcané ska, potom zase …. a nebude to mať konca. Takže, čo to vlastne je? Oficiálne pomenovanie to nemá. Najskôr world music. Lenže aká? Nemecká? Balkánska? Anglická? Takže? Je to bláznivý voľný štýl – bezbrehý, parodický, ironický. V podstate žiadne nóvum, kapely, ktoré hrajú podobnú hudbu, existujú na scéne world music už viac ako 20 rokov, len nikdy neboli našimi médiami náležite reflektované.
Senzus hrali len tak, akoby spakruky, bez originálneho umeleckého vkladu, a tu, v hudbe Rotfront, rozbíja gýčový dojem dôveryhodná nadväznosť na tradíciu burlesky, kabaretu, vojenských pochodových maršov, mníchovského i ruského disca, Hitlerom nenávideného židovského klezmeru. Skrátka, totálna multikultúrna fúzia. Napokon, už od pádu železnej opony sa ženie Západnou Európou vlna multikultúrneho umenia, v ktorom sa odrážajú pocity a názory emigrantov, alebo „na“ emigrantov. Prvý album Rotfront to vyjadruje samotným názvom „Emigrantski Raggamuffin“ (2009). Lenže ich najnovší album ho prekonáva v rozmanitosti prinajmenšom o konskú dĺžku – rap, hip-hop, disco, ska, reggae, dancehall, balkánska dychovka, klezmer, cumbia, polka, tradičný nemecký šláger, alternatívny pop i rock – zámerne degradovaný estrádnym pojatím á la Ein Kessel Buntes, punk, heavy metal …
Napokon, členská základňa Rotfront je takisto multi-kulti, netvoria ju Nemci, ale Ukrajinec Jurij Gurzhy, ruský spisovateľ židovského pôvodu Wladimir Kaminer a Maďar Simon Wahorn. Ostatní členovia sa menia, niekedy ich je pätnásť. Má vlastne význam rozmotávať ich zamotané klbko štýlov v angličtine, nemčine, francúzštine, ruštine? Nebolo by lepšie nechať sa ním strhnúť k tancu, na čo je v podstate určené? Veď na svetových festivaloch majú kapely typu Rotfront veľkú odozvu v hľadisku. Sú ich korením. Zem sa trasie – výskanie, tanec, dupot, skákanie – div stany nepadnú. Ich hudbu pochopí Nemec, Rus i Slovák. (I keď niektorým Slovákom to trvá dlhšie). Je melodicky chytľavá a tromfne všetko tanečnou komunikatívnosťou pre celý svet a pre všetky generácie. Vyskúšame Rotfront? Začneme skladbou „Všetci hovoria rusky?“ Alebo „Kontrabanda?“ Mimochodom, nie je tej „akože“ vážnej hudby v posledných rokoch priveľa? A veselej, bláznivej primálo? Presnejšie povedané – dobrej veselej. Napríklad, čo tak urobiť si špás z Jamesa Bonda, ako piešťanské Slniečko? Alebo The Robots od Kraftwerk premeniť na klezmer-rap ? Alebo si utiahnuť z propagácie životného štýlu cool, rokov deväťdesiatych?
Miroslav Potoček (foto: press Rotfront)
Eleni Tsaligopoulou & Melina Kana – Mazi (Feelgood Records 2014) Nehanbite sa siahnuť po gréckej hudbe. Niektorí sa totiž hanbia, viem to z môjho dlhoročného prieskumu. S výsmešným údivom sa zhrozene pýtajú: „Čože? Grécka hudba? Neblázni. Čo to už len môže byť?“ Väčšina týchto udivených ľudí vychádza z domnienky, že keď grécku hudbu v rádiách nepočuť, tak je to logicky asi preto, že neletí, a keď neletí, tak za veľa nestojí. Je to tak? Moderná grécka hudba, obzvlášť tá, ktorá je postavená na základoch gréckych národných tradícií, má vo svojich zásobách, nazbieraných počas svojej existencie, 
nejeden album, ktorý by nemal chýbať v zbierkach diskofilov.
Teraz ich nebudem vymenúvať, nie sú iba dva, tri. Niektoré patria do sféry undergroundu, alebo alternatívnej hudby. Napríklad aj novinka Mazi, koncertný dvojalbum dvoch gréckych pesničkárok Eleni Tsaligopoulou a Melina Kana (Melina študovala filozofiu na Aristotelovej univerzite v Solúne). Tieto staršie umelkyne majú v Grécku podobné postavenie, ako v Amerike Patti Smith, alebo Joni Mitchell. Teraz spoločne miešajú grécku ľudovú hudbu, predovšetkým štýly laika a rembétika, s anglosaským folkom, popom, rockom, ambientom. Miestami sa ozvú étericky znejúce elektrické gitary pripomínajúce Cocteau Twins a v skladbe Vale Krasi rezonujú náznaky surf rocku s prvkami scénickej hudby špagetových westernov.
Z Mazi vyplýva jeden zaujímavý poznatok . Špičkové koncertné nahrávky už dnes dosahujú takú vysokú technickú kvalitu, že niektoré vyvolávajú lepší dojem, ako nahrávky štúdiové. Najmä, keď ich nahrávajú výborné speváčky, ako Eleni a Melina.
Miroslav Potoček (foto: press)
Morrissey. Meno, ktoré dnes mladým poslucháčom hudby na Slovensku veľa nehovorí. I keď v Anglicku a aj v niektorých iných krajinách má veľké renomé. V osemdesiatych rokoch minulého storočia bol spevákom, textárom a skladateľom anglickej skupiny The Smiths, ktorá bola doma nemalou armádou mládeže zbožňovaná.
Alebo inak povedané, hviezdou ideálov nezávislej scény. Vegetarián rozdávajúci publiku kvety, vyhlasujúci sexuálnu zdržanlivosť potvrdenú celibátom. Takú hviezdu si dnes mnohí nepredstavujú ani vo sne. Po ukončení činnosti The Smiths, zahájil Morrissey sólovú kariéru. Slovo „zahájil“ je opodstatnené, pretože pripomína ťaženie vojvodcu nesúceho bojovú zástavu. A to už od vydania jeho prvého albumu (Viva, nenávisť / 1988), ktorý obsahoval pieseň „Margaréta (Tatcherová!) pod gilotínou“. Následok? Predvedenie na policajné vyšetrovanie. A tak to s Morrisseyom pokračovalo ďalej – kritizoval britskú monarchiu, kráľovskú rodinu počastoval slovom paraziti, monarchistov nazval sentimentálnymi fašistami, musel sa obhajovať proti obvineniam z rasizmu ( po zverejnení jeho piesni The National Front Disco). Jeho obhajoba slovami „Nie každý je úplne hlúpy“ pripomenula postoje Jima Morrisona. Úsmevná bola jeho odpoveď na otázku sexuálnej orientácie – “Som humasexuál“.
V týchto dňoch sa tento pesničkár s najoddanejšími fanúšikmi prihlásil s novým albumom, v poradí desiatym, s názvom „Svetový mier nie je váš biznis“. A môžeme rozmýšľať (zisťovať), čo tým umelec chcel povedať, recenzent pitvať texty a filozofiu autora. Lenže to by potom recenzia mala dĺžku rozsiahlejšieho traktátu. Obráťme teda pozornosť k hudbe. Prináša niečo nové? Nie, neprináša. A to ani v kontexte tvorby Morrisseyho, ani v kontexte súčasnej svetovej hudobnej tvorby. Samozrejme, ak by sme sa na to pozerali prísnym okom. Ale novátorstvo v piesňach tohto v podstate barda, trubadúra, by sme ani hľadať nemali, pretože nikdy novátorom nebol. No bol výborným textárom a občas sa mu podarilo skomponovať skladbu s váhou evergreenu.
Otázka by teda mohla znieť, koľko potenciálnych evergreenov sa mu podarilo nasúkať na nový album? Šesť! Napríklad skladba Neal Cassady Drops Dead nemá ďaleko k sile, akú predstavovali kedysi trháky The Smiths. Má peknú, výraznú melódiu a rockovú dravosť, ktorá by teoreticky a snáď i prakticky mala pôsobiť na poslucháča tak, ako rockové hity z éry, keď bol rock plný života. Ostatné potenciálne evergreeny nie sú príliš rockové, skôr folkové, baladické. Napokon, Morrissey bol vždy predstaviteľom štýlu, ktorý sa pohyboval medzi indie popom, indie rockom a folkom. A tu, na novom albume, počuť nielen prvky folku ( I´m Not A Man), ale i world music v nádhernej skladbe Zem je najosamelejšia planéta, podfarbenej flamencovou gitarou a akordeónom. (Vo videu s hovoreným slovom k tejto piesni sa po jeho boku objavila Pamela Anderson!).
Srdcia možno bude dojímať aj folkovo-rocková One Of Our Own s priestorovým zvukom, trošku ladeným v duchu Love Over Gold (Dire Straits). A po nej, pousmej sa svet, začne ďalšia pieseň … žblnkotom vĺn. Ošúchané? Gýčové? Vadí? Asi nevadí, lebo človeku sa chce zaspievať si zarovno s Morrisseym – Drag The River – áno, také je to melodicky vyzývavé. Čo napísať na záver? Nuž, keby anglická hudobná scéna každoročne ponúkala viacero takýchto albumov, nemusel by Miro Potoček so smútkom hovoriť o jej úpadku. Lenže speváci s takým príjemným hlasom a osobitým prejavom, aký má Morrissey, sa nerodia každý deň nie len na ostrovoch bájneho Robina Hooda, ale ani v krajine Jánošíka, ani v iných krajinách. Takže? Viva Morrissey?
Miroslav Potoček
We Have Band je tanečno-rockové trio z Manchestru pôsobiace na scéne už viac päť rokov. Majú na svojom konte niekoľko úspešných remixov pre interpretov zvučných mien a najnovšie i svoj tretí hudobne najzrelší album.
Množstvo nápadov vytvára pohyb plný naliehavosti a zároveň i nostalgie, pretože táto hudba vytvára obrazy z predstáv, ako by mohli znieť niektoré skupiny zlatého obdobia manchesterskej scény, ak by sa vyvíjali do dnes. Nevadí, že miestami znejú ako New Order, Happy Mondays, alebo stone Roses, lebo v konečnom dôsledku znejú nadčasovo a sviežo s ambíciou osloviť minimálne dve generácie.
Róbert Gregor
Nikdy som nechcel žiadny album zasypávať superlatívmi. Čitateľ totiž môže príliš veľa očakávať … a … príde sklamanie.Lenže som obyčajný homo sapiens, podlieham emóciám. A hudba ma niekedy nadchne. Potom sa už chtiac-nechtiac začnú superlatívy predierať na povrch – výborný, vynikajúci, geniálny. Tento dvojalbum kanadského dua Casualties Of Cool, nadvihol mojimi obrvami. Vnímam ho prinajmenšom, ako dobrý.
A čo je na ňom dobré? V podstate všetko dôležité – skladby, melódie, aranžmány, zvuk, štýl. Spev nie je výnimočný, ale hodí sa k atmosfére. Tak, ako ON, mozog dua Casualties Of Cool – Devin Townsend – spevák, gitarista, skladateľ, textár, producent. Pred 17 rokmi si založil vlastné, nezávislé hudobné vydavateľstvo.
Napokon bol hospitalizovaný s diagnózou „bipolárna porucha“. Balansoval medzi dvomi výrazovo protichodnými štýlmi – metalom a new age. Čo z toho môže vzniknúť? Art rock! Teraz, keď sa spojil so speváčkou Ché Aimee Dorval, ostré hrany metalu sa zaoblili natoľko, že už ich takmer nebadať. Naopak, badať ambient umne pospájaný s country music a blues. Divné? Možno. Ale pôsobivé. Pekné. Napríklad skladba Mountaintop znie, ako Johnny Cash krížený indie popom, psychedéliou z obdobia flower power, folkom, dark wave, elektronikou i majestátne znejúcim ambietom so zvukom vyvolávajúcim dojem rozľahlej krajiny.
Celý dvojalbum sa nesie v podobnom duchu. Rozhodne patrí do kategórie prevyšujúcej rámec spotrebnej komerčnej hudby a mohol by sa páčiť poslucháčom starých Pink Floyd, rovnako, ako poslucháčom nahrávok labelu 4AD z obdobia This Mortal Coil, ale i priaznivcom Sigur Rós.
Miroslav Potoček (foto: press Casualties Of Cool)
Bonobo Open Air!
13.08.2014/AEGON aréna NTC Bratislava
Koncert britského mága elektronickej hudby Bonoba sa uskutoční pod holým nebom. Manažment umelca na poslednú chvíľku „odklepol“ variantu, o ktorú sa usporiadatelia snažili od začiatku. Koncert Bonoba a slovenskej predkapely Fallgrapp si tak fanúšuikovia budú môcť vychutnať v príjemnej letnej atmosfére bez nedostatkov typických pre uzavreté priestory. V prípade, ak by sa zhoršilo počasie, sa posuvná strecha priestoru v priebehu troch minút uzatvorí. Predpredajové vstupenky sú k dispozícii na orepole.sk za 25 eur.
Bonobo, aktuálny kráľ downtempa a triphopu, vystúpi v Bratislave so speváčkou Szjerdenne a kompletnou kapelou v rámci turné k aktuálnemu albumu The North Borders, jednému z najospevovanejších počinov na poli elektronickej hudby. Bonobo-mániu spustila okrem iného Simonova spolupráca so speváčkami ako Bajka, Andreya Triana či Erykah Badu, ale hlavne jeho cit pre tú správnu kombináciu triphopu a jazzu s tou najfajnovejšou elektronikou.
Podľa magazínu Pitchfork, v rámci hudobnej „priehradky“ downtempo/triphop, do ktorej sa radia Air, Thievery Corporation či Four Tet, Bonobo „stojí nad všetkými“. Recenzent britskej BBC odporúča „stráviť trošku času s týmto umelcom každému, kto si zatiaľ nenašiel cestu k elektronickej hudbe“.
Domácim hosťom bude skupina Fallgrapp, ktorú si Bonobo vybral z širšej ponuky slovenských a českých interpretov. Fallgrapp je projekt okolo muzikanta Jureša Lišku, ktorý vystupuje momentálne v osemčelnnom zložení.
Na koncertoch spája elektroniku s husľovým triom, vokálmi, bicími a gitarou. Fallgrapp je momentálne jednou z najvychytenejších domácich formácií na poli elektronickej a nezávislej hudby a určite sa bude snažiť pred svojím obľúbeným Bonobom ukázať to najlepšie.
Talianska hudba. Priznajme skutočnosť. U nás nie je príliš známa. Prečo? Pretože nie je súčasťou hegemónie anglo-americkej scény. Čo je v podstate pozitívum, pretože si zachováva vlastnú, národnú tvár a tým prispieva k rozmanitosti hudby sveta. No talianska hudba má u nás pošramotenú povesť, obzvlášť medzi rockermi. Do istej miery sa to dá pochopiť. Desiatky rokov bola predstavovaná v jej komerčnej podobe, presladenej, konvenčnej, neraz i gýčovej. Ale faktom je aj skutočnosť, že rock ju čiastočne oprávnene vytlačil z okruhu záujmu. V čase nástupu pôsobil novátorsky, sviežo. Dnes sa karta obrátila. Rock sa dostal do polohy v akej bola talianska hudba kedysi. Je všedný, ošúchaný, vyprázdnený. A za celý ten dlhý čas absencie talianskej hudby v našich rádiách sa v Taliansku všeličo zmenilo. Sever Talianska (Miláno) ponúkol zaujímavý nu jazz a lounge music, juh (Neapol) sa od čias nástupu world music stal liahňou originálnych fúzií folku a folklóru s modernými formami hudby. Skupina Bandabardó predstavuje líniu alternatívnych talianskych umelcov zastávajúcich pozitivizmus. Stali sa z nich „fricchettoni“ (freak-ettoni, moderná podoba talianskych hippies), nadšenci manifestu šíriaceho revolúciu 
medziľudských vzťahov, toleranciu rás na báze ich vzájomnej kultúrnej výmeny.
Mnohé ich piesne zľudoveli a niektoré ich albumy získali ocenenia hudobných kritikov. Majú burleskný, ľudový ráz, hýria humorom, roztopašnosťou, no miestami i nostalgiou a zasnívanosťou, fúziami folk rocku a folklóru s prvkami popu, opery, operety. Mnohé oplývajú melódiami s hodnotou evergreenov happy beatu období sixties a seventies. A to je práve to, čo dnešnej anglo-americkej pop music chýba – letné, ľahké, svieže hity, rozdávajúce bezstarostnosť, pritom originálne a po stránke umeleckej akceptovateľné. Nový album „Bandabardó – L´Improbabile“ opäť spĺňa nádeje vkladané do tejto kapely už 20 rokov. Priatelia, máme tu leto, zanechajme aspoň na chvíľu temné stránky dark music a poďme sa trošku povyvaľovať na pláž. Pritom sa tam oblažme takými piesňami, akými sú Sbuccio od Bandabardó, alebo Ce´sempre un buon motivo, či La selezione naturale.
Miroslav Potoček (foto: press)
Luke Haines je skúsený anglický skladateľ a spevák skôr známy z projektov ako napr. The Auteurs, alebo Black Box Recorder. Od roku 2001 vydáva albumy aj pod svojím vlastným menom, z ktorých posledný je inšpirovaný new yorkskou hudobnou scénou rokov 70.-tych a istým spôsobom naväzuje na minuloročný titul Rock And Roll Animals.
Nostalgia z posledného diela sála z každej piesne a spomína sa tu napríklad na speváka skupiny Suicide Alana Vegu, Merilyn Monrou, alebo Elvisa Presleyho spôsobom Hainsovi vlastnom, v ktorom nechýba hravosť, nadhľad alebo humor.
Róbert Gregor
Toto sú Američania týchto dní – ODAWAS. Píšu históriu podobným spôsobom, ako deti kvetov v ére sixties. Psychonauti z Indiany, plávajúci vesmírom hudby. Electronic ambient psych folk, epic folk song, indie pop, cinematic, new age.
Atypické kompozície, žiadna sloha – refrén. A pritom nádherné, snivé, zvukovo rozľahlé, panoramatické. Skrátka – SPACE FOLK. Ich najnovší, štvrtý album Reflections Of A Pink Laser som si zakrúžkoval do zbierky.
Miroslav Potoček
Brazílska hudba sa udomácňuje i v Európe, čoho dôkazom je rodáčka z Ria de Janeiro Flavia Coelho. Od debutového albumu Bossa Muffin z pred troch rokov, absolvovala viac ako 200 koncertov a svoje nemalé publikum si získala najmä vo Francúsku, kde niekoľko rokov pôsobí.
Tesne pred futbalovými majstrovstvami jej vyšiel druhý album pod názvom Mundo Meu. Pri jeho nahrávaní asistovali napr. nemecká reggae hviezda Patrice, famózny bubeník Tony Allen, akordeonista Fixi, alebo rapper Speech z Arrested Development. Novinka prináša 12 piesní, v ktorých sa prejavujú hudobné korene hlavnej protagonistky a zároveň niektoré texty poukazujú na rôznorodé nástrahy súčasnej spoločnosti.
Róbert Gregor
Ben Watt, dnes už 52 ročný pán, je ale stále aktívny ako DJ, producent i hudobník o čom svedčí jeho vyzretá sólová albumová novinka „Hendra“.
Hudobne ruku k dielu priložili napríklad bývalý gitarista anglickej skupiny Suede Bernard Butler, David Gilmour z Pink Floyd (ktorý náhrávky okorenil špecifickým zvukom tzv. slide gitary) a Ban Wattova manželka Tracey Thorn.
Výsledkom spolupráce všetkých zúčastnených je desať nenáročných, ale úprimných piesní o živote, smútku, straty a podobne, z ktorých sme niektoré zaradili aj do nášho vysielania.
Album „Hendra“ produkoval Ewan Pearson, v minulosti známy so spolupráce napríklad s Mobym, Depeche Mode, alebo Royksopp.
Róbert Gregor (foto: press Ben Watt)
Len veľmi málo umelcov vydržalo pôsobiť v hudobnom odvetví viac ako 50 rokov.Sergio Mendes je ale človek ktorému sa to podarilo. Jeho kariéra je poznačená najmä štýlmi ako bossa nova, samba jazz alebo aj filmovou hudbou. Naposledy napríklad urobil hudbu k obom dielom animovaného filmu Rio.
Jeho posledná albumová novinka dostala meno kúzlo a skvelé pesničky tu prišlo okoreniť niekoľko svetových hviezd.Za všetkých spomenieme brazílsku bubenícku hviezdu Carlinhosa Browna, Johnna Leganda alebo Will I Am-a z Black Eyed Peas, čo signalizuje že niektoré piesne získali výrazný hitový potenciál.
Róbert Gregor (foto: press Sergio Mendes)
Natalia Doco predstavuje na svojom debutovom albume Mucho Chino súčasný pop, aký v slovenských rádiách počuť iba veľmi zriedkavo. Vkusný, elegantný, šarmantný; premiešaný štýlmi reggae, chanson, gipsy swing, valčík, blues, atlantic lounge music.
Narodila sa v Buenos Aires, v súčasnosti žije v Paríži, kde tento jejdebut produkoval Jacques Ehrhart, aranžér niektorých albumov speváčok Mayra Andrade a Camille, ako i slávneho albumu „Chambre Avec Vue“, Henriho Salvadora. A je to počuť. Na ukážku odporúčam rozšafné piesne „Freezing“ alebo „J’aitame“, v ktorých možno zacítite odkaz zosnulej speváčky Lhasa De Sela.
Ladislav Mlčúch
Za názvom Quantic stojí hudobník a DJ Will Holland, ktorý bol v minulosti známy z rôznych elektronických projektov najmä s príchuťou jazzu, soulu a funku. Jeho novinka „Magnetica“ ale skôr inklinuje k folku, reggae, alebo k latinsko-americkým rytmom.
Vďaka pravidelným spolupracovníkom ako napr. speváčkou Alice Russel a rôznorodým hosťom, pôsobí tento titul neobyčajne exoticky a pritom kosmopolitne. Pilotný singel Duvido sa dôčkal pôsobivého videoklipu, ktorý sa filmoval v Kolumbii za asistencie exotickej miestnej speváčky Pongo Love. ďalšieho videospracovania sa dočkala pieseň You Will Return, v ktorej spieva Alice Russel.
Róbert Gregor
Za názvom Plaza Francia stoja ostrieľaní hudobníci ako speváčka Catherine Ringer zo skupiny Les Rita Mitsouko a producentská dvojica Muller a Makaroff známa z Gotan Project. Ich slabosťou je argentínske tango, ktoré vedia spoločne transformovať do súčasnej a modernej podoby.
Catherine spievala nedávno v muzikáli, od argentínskeho režiséra Alfreda Riasa a i vďaka tejto skúsenosti môžeme považovať jej súčasný hlasový prejav za majstrovský. Ak máte radi nostalgické francúzske piesne s príchuťou šanzónu a tanga, tak je tento titul určený práve pre vás.
Róbert Gregor
Manchesterská skupina James pôsobí na scéne už viac ako tri dekády a svoje najúspešnejšie obdobie prežívala nepochybne koncom 80.-tych rokov, vďaka hitu „Sit Down“, ktorý obletel celý svet. Potešiteľný je fakt, že James sú stále aktívni a že je na svete ich trinásty štúdiový album.
Produkoval ho rešpektovaný producent Max Dingel, ktorý ich hudbu posunul miestami do elektronickejšej podoby, pričom sa snažil nenarušiť typický rukopis skupiny. Ten charakterizuje skôr gitarový pop s dôrazom na melodiku a výborný vokál speváka Tima Bootha, ktorého skúsenosti prispievajú k celkovej atmosfére.
Róbert Gregor
Pod menom Tiken Jah Jakoly pôsobí štyridsaťpäťročný spevák z Pobrežia slonoviny, ktorého vlastné meno je Doumbia Moussa Fakoly. So svojou skupinou sa mu podarilo koncom 90.-tych rokov presadiť sa v Európe a to najmä vo Francúzsku, kde ich považujú za najvýznamnejších súčasných predstaviteľov afrického reggae.
Album „Dernier Appel“ je už ich ôsmy štúdiový titul, ktorý vychádza po tri a pol ročnej prestávke. Prináša myšlienku africkej revolúcie, duchovné posolstvá a najmä výbornú pohodovú hudbu hodiacu sa najmä k letným mesiacom. Album svojou prítomnosťou podporili i ďalšie svetové reggae hviezdy ako napr. Nneka, Patrice, Alpha Blondy a Max Romeo.
Róbert Gregor
Oquestrada sú v Portugalsku hviezdami už od čias prvého albumu Tasca Beat z roku 2009, ktorý sa udržal v rebríčku najpredávanejších tamojších albumov po dobu dvadsiatich týždňov. Je to i dosť paradox, pretože istým spôsobom táto skupina mení tradície portugalskej hudby. Na jej základoch si vytvorila svoj vlastný žáner, navyše komerčne úspešný aj za hranicami domovskej krajiny.
Kto si pozorne vypočuje ich novinku nemôže ju odmietnuť. Je to excelentné spojenie zvukov akordeónu, husličiek, akustickej gitary a výborného spevu hlavnej predstaviteľky Mirandi v precítenom a navyše v súčasnom modernom podaní.
Róbert Gregor
Za japonsky znejúcim názvom projektu Fujiya & Miyagi sa skrýva anglická skupina pôsobiaca na scéne štrnásť rokov. Vidieť sme ich na živo pred pár rokmi mohli už aj u nás na Slovensku. Názov ich piateho štúdiového albumu by sa dal preložiť ako umelé sladidlá.
Jeho hudba vychádza z obdobia klautrocku, teda nemeckej experimentálnej novej vlny, ktorá prežívala zlaté obdobie v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a ktorou sa do dnes inšpiruje množstvo indie skupín. Táto interpretácia ale znie ako keby predmetná vlna ožila, moderne a sviežo s jemnou sladkou dochuťou.
Róbert Gregor
Speváčka Karen Marie Orsted alias Mo, reprezentuje nastupujúcu generáciu súčasnej dánskej scény. Jej debutový album vyšiel približne dva roky po prvom singli „Maiden“, ktorý si v roku 2012 všimli svetové médiá.
Hudba vychádza cez minimalizmus až po moderný elektro pop, ktorý je v tomto prípade inšpirovaný z rozličných kútov zeme, čím nie je uniformný. Texty sú vo väčšine prípadov výsledkom zmätku mladej dospelosti. Jadrom všetkého je ale emocionálny vokál, ktorý sa nedá naučiť a ktorý bol mladej Mo v tomto prípade daný. Celkovou atmosférou tento titul sympaticky vybočuje z bežnej popovej produkcie.
Róbert Gregor
Skupinu Amsterdam Klezmer Band založil v roku 1996 saxafonita Job Chajes, ako skupinu inšpirovanú židovskou hudbou z východnej európy. Postupom času naberala i ďalšie vplyvy napr. hudby z balkánu a od príležitostných hostí.
Nechýba brazílska speváčka Lilian Viera, juhoafrická Cata Pirata, alebo arabská Samira Dian a množstvo ďalších inštrumentalistov. Spoločne s výborným spevom Aleca Kopyta z Odessi, zneje produkcia AKB ako multikultúrny manifest jednej z najúspešnejších holandských skupín súčasnosti.
Róbert Gregor
