Reedícia archívnych nahrávok, to znie ako jednoduchá a snáď aj mechanická práca pre laika, aspoň v mainstreame. Situácia sa dramaticky zmení, keď mainstream opustíme.
V nasledujúcom článku nebudeme riešiť, dajme tomu, historické nahrávky Pink Floyd z roku 1966, ale hudbu z okrajovej kultúrnej oblasti, ku ktorej často chýba základná dokumentácia. Tento druh reedícií vyžaduje nielen mravčie úsilie, ale často núti vydavateľa pohybovať sa na hranici overených faktov a kvalifikovaného odhadu. Riziká sú vyvážené prínosom. Nahrávky majú vedľa hudobného obsahu aj pridanú hodnotu. Každá z nich rozpráva historický príbeh.
Zabíja stará hudba novú hudbu?
Záujem o staré nahrávky motivuje fakt, že ubúdajú nové podnety. Čo nie je tak znateľné na horizonte jednej dekády, ale je ľahko viditeľné v medzigeneračnom porovnaní. Šesťdesiate roky a generácie umelcov ako Bob Dylan, Beatles, Eric Clapton predstavovali kulmináciu originálnej tvorby, ktorá oslovila široké publikum. Pop – aspoň sčasti – mohol byť aj hudbou kvalitnou. Z historického pohľadu išlo nielen o „zlatú éru“, ale tiež anomáliu a s každou nasledujúcou dekádou je prepojenie popularity s originalitou ťažšie. Vývoj detailne rozoberá americký hudobný kritik Ted Gioia v článku „Is Old Music Killing New Music?“. Situáciu analyzuje na obchodnej a dlhodobej báze, teda nie podľa okamžitého predaja, ale na základe predajnej ceny autorských katalógov jednotlivých umelcov.
Gioia píše: „Najžiadanejšie katalógy piesní sú od hudobníkov vo veku sedemdesiat až osemdesiat rokov (Bob Dylan, Paul Simon, Bruce Springsteen atď.), alebo tých, čo sú už po smrti (David Bowie, James Brown atď.) […] Veľké nahrávacie spoločnosti investujú obrovské čiastky do starých skladieb.”
To sú však prostriedky, ktoré by za čias Led Zeppelin boli investované do nových umelcov. Zmenil sa teda obchodný mechanizmus, ktorý prirodzenú podporu nových talentov, kedysi bežnú, v súčasnosti blokuje. Gioia pokračuje: „Najhorúcejšou technológiou v hudbe je formát, ktorý je starý viac ako sedemdesiat rokov, vinylové LP. Nič nenasvedčuje tomu, že by nahrávacie spoločnosti investovali do novšej, lepšej alternatívy – pretože aj tu je staré vnímané ako lepšie ako nové.“ Nejde o okrajový jav, informovali o tom aj české mainstreamové médiá. Denik.cz v januári 2021 píše: „Bob Dylan v decembri predal práva na použitie svojich skladieb za 300 miliónov dolárov. V rýchlom slede ho potom nasledovala plejáda ďalších hviezd hudobného neba.“ (%Šulc 2021) Krátkodobou príčinou bola pandémia a strata príjmov z koncertov. Dlhodobou príčinou je streaming, teda platformy ako Spotify, permanentne kritizované zo strany umelcov za nízke honoráre, a predovšetkým to, že streaming drasticky znižuje predaj hudobných nosičov a tým aj bežné príjmy hudobníkov. Čo je ďalšia zmena obchodného mechanizmu, ktorá ide proti hudobníkom a oslabuje prílev nových talentov. V porovnaní s mainstreamom predstavujú archívne nahrávky záležitosť okrajovú a špecializovanú, avšak na súčasnej hudobnej scéne sú to práve okrajové oblasti a nie mainstream, ktoré ponúkajú umelecké podnety. Svoju úlohu tu zohral aj štyri dekády trvajúci fenomén world music, kedy sa do popredia dostávajú štýly z Afriky, Ázie i ďalších kultúr. Západné festivaly obchádza súčasná generácia umelcov z neanglofónneho sveta a publikum si kladie otázky: Čo bolo predtým? Kde nájdeme tie staré africké kapely? Vákuum v ponuke zaplnilo celý rad vydavateľov. Mnohé z nich vznikli v priebehu posledných dvoch dekád.
Detektívna práca v archívoch
Američan Ian Nagoski založil v Baltimore roku 2009 vydavateľstvo Canary Records, ktoré sa zameriava na archívy Blízkeho východu aj na hudbu prisťahovaleckých menšín v New Yorku. Jeho krédom je mapovať vplyv imigrantov na americkú kultúru. Dnes toho už veľa vieme o vplyve židovských prisťahovalcov, vďaka ktorým došlo v Spojených štátoch amerických k revivalu klezmerbandov, ktorý neskôr zasiahol aj Európu. Čo ale hrali imigranti z Grécka alebo z Arménska? Grécka menšina v New Yorku bola natoľko významná, že na koncertné šnúry tam vyrážali grécki umelci z Európy. Mnohí z nich v New Yorku nahrávali, archívna dokumentácia je ale často neúplná či mätúca. Nagoski poskytuje zaujímavý návod, ako vec rieši, keď informácie skrátka chýbajú. Vo svojom poste na Facebooku 30. decembra 2023 píše: „História ma naučila dve veci o špekuláciách v oblasti nahrávok: 1) Keď budem hádať, možno sa budem mýliť a budem vyzerať hlúpo. tejto skutočnosti ponúkam nasledujúci hlavolam. Umelci v dokumentácii uvedení nie sú, ale na nahrávke urobenej v 50. rokoch pre label Alamphon v Brooklyne so speváčkou a tanečnicou Jamili Matouk, narodenou v Libanone, sprievodné nástroje počujeme. V tom čase bolo v USA k dispozícii len málo takých dobrých v arabskom štýle hrajúcich huslistov. Najpravdepodobnejšie to bude Hakki Obadia narodený v Bagdade, klasicky školený židovský hráč, ktorý sa v roku 1953 presťahoval do Brooklynu a žil tam s výnimkou výletu do Tel Avivu za rodinou v roku 1956. Fungoval ako produkčný, aranžér, huslista a hudobný hybateľ. Moja domnienka pramení z toho, že v nahrávke basa na žiadnych arabských nahrávkach v USA nie je, a to až do roku 1957, kedy sa objavili nahrávky libanonského speváka Mohammeda El Bakkra, ktorého do Spojených štátov priviezol spomínaný Hakki Obadia. Sprevádzal ho jazzový basista narodený v Brooklyne Ahmed Abdul Malik (v tom čase hral s Randym Westonom a Theloniousom Monkom) plus Obadia a nezdokumentovaný výkvet z brooklynskej arabskej scény. Vieme presne, že v marci 1957 sa Jamili Matouk presťahovala na Floridu. A vieme, že variant tohto disku (s inou B-stranou) bol vydaný aj ako singel so 45 otáčkami, čo by teda potvrdzovalo dátum vydania z konca 50. rokov. Takže potvrdzuje niektorý z týchto odhadov, že disk je datovaný od decembra 1956 do februára 1957? Neviem. Zrejme si to všetko len vymýšľam a som totálne vedľa. Ale niekde začať musíš.”
Príklad, ako to funguje v praxi, vidíme na stránke servera Discogs.com: Kredit pre violončelo pre skladbu č. 3 je uvedený ako „pravdepodobný“ klarinetový kredit pre skladbu č. 11 uvedený ako „pravdepodobný“ kredit pre husle pre skladbu 12 je uvedený ako „pravdepodobný“.
Dust-to-Digital, čítanka z histórie world music
K najobsiahlejším archívnym kompiláciám patrí komplet „Excavated Shellac: An Alternate History of the World’s Music“. Vydavateľom je americký label Dust-to-Digital, ktorý – ako napovedá jeho názov – artefakty zapadnuté v prachu prevádza do digitálnej formy a vydáva albumy od roku 2003. Práve u tejto značky vydal vyššie spomínaný Ian Nagoski svoju prvú kompiláciu, šesť rokov pred tým, než založil Canary Records. Kolekcia Excavated Shellac: An Alternate History of the World’s Music obsahuje celkom sto skladieb z celého sveta od roku 1907 do roku 1967, čo je v hudobnej histórii bod zlomu, hranice jednej éry. Práve vtedy vyšiel prvý album Pink Floyd „The Piper na Gates of Dawn“, Beatles vydali Seržanta Peppera, v rokoch tesne predtým vyšli prelomové albumy Boba Dylana. Kompilácia pritom čerpá nahrávky z celkom 89 krajín, angličtina tu zaznie, ale nie je dominantná.
Možno sa pýtate, čo vydavateľa viedlo v čase gramofónového praveku natáčať hudbu v exotických končinách? Odpoveď je jednoduchá: aj v Japonsku či Paname ľudia vlastnili gramofóny a vydavatelia pre nich vytvárali ponuku z lokálnych kultúr. Kompilácia je regionálne veľmi pestrá a dopĺňajú ju ďalšie archívne výbery, napr. Black Mirror: Reflections In Global Musics (1918-1955), ktorej autorom je opäť Ian Nagoski. Ten ponúka Cyganskú Veselku s Orchestrom Štefana Škimbu, ktorý hral repertoár z hraničnej oblasti medzi Ukrajinou, Poľskom a Slovenskom, a roku 1930 natočil sériu nahrávok v New Yorku pre značku Columbia. Nájdeme tu aj jednu z najväčších gréckych speváčok začiatku 20. storočia – Mariku Papagiku (1890-1943). Tá sa narodila na ostrove Kos, natáčala v Alexandrii v Egypte, roku 1915 sa usadila v Spojených štátoch a predstavila grécke žánre ako rembetiko západným poslucháčom. Čo len ilustruje, že medzikontinentálne hudobné interakcie začali dekády pred zrodom súčasného fenoménu world music. Ďalší album – Melódiu Tuvi: Throat Songs and Folk Tunes from Tuva – prináša viac ako päťdesiat rokov staré nahrávky hrdelného spevu z juhu Sibíra.
Zlatá éra africkej hudby, kapitola sama pre seba
Na historické nahrávky z Afriky sa špecializuje label Analog Africa, ktorý roku 2006 založil vo Frankfurte DJ Samy Ben Redjeb. Ten je pôvodom z Tunisu, a pretože čerpá z éry, kedy sa nahrávalo analógovo, zvolil názov Analog Africa. Ťažiskom jeho záujmu sú 60. a 70. roky, teda hudobné snímky vzniknuté pred fenoménom world music, kedy Západ africkú hudbu ešte nepoznal. V tejto takzvanej zlatej ére africkej hudby sa stretlo niekoľko pozitívnych faktorov: eufória z čerstvo nadobudnutej nezávislosti po páde kolonializmu a tiež hudobná revolúcia, ktorá ale znela úplne inak ako to, čo na Západe hrali Beatles a Rolling Stones. Do afrických krajín prenikali elektrické gitary, syntetizátory a tiež vplyvy z Kuby, vznikalo široké spektrum moderných štýlov. Nahrávky z africkej zlatej éry majú kúzelnú historickú patinu aj vďaka nie celkom presnému ladeniu dychových nástrojov.
Archívna reedícia z Afriky či iných mimoeurópskych kultúr sú z pozície mainstreamu skutočne okrajovou záležitosťou, napriek tomu ich ale nájdeme aj v cenách Grammy. Roku 2018 bola v kategórii Najlepší historický album nominovaná kompilácia „Sweet As Broken Dates: Lost Somali Tapes From the Horn of Africa“. V roku 2024 do nominácií v obskurnej kategórii Najlepší sprievodný text prenikol album „Mogadishu’s Finest: The Al Uruba Sessions“ so skupinou Iftin Band.
Prečo práve – a hneď dvakrát – Somálsko, dnes útočisko teroristov? Pred päťdesiatimi rokmi bolo jeho hlavné mesto Mogadišo významnou obchodnou križovatkou medzi Západom, Afrikou, arabskými krajinami a Indiou. Z hudobného pohľadu sa teda jednalo o príslovečný taviaci kotlík. Hotely prosperovali vďaka turistom aj biznismenom, skvelú príležitosť tu mali miestne kapely, ktorých hudba sa šírila na kazetách. Na čele Iftin Bandu stáli ženy. Pátranie po starých kazetách, nahrávaných v hoteli Al-Uruba, a ich reštaurovanie a digitalizácia prebiehalo celých sedem rokov. To malo ľahko pochopiteľný dôvod. V 80. rokoch somálsky diktátor Mohamed Siad Barre rozpútal brutálnu genocídu a kobercovými náletmi likvidoval mestá. Prioritným cieľom bol rozhlas v meste Hargeisa na severe krajiny, kde operovali rebeli. Personál sa pokúsil pásky s hudobnými nahrávkami zachrániť a ukryť na bezpečných miestach. Občianska vojna vyhnala viac ako stotisíc Somálcov do cudziny a medzi diaspórou potom prebiehal výber zdrojových nahrávok, od Londýna cez Džibuti, Nairobi až po Dubaj. Zdĺhavý a komplikovaný zrod kompilácie napovedá, že sprievodný text, ktorý všetko dokumentuje, si nomináciu plne zaslúži.
Oba somálske komplety sú tým najlepším príkladom, ako archívne nahrávky umožňujú nahliadnuť nielen do odlišnej kultúry, ale navyše aj do zaniknutej epochy. Dokumentujú aj jednu skrytú kvalitu, ktorá mainstreamovým médiám často uniká. Fenomén world music, to nie sú len suchopárne opisy etnických tradícií a bizarných nástrojov. Lokálna tradičná hudba sa vyvíjala pozdĺž dejinných medzníkov i sociálnych zmien, je svedectvom o tvrdohlavých muzikantoch, samorastých štýloch i organicky vzniknutých hudobných fúziách. Dejiny globálnej hudby utváral reťazec osobných príbehov umelcov, ktorí prechádzali násilnými konfliktami a nezriedka sa ocitali vo väzení či nútenom exile. Osudy mnohých umelcov ponúkajú svedectvo o totalitnom či koloniálnom útlaku a kultúrnom odboji, o hľadaní aj obhajobe hudobnej identity.
Petr Dorůžka (preklad NMR)
Viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/
