Nie je potrebné to vzdávať, ale veľa času nám už nezostáva, tvrdí na novom albume „Armageddon In A Summer Dress“ americká černošská pesničkárka Sunny War a podobne ako v minulosti udivuje, ako dokáže byť súčasne frustrovaná i optimistická.
Albumy vznikajú z viacerých dôvodov, napríklad na podnet naháňania duchov po dome s mačetou v ruke. Nakoniec sa síce ukázalo, že za magickými halucináciami americkej pesničkárky Sunny War bol unikajúci plyn, skladby na album „Armageddon In A Summer Dress“ napriek tomu dopísala a s mnohými podobne naladenými hosťami natočila. Obsahom patrí k najčastejšiemu druhu umeleckého vyjadrenia poslednej doby: aj mladá černošská tvorkyňa reaguje na to, čím práve teraz všetci prechádzame, a neskrýva dezilúziu, že nutnosť žiť morálne uprostred amorálnej politiky už veľa ľudí z úplnej bezmocnosti, že nemôžu nič zmeniť, vzdáva. Napriek tomu svoje videnie Armageddonu, teda bitky medzi dobrom a zlom, Sunny War obliekla do letných šiat, čím sú myslené osobné protestsongy našponované až nepatrične hitovými melódiami, zvýrazňujúce jej dlhoročné presvedčenie, „že ľudia sú v skutočnosti démoni, anjeli a beštie zároveň“.
Salónna rebelka?
Sunny War nepatrí medzi salónne rebelky, život spoznala aj z tej horšej stránky. Prešla si bezdomovectvom, alkoholovou a drogovou závislosťou, pobytom vo väzení a otec s matkou nemohli ani náhodou ašpirovať na rodičov roka. Tiež jej zomrelo až príliš priateľov a za terapeutické východisko, aby tiež tak neskončila, vždy brala skladanie piesní preskakujúcich z rocku, do country, blues a punku. Nestavia sa do úlohy ublíženej, neutápa sa v sebaľútosti ale ani nekapituluje, len má stále väčšiu potrebu premýšľať nad tým, že to najhoršie ešte len príde. A aj keď sa nám vraj nedostáva padajúcich hviezd, aby sme si mohli niečo pekné priať, máme si zachovať vieru, pretože, ako spieva v skladbe „Rise“, zlé dni skrátka prichádzajú a zase odchádzajú.
S najpočetnejšou a najrockovejšou kapelou svojej kariéry Sunny War veľmi zosilnela, organ necháva kvíliť ako Bob Dylan blahé pamäte a jej chuť, ako by sa nepozorovane postaviť na špičky dobre pochopil producent albumu Andrija Tokic, ktorý má s podobným manifestačným výkrikom bohaté skúsenosti so spolupráce s kapelou Hurray for the Riff Raff vedenou podobne štipľavou Alyndou Segarra.
Nemáme peniaze, takže ani veľa, spieva Sunny War a dochádza k presvedčeniu, že protestné pochody sú len márne spôsoby, ako sami seba upokojiť, hoci to je v dnešnej tvrdej dobe jediný spôsob, ako sa nezblázniť.
„Plač dievča, plač. Dnes si videla peklo a ja viem, život nie je vždy veselý a každá tráva nie je zelená, ale skús sa dostať na druhú stranu, k svojmu modrému nebu a hrdosti,“ spieva so slávnou černošskou pesničkárkou Valériou June v skladbe Cry Baby.
Dve tváre
Punk rock je moja druhá stránka, tvrdí Sunny War a my to dobre vieme, napriek tomu nás skladbou „Walking Contradiction“, zrejmým vrcholom albumu, prekvapila. Celoživotný obdiv k už neexistujúcej legendárnej britskej anarchistickej punkovej skupine Crass totiž preklopila v duet s jej frontmanom Steve Ignorantom, hoci je medzi nimi skoro štyridsaťročný vekový rozdiel. Spoločne škrípu zubami nad rozdelením spoločnosti na my a oni a najhoršie to od nich schytali od reality vzdialení a našu dôveru zneužívajúci politici. „Nie je smiešne, že ich už nevnímame ako ľudí?“ spieva veľmi nepravdepodobná dvojica.
Sunny War svojím uvažovaním zaimponovala samotnému Willie Nelsonovi, zaraďujúcemu jej parádny kúsok „If It Wasn’t Broken“ na svoj minuloročný album coverov „Last Leaf on the Tree“, čím ju postavil na roveň Niny Simone, Toma Waitsa alebo Neila Younga. Tak vysoko autor tohoto článku pri hodnotení jej posledného albumu „Anarchist Gospel“ nemieril, no aj tak ho zaradil medzi nahrávky roku 2023. Bez tušenia, s čím Sunny War príde nabudúce. „Armageddon In A Summer Dress“ preto do zoznamu toho najlepšieho za tento rok rovno zaraďuje už teraz.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press)
