On air
Next
Články

DVA ZAUJÍMAVÉ FESTIVALY VZDIALENOSŤOU DOSTUPNÉ AJ SLOVÁKOM

27.5.2017

V médiách sú uprednostňované zvučné mená zahraničných festivalov ako Womad, Glastonbury či Roskilde, ale nemenej objavný program ponúkajú aj dobre utajené prehliadky, ktoré pozná len lokálne publikum. Špeciálne pre domáceho rozhľadenejšieho diváka sú dôležité dve mená festivalov: Folkové prázdniny v Náměšti nad Oslavou a Glatt und Verkehrt v Kremži na Dunaji.

Atraktivitu oboch festivalov zvyšuje fakt, že prebiehajú v rovnakých priestoroch a že sú si blízke aj zemepisne – oba ležia symetricky na opačných stranách moravsko-rakúskej hranice. Na rozdiel od hektických letných akcií sú viac určené na relax. Koncerty nie sú vtesnané do jedného víkendu, ale prebiehajú počas celého týždňa. Vďaka vzájomnej blízkosti si niektorých účinkujúcich usporiadatelia medzi sebou požičiavajú. Má to výhody, k divákom sa tak dostanú umelci, ktorých cestovné náklady by bolo pri samostatnom koncerte ťažšie zaplatiť. Vlani to bola napríklad kolumbijská speváčka Lucia Pulido, na ktorej koncert do Náměšti dokonca pricestovala Marta Töpferová, jej dlhoročná kamarátka z doby, kedy obe speváčky žili v New Yorku. Do Európy tentoraz Lucia vycestovala s novým projektom ako duo s Erikom Friedlanderom, jazzovým violončelistom, ktorý nahrával s mnohými známymi osobnosťami od Johna Zorna až po Alanis Morissette: „Lucia Pulido vie spojiť zemitý surový spev s citlivosťou a jemnosťou, tým ma vždy očarí.“ Hrali zhudobnenú poéziu i robotnícke piesne z kolumbijských plantáží. Ich koncert bol ako sofistikovaný dialóg majstrovských umelcov, ktorí hravo dosiahnu až na hranice ľudských možností. Predvádzanie je im cudzie, pohybujú sa len v rovine náznakov.

Dvojčlenné, komorne ladené zostavy, ktoré objavujú skrytý potenciál nástrojov či hlasu, prechádzajú zrejme konjunktúrou. V Náměšti vystúpilo naposledy čisto aj inštrumentálne duo Belem z Belgicka, ktoré spôsobilo veľký rozruch už na minuloročnom Womexe v Budapešti. Tvoria ho cellistka a akordeonista. V Kremži bolo možné violončelo sledovať v trochu odlišnom kontexte: francúzsky hráč Vincent Segal má za sebou spoluprácu s radom západných i afrických hudobníkov – vrátane Stinga  a  speváčky menom Cesaria Evora. V posledných rokoch vydal dva albumy s africkým hudobníkom Ballaké Sissokom z Mali, virtuózom na koru (21 strunná citara zvukom pripomínajúca harfu). Ten získal medzinárodné uznanie, keď koncertoval s americkým bluesmanom  Taj Mahalalom. Segal aj Sissoko teda formálne spadajú do pejoratívnej kategórie „sideman“, ale medzi dnes tak módnymi zostavami „kora + západný nástroj“ majú veľký náskok: nejde len o to koľko nôt zahráte, ale že vyberiete tie správne. Štýl dvojice formuje aj absencia bicích: „tým že hráme len na strunové nástroje, stále vytvárame rytmus,“ hovorí Segal. Vo výsledku sa prepletá rad rovín: púštne melódie Ali Farky Tourého, citácia z blues, aj z rituálov marockých otrokov Gnawa – violončelo totiž dokáže presne napodobniť ich basovú citaru guimbri. Segal sa netají obdivu k priekopníckej zostave Penguin Cafe Orchestra, ktorá prepojila klasiku s folkom, aj k cigánskym hráčom Lautaro z Rumunska. „Áno, odtiaľ prišiel môj dedko. Priezvisko Segal pochádza z Jasi, čo je štvrté najväčšie mesto Rumunska.“ Vo finále cellistka predviedla trik, ktorým publikum kedysi oslňovali huslisti zo skupiny Taraf de Haidouks: na kobylke je prichytená jedným koncom voľná struna, hráč ju napína stlačenými prstami, výsledkom je zvuk, ktorý v drásavosti prekoná všetky doteraz známe „heavy metalové“ skupiny.

O vrcholný zážitok sa v Kremži postarala superskupina, zostavená výhradne pre rozlúčkové turné 84-ročného Ernesta Ranglina. Ten zohral v histórii jamajského reggae úlohu porovnateľnú s Bobom Marleym, ale ako gitarista. Keď prišiel v roku 1963 do Londýna a chcel si zahrať v elitnom jazzovom klube Ronnie Scott’s, najprv ho odmietli. Nakoniec tam získal stále angažmá. Keď sa po 10 mesiacoch vrátil na Jamajku, bolo to len preto, aby sa mohol starať o rodinu. Vtedy sa v Londýne prvýkrát stretol so svojím terajším bubeníkom Tony Allenom, ktorý spolu s Felou Kuti stál pri zrode dodnes obľúbeného hudobného štýlu afrobeat. U druhých bicích v Kremži sedel dobre známy Cheikh-Lo zo Senegalu, ktorý občas i spieval.  Saxofonistom bol Courtney Pine, ktorý s Ranglinom zdieľa jeho jamajskej korene. Rozlúčkovej turné bolo teda historickou udalosťou. U klávesov sedel nenápadný, ale skúsený hudobný svetobežník Alex Wilson. Narodil sa v Anglicku, detstvo strávil v Afrike, študoval vo Viedni: „Keď mi bolo pätnásť, otec ma vzal na koncert Stinga, vtedy s ním hral na klavír Kenny Kirkland. Sting urobil, čo občas robievajú iní kapelníci. Poslal všetkých ďalších hráčov preč a nechal hrať len svojho pianistu. Bolo to tak úžasné, že mi to zmenilo život. Povedal som si, že toto chcem robiť. „

V Kremži zaznela aj rómska hudba zo Slovenska. Belgický akordeonista Piet Maris mnohokrát vycestoval za rómskymi hudobníkmi do osád pri Kežmarku, učil sa ich piesne aj jazyk. Tvrdí, že tieto hudobné expedície boli rovnako dobrodružné, ako výlety iných hudobníkov do Afriky. „Spomínam si, ako som býval u rodiny, v ktorej žilo deväť ľudí v jednej miestnosti. Bolo to v osade, ktorá podľa úradov neexistovala. Tvorili ju len tri oficiálne uznané domy, ktoré mali elektriku. Do ostatných domov bol zavedený prívod načierno holými drôtmi, čo bolo dosť nebezpečné.  Nebol tam žiaden rozvod pitnej vody – len pumpa uprostred. Vtedy som si pripadal ako v treťom svete – v Afrike. „Slovenské speváčky svojej skupiny Mec Yek ale objavil až v Belgicku, kam sa vysťahovali s rodičmi aj s rozvetveným príbuzenstvom. Sestry Katia a Mielke Pohlodkovy sú pôvodom z Košíc, spievajú sčasti rómsky, sčasti slovensky. Cigánsky kolorit v ich hudbe sa prelína s punkovo kúsavým akordeónom a zvukom prvotriednej dychovej sekcie, ktorá pozostávala z trúbky a trombónu.

Aktuálne programy oboch festivalov nájdete na:

www.glattundverkehrt.at

www.folkoveprazdniny.cz

Petr Dorůžka