On air
Next
Novinky

POSLEDNÝ ALBUM DEPECHE MODE OČAMI VLADA ĎURAJKU

4.5.2017

Hudobník Vlado Ďurajka (Autumnist) hodnotí nahrávku Spirit, ktorú práve vydala legendárna britská kapela, a hovorí o svojom vzťahu k nej od roku 1984.

Toto má byť viac osobné než štandardná recenzia, ale na tú by som si ani netrúfal. Preto najskôr rekapitulácia.

1984

Som v detskej izbe u spolužiaka. Spomedzi plagátov na stene na mňa vyskakuje čiernobielo-ružová stránka z Brava (to bol taký časopis pre decká) so štyrmi veľmi zvláštnymi osobami. Nikoho takého som dovtedy nevidel. Áno, každý desaťročný futbalista má teraz divnejšie vlasy, ale vtedy takáto hlava znamenala občas aj ranu policajným obuškom po chrbte. O pár mesiacov už do nemoty počúvam album Some Great Reward. Nič také som dovtedy nepočul. Akoby sa mi otvoril nejaký nový priestor v hlave.

A je hotovo, som „depešista“. Tak sme to volali; slovo „depešák“ nám neskôr pripadalo ako nadávka (to boli tí, čo uznávali iba „depeš“ – a trochu ešte Pet Shop Boys a Camouflage). My sme počúvali aj divnú (v kontexte doby a miesta) hudbu: Art of Noise, Cabaret Voltaire, Yello, Devo, Fad Gadget… čo sa podarilo zohnať. Vyrastal som na severe Slovenska, takže zdrojom hudby bolo iba poľské rádio, občas kazety z hlavného mesta, a legendárne diskotéky legendárneho Milana Krajčiho v považskobystrickom kulturáku.

1988

Budapešť, prvý hamburger, prvá zelená kiwi limonáda v litrovej fľaši a môj prvý koncert Depeche Mode. Simuloval som chorobu, aby som nemusel ísť do školy, a vo vlaku do Pešti som dostal teplotu. Najviac z koncertu si pamätám brutálnu tlačenicu, beh na štadión a tisíce Gahanov v publiku. Tu niekde je asi počiatok mojej nevraživosti ku kultu okolo kapely. Ale plagáty som mal – samozrejme – aj ja.

Osemstránka z Brava za 80 korún, ekvivalent – čojaviem – 50 dnešných peňazí? Bláznovstvo. Úplne najviac z večera v Budapešti si pamätám hudbu, ktorá hrala na úvod z reproduktorov. Hrozne tvrdá, surová a uhrančivá. Lepšia ako koncert. Mal som ju v hlave ešte pár rokov. Boli to Nitzer Ebb (iba zo záznamu, v Pešti nevystupovali), ale to som zistil až po rokoch.

1993

Devotional Tour, Praha, a najlepší koncert môjho života (o pár rokov na tom istom trávniku iný najlepší koncert – Massive Attack a Mezzanine Tour). Potom odchod Alana Wildera z kapely, album Ultra (ešte stále dobrý), a potom už neviem. Nejaká strata zvukovej mágie; úprimne: neviem si spomenúť na žiadnu pesničku z nasledujúcich albumov. Napriek tomu pretrvávajúci rešpekt ku kapele; predsa len je to pre mňa historicky asi najzásadnejšia hudba: to, čo sa ťa najviac dotkne v dobe, keď sa ešte len formuješ.

Prešlo pár rokov. Alan Wilder vydáva geniálny album Unsound Methods. Depeche vydávajú singel »Only When I Lose Myself«, páči sa mi, koncert k The Singles 86>89 až tak veľmi nie. Ten bubeník metalista ma irituje. Prešlo ďalších pár rokov, Depeche Mode vydali nejaké ďalšie veci.

2009

Bratislavský koncert k Sounds of the Universe mám 5 minút peši od bytu, lístok som dostal a ja neviem, či ísť, a neviem, prečo to tak je. Nakoniec som bol, fajn pršalo, ale bolo tam strašne veľa „depešákov“, kričali „Martin, Martin!“ a skákali na »Just Can’t Get Enough«, »Personal Jesus« a »Enjoy the Silence«.

2010

Sedím v šatni bratislavského MMC klubu a rozprávam sa s Alanom Wilderom, robili sme predkapelu Recoilu. Na chvíľu som ten 14-ročný chlapec, spomínam si na plagát z Brava a nejak tomu neverím. Idol z detstva, rozumiete? Ale mimoriadne príjemný pán, tento Wilder – džentlmen. Ale „depešákom“ sa vraj Recoil nepáčil, hral málo „depešu“.

2017

OK, Depeche Mode vydali nový, štrnásty štúdiový album Spirit. Singel »Where’s the Revolution« nepriniesol žiadne mimoriadne prekvapenie, Gahan znovu spieva precítene (to, čo na ňom nemám rád), znie to podobne ako čokoľvek z ich poslednej dekády. Refrén však slušný.

Aj v upútavke k albumu počujem pár nádejných momentov a dúfam, veľmi im prajem, aby konečne vydali dobrú vec. Prvými singlami takmer vždy boli pesničky, ktoré ma bavili najmenej. Napríklad »Enjoy the Silence«, všakže. A pritom Violator taký masterpiece…

Poviem to hneď. Mám radosť. Spirit je dobrý album. Rastie a bude rásť.

Zimomriavky pri inštrumentálnej pasáži v závere »Cover Me«, veľká vec a srdce plesá (opakujú sa pri každom počúvaní). Znovu cítim nejakú hĺbku a to je dobre. Aranžmány sú bohaté a viacvrstvové, bude čo objavovať. Nemajú takú bohatosť a rozmach ako pri Songs of Faith and Devotion (OK, OK, už viac Wildera spomínať nebudem), ale má to sebavedomú prirodzenú energiu, občas až nahnevanosť. Ak SOFAD bolo občas ako byť uprostred sopky v búrke a víchrici (»Rush«), Spirit je solídna vatra prikrmovaná benzínom.

Celé je to nejako nadčasovo ukotvené, aj bez snahy o súčasný zvuk sú tu futuristické momenty a zároveň sa pravidelne objavuje esencia DM, občas takmer až citácie naprieč kľúčovou tvorbou kapely. Cítim tam veľmi veľa Black Celebration – široké synthové akordy v druhej polovici »Scum«, »So Much Love« – ukážkový dupák DM s kadenciou »A Question of Time«.

Veľa momentov a zvukov takisto evokuje album Some Great Reward – »You Move« s úvodom takmer identickým ako »Lie to Me«; pesnička sa však neskôr rozvinie do veľkej epickej skladby, šmrncnutej elektrom v štýle Orbitalu. Kostolné harmónie tu a tam sa objavujúce naprieč celým albumom a rokenrolový drive ma posúvajú niekam k Songs of Faith and Devotion – »Poison Heart«, akoby viac nahnevaná »Condemnation«.

Nejakým zázrakom to všetko nepôsobí ako vykrádanie samých seba: všetko je dávkované akurát, každá skladba sa zmení nakoniec v niečo úplne iné, než citácia naznačuje.

Prvoplánové skreslenia a úmyselne protivné raw zvuky, bitcrushing, tenké prskance ako na predchádzajúcich albumoch sú minulosťou. Keď Depeche Mode na tomto albume niečo kreslí, dáva to zmysel, je to lahodné a okrúhle (»Fail«). Synthy sú delikátne – taký ten stav, keď počujete v podstate klasický zvuk, ale je v ňom niečo nedefinovateľne príťažlivé. To arpeggio v »Cover Me« je absolútne a v spojení so slide gitarami (jedny z najkrajších, aké Gore doteraz urobil; vlastne gitary na celom albume sú mimoriadne pekné) je to pre mňa jeden z najkrajších momentov albumu. Mohol by som to počúvať donekonečna.

Gahan sa konečne prestal snažiť a takmer celý album odspieval tvrdo, rovno, chladnokrvne a intenzívne. Gore svoj spevácky pátos privádza do dokonalosti, ten balans, keď je permanentne na hrane… Niekomu to prekáža, mne nie; na tomto albume je to ako pri »One Caress« – takýto malý kúštik od gýča, ale prenádherná skladba.

Občas si myslím, že Gore to robí naschvál, guilty pleasures alebo čo… Musíte pristúpiť na jeho hru. »Fail« je jednou z najsilnejších pesničiek albumu – balada preložená silným elektronickým tepom, krásny mohutný zvuk elektronických bicích.

Recenzie hovoria, že je to najlepší album od Songs of Faith and Devotion. Rozhodne je to najlepší album od Ultra (Ultra má neprekonateľný tromf – »Home«, pre mňa jednu z najkrajších piesní v histórii hudby).

P. S.: Počúvanie popri písaní týchto postrehov u mňa posunulo album Spirit pred Ultra.

Vlado Ďurajka (foto: depechemode.com)