Eric Hilton, známy z americkej skupiny Thievery Corporation, spája rôzne žánre do jedinečnej hudobnej vízie. Jeho nový album „Sound Vagabond“ je pôsobivým zvukovým cestopisom.
Eric Hilton je v hudobnom svete tiež známy ako otec dowtempa, čiže elektronickej hudby určenej skôr na pohodové počúvanie než k tancu. Jeho album „Sound Vagabond“ je typickou iteráciou tohto étosu, pretože každá skladba je zvukovou pohľadnicou skutočného alebo imaginárneho miesta.
„Niektoré spomienky na miesta, na ktorých som bol, sú veľmi jasné, iné vzdialené ako nostalgické ozveny. Tento album začal vznikať skromne vďaka niekoľkým nápadom, no po zložení prvých ôsmich skladieb som vedel, že mám cestopis,“ povedal Hilton.
Hudobné inšpirácie najviac ilustruje titulná skladba „Sound Vagabond“, ktorú charakterizuje vintage trip-hopový rytmus, zvuk flauty a severoafrické ingrediencie. Je ťažké identifikovať konkrétny geografický alebo etnologický pôvod týchto zvukov, podobne ako ostatných na albume, pretože všetko, čo Hilton asimiluje, prechádza jeho „filtrom“. Výsledkom sú prevažne inštrumentálne nahrávky s exotickými príchuťami.
Destinácie na tomto zvukovom cestopise sú rôznorodé. Skladba „Cerro Allegre“ bola inšpirovaná Hiltonovou návštevou mesta Valparaíso v Čile, ktoré vďaka výhľadu prirovnáva k San Franciscu. Pieseň „The Violet Hour“ evokuje stretnutie so Stan Getzom vo futuristickom chicagskom koktailovom bare.
Skladba „Midnight Milan“ pripomína neskoré nočné stretnutie, nesplnené sľuby a bozk odsúdený na zánik. „Mumbai Hustle“ je rekonštruovaný Bollywood na detroitský spôsob – tvrdý, ale zábavný, ako klub, v ktorom musíte poznať tajné heslo, aby ste sa dostali dnu. „Petra“ dýcha ozvenami Jordánska, zatiaľ čo „Endless Affair“ a „Poppy Fields“ majú filmový podtón typický 60. roky.
Dynamické kontrasty v Hiltonovej hudbe, spolu s jemnými rytmami, poháňajú elegantne vytvorené zvukové krajiny. A hoci každá cesta cestovateľa obohatí, čas strávený na neznámej pôde často prináša sebareflexiu. Tieto témy producent skúma v dvoch najsilnejších skladbách albumu: „The Mirror Inside“ a „The Grand Intro“. „Áno, tieto dve piesne sú najviac zamerané do vnútra,“ hovorí hudobník.
„The Mirror Inside“ je o pocite vytvoriť si inú vibráciu, obrátiť veci späť k sebe, čo pripomína nahrávanie osamote. „The Grand Intro“ je skladba, ktorú by si jej autor rád pustil pri vstupe do miestnosti, má švih a elán, ale je zároveň aj uvoľnená.
Zvukové koláže
Hilton využíva samplovanie vo svojej hudbe od počiatkov Thievery Corporation, no na tejto nahrávke sa neprehrabával vo svojich archívoch. 12-bitové sample použil knižnice z verejnej databázy.
„Tento album je ako zvuková koláž, na ktorej je 60 % samplov a 40 % živých nástrojov. Samplovanie zo starých vinylových platní je skvelé, ale sú s ním spojené problémy s licenciami a schvaľovaním. Verejné samplovacie knižnice sú fantastickým zdrojom; prehrabete sa síce množstvom odpadu, ale neskôr som bol ohromený aj skvostami. Môžete nájsť konkrétne nástroje v akejkoľvek tónine a potom je výzvou ich adaptácia, rekontextualizácia a integrácia do skladby, ktorú tvoríte. Konečným výsledkom je hudba, v ktorej sample na seba nijako neupozorňujú ani neodvádzajú pozornosť od vytvorenej nálady,“ dodáva Hilton.
Posledná skladba na albume s názvom „Lumi“ pôsobí ako začiatok dlhej cesty domov a je pekným príkladom toho, ako sa dá album uzavrieť. Nechajte si opečiatkovať hudobný pas a vydajte sa spolu s Ericom Hiltonom na albume „Sound Vagabond“ na cestu po jeho zvukovom svete. V rubrike „Album týždňa“ vám tento titul predstavíme v našom online vysielaní na platforme Mixcloud.
TS + NMR (foto: press Eric Hilton)
