ANGELIQUE KIDJO: POCTA DLHO STRATENEJ SESTRE

Angelique Kidjo – Celia (Verve 2019)

Ešte sme zo samého úľaku nezatvorili ústa nad jej úžasnou africkou verziou kultového albumu Remain In Light americkej skupiny Talking Heads a beninská speváčka s hlasom sily útrob z Jericha prichádza s poctou ďalšej hudobnej ikone, kubánskej speváčke Celii Cruz.

Angelique Kidjo - Celia

Na albume s názvom Celia navyše bubnuje afrobeatová legenda Tony Allen a do saxofónu fúka britský jazzový rebel Shabaka Hutgings.

Niekto by za speváčkiným preberaním hudby iných mohol vidieť autorskú bezradnosť, ale tak to nie je. Neprestáva ju totiž fascinovať cesta premien, akými africká hudba prešla v nových domovoch, v ktorých sa počas otrokárskej éry nedobrovoľne ocitla. Najprv po nej sedem rokov pátrala v Karibiku a Brazílii a potom sa vrátila domov, rehabilitovať ceremonálne voodoo, znetvorené Hollywoodom do podoby armády zombie. Philip Glass jej za tým účelom podľa tradičných beninských legiend zložil dvadsať minútovú skladbu IFE a za hudobný sprievod určil symfonický orchester.

S albumom Remain In Light zase dala na vedomie postoj k jeho africkému jadru. „Pokojne o Talking Heads hovorte ako o rockovej kapele, ja tam ale počujem africké rytmy,“ sebavedome vyhlásila speváčka, nútená v mladosti z Beninu utiecť pred komunistickou diktatúrou. A tým sa dostávame k Celii Cruz, ako tvrdí Kidjo, jej dlho stratenej sestre z druhého konca sveta. Zobrané historicky a konkrétne: z Kuby, svojho času najväčšieho prekladiska otrokov zo západnej Afriky.

To ale nie je hlavná pointa príbehu zrodu albumu, tou je spoločný údel oboch speváčok. Tiež Celia Cruz odmietla mať čokoľvek spoločné s komunistickým režimom Fidela Castra a tak počas zájazdu v roku 1960 požiadala v Spojených štátoch o azyl. Až do speváčkinej smrti jej rozzúrený Castro nepovolil návrat na Kubu a to ani keď Celii zomrela matka. Navyše jej hudbu okamžite zakázal. Castro totiž nikdy neprehryzol, ako sa z chudobnej černošskej dievčiny stala celým svetom milovaná kráľovná salsy, ktorej umenie Spojené štáty dokázali viac než oceniť: na jej počesť vydali poštovú známku, na hollywoodskom chodníku slávy má Celia svoju hviezdu a v roku 1994 jej prezident Bill Clinton udelil Národnú medailu za umenie.

Celia Cruz reprezentovala kubánsky exil. Niesla vlajku Kubáncov nútených žiť mimo ostrova a bola pre nich viac než speváčkou.

Predstavovala pre nich spojenie s domovom aj z toho dôvodu, že sa do konca života hlásila ku svojim koreňom. Celia sa vlastne na Kubu raz vrátila: v 90. rokoch koncertovala na americkej námornej základni v Guantanamo. Keď vystúpila z lietadla, po vzore pápeža pokľakla a pobozkala kubánsku pôdu. V igelitovej taške si potom odviezla hrsť hliny, s ktorou bola v roku 2003, kedy v sedemdesiatich siedmich rokoch zomrela na rakovinu, na svoje želanie pochovaná.

S nápadom prespievať jej známe skladby za Angelique prišiel Philip Glass. Dobre poznal jej vzťah ku kubánskej legende, príbeh ich dávneho spoločného stretnutia na pódiu a fakt, že beninská diva zistila, že mnoho preslávených hitov Celie Cruz inšpirovali tradičné yorubské voodoo piesne z Beninu. Dobrý štart k reinterpretácii skladieb, za ktoré Celia pobrala veľa cien Grammy. To by sme ale nesmeli poznať Angelique: do štúdia pozvala britského jazzového saxofonistu Shabaka Hutchingsa s jeho revolučnou kapelou Sons of Kemet, beninskú dychovku Gangbe Brass Band a pokiaľ niečo z počúvania vynikajúceho albumu robí nezabudnuteľný zážitok, tak je to rytmika: architekt afrobeatu, nigérijský bubeník Tony Allen a americká basgitaristka Meshell Ndegeocello zažité afro-kubánske rytmy väčšiny skladieb previedli do afrického a afrobeatového módu spôsobom, až sa tomu nechce veriť. A pripočítame akrobatický hlas Angelique Kidjo, vychádza nám z albumu jedna z nahrávok tohto roku.

Jiří Moravčik