NOVÝ ALBUM MARCA ALMONDA, KTORÉHO NEMOŽNO ODBIŤ PÁR SLOVAMI

Marc Almond - The Velvet Trail (Cherry Red Records , 2015)

marc almond - velvet trailKeď sa u nás hovorí o tom, kto je najlepším spevákom s veľkým hlasom v histórii britskej hudobnej scény, spomínajú sa mená Freddie Mercury, George Michael, Brian Ferry, Phil Collins, Robert Plant, Joe Cocker, no meno jedného z tých, ktoré by nemalo chýbať medzi najlepšími spomenie málokto – „Marc Almond !“ – priaznivec legendárneho rozhlasového dídžeja Johna Peela, Davida Bowieho a obzvlášť Marca Bolana (T. Rex), ktorým bol posadnutý a preto prijal za svoje Bolanove krstné meno Marc.

Spomeniete si? Tainted Love (pesnička v jeho speváckom podaní, v roku 1981 hit No.1 v 17 krajinách, vrátane Veľkej Británie). Poznáte, však? Kto by nepoznal. A pritom sa na Marcovej prvotine, čiže na albume Non-Stop Erotic Cabaret (1981), ktorý nahral s Daveom Ballom ako duo pod názvom Soft Cell, nachádza podobných skladieb rovnakej úrovne viacero. Tento album patril a stále patrí k pilierom britského synth popu, ktorý v posledných rokoch zažíva návrat. Ak to niekomu pripadá nemoderné, príliš nostalgické, nevadí, dôležitejšie ako modernosť je niečo iné, originalita, nápadité skladby a Almondov famózny spev, v zhode s názvom prvého albumu Soft Cell – kabaretný, šansónový, eroticky podfarbený. Jeho zamatový hlas je schopný tichej jemnosti i frenetického forte fortissima, i všakovakých špirál a kľučiek.

Marc Almond

Marc sa po rozpade Soft Cell nestratil, nahrával vlastné albumy, no už pred rozpadom Soft Cell nahral jeden z najoriginálnejších titulov histórie britskej nezávislej scény, dvojalbum  Marc And The Mambas – Torment And Toreros (1983). Marc And The Mambas bola skupina vytvorená ako vedľajší projekt Soft Cell s osobnosťami nemalého umeleckého významu  – Matt Johnson (The The), Annie Hogan (spolupracovala s Barry Adamsonom, Paulom Wellerom ), Martin McCarrick (This Mortal Coil, Dead Can Dance). Bol to priam šialene nekomerčný projekt, základný kameň britského undergroundového kabaretu, ktorý sám Almond nazval samovražedným, nahrávaný pre nezávislý label Some Bizarre. Na ňom sa naplno prejavilo jeho očarenie šansónom a belgickým šansoniérom Jacquesom Brelom.

Neskôr mu venoval celý jeden samostatný album – Jacques (1989 ). Almond v podstate patril spolu s Depeche Mode a Yazoo k prvým veľkým hviezdam, ktoré vzišli z nezávislej scény. (30 miliónov predaných nahrávok to dostatočne potvrdzuje). Pritom koncertoval aj na malých, rýdzo umeleckých podujatiach, napríklad na podujatiach zosnulého, dnes už slávneho výtvarníka Andyho Warhola, alebo v roku 1993 v Rusku, dokonca až na Sibíri, neraz úplne bez zosilňovačov. Napokon sa zamiloval do ruských balád – romancí. To je celý on, uniká komerčným poslucháčom ako čertovi z lopaty. V hudbe si robí čo chce. Taký má byť skutočný umelec, čo mu niekedy prináša nepochopenie verejnosti. Almond bol totiž nie celkom všeobecne pochopený, keď sa v roku 2000 presťahoval do Moskvy a spieval cigánske ľudové romance. Za čo ho ruskí hudobní publicisti nazvali „adoptívnym synom Ruska“. V roku 2009 to zopakoval na ruskom albume Orfeus v exile. No to sa už odohrávalo dávno po tragickej udalosti, motocyklovej nehode, pri ktorej sa vážne zranil, dva týždne ležal v bezvedomí, niekoľko rokov sa zotavoval a musel sa dokonca odznova naučiť spievať.

Marc Almond

Teraz Almond nahral nový album The Velvet Trail. Po stránke štýlovej a zvukovej ničím nevyniká. V podstate obsahuje skladby aranžované v línii britského popu, ani moderného ani nemoderného, akoby stojaceho mimo čas. A však niekto by tým pádom mohol povedať aj to, že je štýlom nevýrazný. Okrem toho obsahuje aj štyri inštrumentálne medzihry, ktoré nepôsobia originálne. Je to snáď prvý raz, keď Almondove nahrávky budia dojem, že môžu mať niečo spoločné s vypočítavým komerčným úmyslom. A pravdepodobne aj majú, pretože album produkoval Chris Braid, producent a skladateľ Beyoncé, Lana Del Rey, Briney Spears. A hoci Almond oznámil úmysel definitívne odísť do dôchodku, Braid ho prehovoril k spolupráci. Bolo by zaujímavé počuť, čo mu povedal. Že z jeho prispením zvalcuje znova na staré kolená hitparády?

Povráva sa, že spočiatku pracovali na novom albume len cez internet a reálne sa stretli až po jeho dokončení. Výsledok však nie je zlý. Niektoré skladby majú unášajúci ťah dobrých pop pesničiek. Napríklad Bad To Me. Alebo Demon Lover, trošku odvodená od Tainted Love. Avšak pilotná Scar je napodiv melodicky i skladateľsky nezáživná. Typický konvenčný pomalý „doják“. Už len zdvihnúť ruku a zamávať zapaľovačom. A naopak iná skladba  s pomalým tempom – Life in My Own Way – pripomína vzdialene najlepšie piesne Marcovej minulosti. Čo z toho všetkého bude? Úspech? Keby aj nebol, nič to, možno z toho bude iné pozitívum, upriamenie pozornosti na Almondovu staršiu tvorbu. A mimochodom, napriek dojmu komerčnosti, album vyšiel pod značkou Cherry Red Records, čo je londýnska nezávislá gramofónová spoločnosť s historickou váhou.

Miroslav Potoček