Povel marocko-švajčiarskeho elektro hitmakera Sami Galbiho prenesený do názvu debutového albumu „Ylh Bye Bye“ (Poďme) je dobré nasledovať. Ideálnejší tanečný album na leto totiž len tak nenájdete.
Chcieť od tridsaťročného speváka a elektro producenta Sami Galbiho, aby svoju hudbu žánrovo zarámoval, znamená predpokladať, že si žánrové hranice vôbec uvedomuje. Navyše to má zložité aj s identitou: narodil sa marockému otcovi berberského pôvodu a Francúzke, ale vyrastal vo Švajčiarsku a odmalička jazdil do za babičkou do Maroka, kvôli ktorej sa naučil arabský dialekt darija. Postupne žil aj v Marseille, Casablance, Manchestri a ako pouličný umelec precestoval polovicu Európy. Pre niekoho, kto kreatívne uprednostňuje hudobný chaos ideálny životopis, v podstate kopírujúci generačné skúsenosti diaspóry z Maghrebu považujúci za domov viac miest naraz.
„Pri popise svojho hudobného hybridu spievaného v dialekte som zvažoval niečo ako raï crush, no potom som to radšej vzdal a nechal hovoriť tanec za seba,“ povedal Sami Galbi.
Vyštudoval politológiu, no zásadný obrat u neho nastal až po rokoch strávených v kontra kultúrnom punkovom squate v Loussane a počas študijného pobytu v marockom meste Warzazáte, kde sa zapojil do aktivít umeleckého kolektívu Hardzzazat, trvajúcom v arabskom svete na nulovej tolerancii k všetkým formám diskriminácie, rasizmu, mizogýnie a homofóbii. Ak čakáte, že teraz príde zmienka o zrode radikálneho punkera s undergroundovou ideológiou, nedočkáte sa, to by Sami Galbi pred dvoma rokmi nesmel stretnúť marockého producenta Sofyanna Ben Youssefa, vystupujúceho ako AMMAR 808, ktorý ho presvedčil, aby to skúsil na elektro tanečnom parkete a pokiaľ to bude možné, tak ho frenetickými severoafrickými rytmami podpálil.
Raï ako protestná rebélia
Sofyann Ben Youssef má bohaté skúsenosti a na albume „Maghreb United“ už v roku 2018 dokázal, čo sa stane, keď sa s podporou analógových syntetizátorov spoja severoafrické hudobné tradície s experimentálnou tanečnou elektronikou. S debutovým albumom Sami Galbimu pomohol, ako len mohol a celý mu ho zmixoval. Inak mladého umelca nechal robiť, čo sa mu zapáči, čo vo výsledku viedlo k tomu, že počujeme tiež veľa hip hopu, trapu, gýčovitého diska a v speve auto-tune.
A znovu naše domnienky koriguje: z videoklipu skladby „Dakchi Hani“, v ktorom ho na športoviskách sledujeme poskakovať v trenírkach a tielku, jasne vyplýva, že sa aj pri reflexii rozchodu s dievčaťom humorne drží toho, o čom spieva: teda, že nič nie je také vážne, ako sa zdá.
Niečo ale u Sami Galbiho, ktorý si na koncertoch vystačí úplne sám, platí stále: dôraz na marocký pop chaâbi a alžírsky raï, hudbu, ktorú počúval od babičky. Raï vznikol v 20. rokoch minulého storočia v krčmách a nevestincoch alžírskeho prístavu Oran, kde sa berberské rytmy a poézia spojili s mestskými a európskymi vplyvmi. Stal sa nefiltrovaným, nemiestne odvážnym soundtrackom chudoby, odcudzenia a protikoloniálnej vojny, a preto upadol do nemilosti prudérnej islamskej spoločnosti.
V 80. rokoch generácia speváka Khaleda s elektrickými gitarami a klávesami premenila raï v protestnú rebéliu, a preto ho tamojšia vláda dokonca zakázala. Väčšina spevákov vtedy emigrovala do Francúzska, kde se stal súčasťou popmusic a dnes na neho tancuje aj Sami Galbi.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Sami Galbi)
