Bolo len otázkou času, kedy sa producent AMMAR 808 vynorí z hlbokého ponorenia do tuniských hudobných tradícií so štýlom mezoued: rytmickou hudbou, pri ktorej hráči na rovnomenné gajdy sprevádzajú spevákov. Album „Club Tounsi“ síce nie je vhodný pre kardiakov, no pre zmenu sa dozvieme niečo nové o hudbe z Tuniska.
Elektroproducenta Sofyanna Ben Youssefa poznáte aj z nášho vysielania. Všetkým jeho albumom sme venovali pozornosť, a tak si možno pamätáte, že chrbticu jeho energickej tanečnej hudby tvorí zvuk legendárneho syntetizátora Roland TR-808, podľa ktorého si dnes hovorí AMMAR 808. S mezoued nemal na výber: popularita donedávna na okraj spoločnosti odstrčeného štýlu v posledných rokoch strmo stúpa a o jeho rehabilitáciu sa najviac zaslúžila mladá generácia elektronikov a raperov, nachádzajúca vďaka nemu príležitosť pre svoj vzdor.
Po získaní nezávislosti v roku 1956 sa prezident Habíb Burgiba v rámci modernizácie a jednotnej identity Tuniska rozhodol odstrihnúť od minulosti. Zakázal mnoho rituálnych praktík, nechal zavrieť svätyne náboženských bratstiev, tvrdo potláčal regionálne zvyky a tradície menšín. Usiloval sa o sekulárne Tunisko a napríklad liečivú súfijskú hudbu stambeli, súvisiacu vraj s iracionálnym svetom duchov, považoval za prežitý historický relikt, čo viedlo k rozšíreniu presvedčenia, že do modernej tuniskej spoločnosti nepatrí a v jej islamskej kultúre predstavuje cudzorodý prvok.
To isté si veľa ľudí myslelo o mezoued, gajdách vyrobených z kozej kože dovezených na tuniský vidiek kočovnými beduínmi, kde postupne upadli do zabudnutia. Ich čas prišiel v 50. rokoch minulého storočia, s mohutným exodom dedinčanov do veľkých miest, hrajúcich v predmestských medinách hudbu podľa „svojich nôt“.
Hudba a náboženstvo
Súfijská náboženská hudba, tranzové stambeli, malúf, núba, chaabi a ďalšie tuniské štýly sa do seba na svadbách a slávnostiach zasekli v mestský originál, ktorému za hranicami get neprijateľné zubaté ostrie dodali speváci otvorene kritizujúcimi spoločnosť. Mezoued, ako sa gajdošskej hudbe sprevádzanej bubienkom darboukou začalo vzápätí hovoriť, nepatril k žiadnym „Rýchlym šípom“, ale sociálne vylúčenej robotníckej chudobe z prostredia, v ktorom o kriminalitu, alkohol, drogy a bitky na nože nebola núdza. Tanečnými piesňami s drsnými textami stojacimi na jednom zo základných tuniských rytmov fezzani tounsi (odtiaľ názov albumu) mestské elity opovrhovali, a aj keď sa ich prívalu neubránili, cenzúrny zákaz pre vládne médiá platil až do konca 90. rokov minulého storočia.
Zahmlená história
Po Jazmínovej revolúcii, štartujúcej v Tunisku Arabskú jar, sa popularita mezoued preniesla aj do susedných krajín a francúzskej diaspóry. Síce dosiahla celoštátnu obľubu, antropológovia a vedci však tĺkli hlavami do steny. Spevácke hviezdy bez formálneho vzdelania si piesne odovzdávali orálnym spôsobom, a hoci existovali nahrávky, o minulosť mezoued sa nikto nestaral, takže hocičo z jeho histórie zostáva v hmle a hra na gajdy je dodnes z učebných osnov konzervatórií vylúčená. Nástroj síce dnes nie je veľmi rozšírený, o skvelých spevákov ale núdza nie je. Vedľa veterána tradície mezoued Mahmouda Lahbiba stavil producent Ben Yooussef na albume „Club Tounsi“ aj na mladú speváčku Mariem Bettouhami a súfijského vokalistu Brahima Riahiho.
Na album „Club Tounsi“ vybral najobľúbenejšie skladby zo širokého repertoáru mezoued a mal na to dobrý dôvod: „Hovoril som s množstvom mladých a zistil, že tie skladby vôbec nepoznajú, takže som ich zasadil do nového kontextu, aby si mladí po celom svete mohli poriadne zatancovať na hudbu vymyslenú Tunisanmi v Tunisku.“
Jiří Moravčík a NMR (foto: Sia Rosenberg)
