AZIZA BRAHIM – HUDOBNÁ STRATÉGIA PROTI ISLAMSKÝM ZÁKAZOM

Aziza Brahim – Abbar el Hamada  (Glitterbeat  2016)

Vyzerá to tak, že s prijímaním hudby evokujúcej utečencov z Afriky to bude teraz u nás zložité. Napokon, africká hudba, obzvlášť arabská, nikdy u nás nemala na ružiach ustlané.

Modernú arabskú hudbu znejúcu európsky alebo americky, tú ešte niektorí s prižmúrením oka tolerujú, no tú, ktorá znie príliš arabsky, odmietajú. Vlastne nie ju samotnú, pretože, povedzme si to tak, ako to je, zväčša ju ani nepoznajú. Odmietajú iba predstavu, ktorú o nej majú, zväčša skreslenú. Na Facebooku ktosi zverejnil vizuálnu ukážku muezína na minarete a pod ňou stálo napísané: „Toto je ich hudba!“ Smiešne. A smutné. Svedčiace o totálnej nevedomosti. Muezín zvoláva – recitačne. K modlitbe.

Arabská hudba je niečo iné ako zvolávanie muezína a nie je všetka rovnaká.

A má dlhú históriu, v minulosti ovplyvnila hudbu európsku, najmä Španielsku. (V deviatom storočí predstavil prvý raz Európanom lutnu slávny arabský hudobník, filozof, astronóm, gastronóm, šoumen, dizajnér a módny návrhár Ziryab, zakladateľ prvého konzervatória na svete, dodnes pokladaný za významného hudobného revolucionára). Isteže, v arabskej hudbe existujú spevácke prejavy, ktoré sa mi nepáčia. No takisto sa mi nepáčia aj niektoré spevácke prejavy v našej hudbe, slovenskej alebo európskej. Je to individuálne. No nato, aby sme si to uvedomili, je potrebné poznanie, nie nepoznanie založené na odmietaní a priori, čiže bez predchádzajúcich skúseností.

Voľakedy som myslel, keď som mal osem rokov, že africká hudba, arabská alebo černošská, je natoľko cudzorodá, vzdialená, že je pre mňa nestráviteľná. No keď som prvý raz počul Khaleda, podlomili sa mi kolená.  Napokon KhaledaCheb Mamiho priraďujú mnohí znalci hudby k najlepším spevákom na svete.

Aziza Brahim

Islamské povstalecké skupiny sa u nás pokúsili zakázať hudbu.

Hudba je súčasťou ľudí v každej africkej krajine. Ak chcete zakázať hudbu, útočíte na slobodu prejavu. Odišla som do Barcelony, pretože je to mesto, ktoré som mala vždy rada. Tam môžem ísť na koncert Salifa Keitu, Tinariwen, Tiken Jah Fakoly. No aj katalánska kultúra má veľa mimoriadnych umelcov – hovorí speváčka Aziza Brahim. Bohužiaľ, my u nás doma v Západnej Sahare nemáme hudobnú scénu ako takú, pretože krajina je rozdelená. Na okupovaných územiach sú hudobníci obmedzovaní cenzúrou. Nemôžeme mať hudobný trh ako v Európe. Sme vyhnancami vo vlastnej krajine. Máme nedostatok potravín, drsné klimatické podmienky, zákaz vychádzania, poplachy pred útokmi, všetci ľudia bežia do zákopov v strachu a strese. Moje prvé  hudobné vplyvy boli Dimi Mint Abba, Ali Farka Touré. Neskôr to boli Salif Keita, Tiken Jah Fakoly, Miriam Makeba a Američania – Jimi Hendrix, BB King, John Lee Hooker, Big Mama Thorton. No najsilnejším vplyvom bude pre mňa vždy tradičný zvuk Západnej Sahary. V mojej rodine hral každý na bicí nástroj alebo spieval. Moja babička je skvelá poetka. Nechceme stratiť nádej, klesnúť do pesimizmu. Pocit nádeje premietam do stratégie odporu.

Rodičia Azizy Brahim pochádzajú z El-Aaiún (V preklade Pramene. Podzemnej vody), hlavného mesta bývalej španielskej kolónie Západnej Sahary. Španielčina bola pre nich samozrejmosťou, ako aj pre mnohých iných príslušníkov národa Sahrawi. Jej matka utiekla z El-Aaiún v roku 1975, keď ho obsadili Maročania, aj s Azizou, ktorá sa mala čoskoro narodiť. Otca už nikdy neuvidela, zostal na okupovanom území. Vyrastala v utečeneckom tábore na púšti. Vyše 20 rokov žila v exile. Najprv na Kube, teraz žije v Barcelone – s manželom a dvomi deťmi. Jej predchádzajúci album Soutak sa držal 3 mesiace na vrchole World Music Charts Europe. Mnohí hudobní publicisti ho pokladali za jeden z „top“ albumov roka 2014.

Najnovší album Aziza Brahim – Abbar el Hamada (Naprieč Hamadou, neplodnou, kamenistou púšťou s utečeneckými tábormi) je hudobnou výpoveďou o dobe v ktorej žijeme, vyjadruje tragédiu a nádej dnešných emigrantov.

Je to rozmanitý album – vysvetľuje Aziza. Rytmy Západnej Sahary sú kombinované s rytmami senegalskými i zvukmi Stredomoria. Hovorí o osude mojej krajiny za posledných 40 rokov. Tento album nám ponúka niečo, čo už dnes málo slýchať. Piesňovú tvorbu, ktorá nie je poznačená negatívami typickými pre hudbu priemyselného rázu, vyvolávajúcu dojem prefabrikátov. Má jednoduché, no pôsobivé melódie, spev i zvukový ťah gitár s arabským feelingom púštneho blues. No čo je prekvapujúce, nepôsobí, napriek závažnosti nosnej témy, ponuro, naopak, pôsobí optimisticky, odľahčene, exoticky, orientálne, v niektorých momentoch takmer romanticky, strieda sa v nej temperamentnosť so zasnívanosťou, baladickým folkovým výrazom.

Pravdepodobne to bude tak, že buď sa vám na novom albume Azizy budú páčiť všetky skladby, ktoré obsahuje, alebo ani jedna. A arabčina? Nuž, keď väčšina našich ľudí počúvala v časoch socializmu anglo-americkú hudbu bez toho, že rozumela anglicky, tak by sa to snáď podobne dalo riešiť aj dnes s hudbou arabskou. A imidž? Imidžom je prirodzenosť – pravá Aziza zo Sahary.

Miroslav Potoček (foto: archív)