On air
Next
Články

TAJNÉ DEJINY ELEKTRONICKEJ HUDBY

28.1.2015

tajne dejiny el hudbyNa fotografii Audion klavír (Rok 1915)

Elektronická hudba. Každý ju počúva, chtiac-nechtiac, pretože dnes je všade. Aj na záchodoch v hypermarketoch. No napriek tomu sú jej dejiny pre mnohých neznáme, akoby tajné. A to i pre tých, ktorí ju uprednostňujú. Vyjadrujú sa o nej akoby vznikla včera v Anglicku, alebo ak dávnejšie, tak až s príchodom Kraftwerk. Táto nemecká skupina je nesporne významná, v dekáde „seventies“ bola novátorská, no elektronickú hudbu nevymyslela ako prvá. Tá má v zárodku počiatky v technických vynálezoch, ktoré sú dnes všeobecne pokladané za  predchodcov elektronických hudobných nástrojov. Prvý takýto nástroj nazvaný Zlatý Diviš skonštruoval moravský teológ Václav Prokop Diviš. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku „1753 !“ Jeho zvukové možnosti mohli zastúpiť orchester. Naposledy sa objavil v … Bratislave!  (Boli Bratislavčania oboznámení s predchodcom elektronickej hudby už v 18. storočí?) Neskôr boli skonštruované ďalšie elektronické nástroje, hudobný telegraf  (Elisha Gray1874), telharmonium (Taddeus Cahill / 1897), audion klavír (Lee de Forest / 1915), no mimoriadny význam má theremin (1920), ruského vynálezcu Leva Sergejeviča Termena (na Západe známeho pod menom León Theremin), pretože to bol prvý sériovo vyrábaný elektronický nástroj priamo použitý na veľkých koncertných vystúpeniach. (Počuť ho napríklad v Good Vibrations, slávnej skladbe The Beach Boys). Lev Sergejevič zostrojil aj bicí automat – rhythmicon (1931). Začiatkom päťdesiatych rokoch minulého storočia tvoril hudbu pomocou magnetofónov a gramofónov francúzsky skladateľ Pierre Shaeffer, ktorý v osobnom styku priamo ovplyvnil hudobnú dráhu Jeana-Michela Jarreho. Najslávnejšie štúdio elektronickej hudby bolo postavené v roku 1953 v Kolíne nad Rýnom. Nahrával v ňom aj nemecký skladateľ vážnej hudby Karlheinz Stockhausen, skladby, ktoré by bolo možné pokladať za čisto elektronické. V päťdesiatych rokoch prispeli k vývoju elektronickej hudby aj mnohí japonskí hudobníci a od roku 1939 americkí, na čele s Johnom Cageom. Potom sa roztrhlo vrece s experimentátormi. Bol medzi nimi aj egyptský skladateľ Halim El-Dabh. Jeho skladba Choral score bola komponovaná pre svetelnú šou pod pyramídami v Gíze (1961). Pomocou počítačov začal komponovať grécky skladateľ Iannis Xenakis (akoby antický Grék, narodený o 2500 rokov neskôr, doma odsúdený na smrť). Elektronickú hudbu, ktorá sa približovala k dnešnému synthpopu a sputnik lounge music hral od roku 1957 Rus Vjačeslav Meščerin s celým orchestrom elektronických nástrojov. Jeho fanúšikom bol prvý kozmonaut Jurij Gagarin. Až koncom šesťdesiatych rokov a začiatkom sedemdesiatych sa objavuje spolu s nástupom syntetizátorov elektronická hudba hudobníkov viac-menej z oblasti rocku a popu – Emerson Lake And Palmer, Tangerine Dream, Kraftwerk, Brian Eno, Vangelis, Jean-Michel Jarre, neskôr Gary Numan, Ultravox, Devo, potom v osemdesiatych rokoch Yello, Depeche Mode. Mimochodom, skladba, ktorú je možné považovať za synthpop bola nahrávaná už v roku 1971 – Son Of My Father. Vo februári 1972 sa stala hitom. Zložil ju Talian Giorgio Moroder (+ Pete Bellot), priraďovaný k priekopníkom elektronickej tanečnej hudby (Donna Summer – I Feel Love /1977).Za elektronickú hudbu je možné pokladať každú hudbu, ktorá je hraná na akýchkoľvek elektronických hudobných nástrojoch, dnes môžeme povedať, že aj prostriedkoch, prístrojoch. Niektorí ľudia odmietajú k nej zaraďovať hudbu hranú na elektromechanické nástroje, napríklad na elektrické gitary. No nemali by vynechať skutočnosť, že masový nástup a rozmach hudby v ktorej bola dominantne používaná elektrická gitara, znamenal prinajmenšom prípravu na pochopenie a zvykanie si na elektronickú hudbu. Vzťah ľudí k elektronickej hudbe je rôzny, od nekritickej nenávisti až po nekritické zbožňovanie. Ktorý je správny? Ani jeden. Dobrú hudbu je možné vytvoriť s nástrojmi elektronickými aj akustickými, alebo ich spojením. A čo zaujímavé vyplýva z dejín elektronickej hudby? Napríklad i to, že v počiatkoch jej vývoja nestáli Angličania, ani rockeri, ani dnešné nové elektronické hviezdy, ale často hudobníci z oblasti vážnej hudby. Z rôznych krajín. A to nás dovádza opäť k dnešnému transkontinentálnemu ponímaniu hudby, ako hudby celého nášho sveta.

Miroslav Potoček