On air
Next
Rozhovor

ÚSPEŠNÝ RECEPT, AKO SA VYROVNAŤ S KRÍZOU HUDOBNÉHO PRIEMYSLU

9.11.2018

Bowie - Sono StudioAj v čase krízy hudobných nosičov prichádzajú noví vydavatelia. Vedľa projektov s krátkou životnosťou sa našťastie objavujú aj značky s prezieravou stratégiou, ktoré ticho a nenápadne expandujú. World music patrí skôr k riskantným druhom podnikania a práve na tomto poli sa presadil vo vydavateľskej úlohe Chris Eckman, kedysi vodcovský duch skupiny Walkabouts, dnes spolumajiteľ značky Glitterbeat. Veľtrh Womex udeľuje každý rok cenu Label Award, odvodenú od štatisticky merateľnej úspešnosti v rozhlasovom rebríčku World Music Charts Europe – a vydavateľstvo Glitterbeat ju získalo v posledných rokoch trikrát za sebou. Málokto z návštevníkov Womexu ale tuší, že mnoho z týchto úspešných albumov vzniklo v štúdiu blízko Prahy. So zázračným príbehom štúdia Sono zoznámila medzinárodnú hudobnú verejnosť na tohtoročnej konferencii Czech Music Crossroads jeho kompletná posádka v zložení Milan Cimfe, Pavel Karlík a jeho žena Karolína Karlíková Kalandrová – a rovnaká zostava figuruje aj v nasledujúcom rozhovore.

Úvodom stojí za pripomenutie, že úspech štúdia Sono je súčasťou omnoho širšieho scenára, ktorý začal pádom Berlínskeho múru. Západný producenti vtedy urobili zásadný objav. Dobrých symfonických hráčov, teda zvlášť nákladnú položku, ktorá je nevyhnutná pre nahrávky filmovej hudby, je možné získať za ďaleko výhodnejšiu cenu vo východných krajinách. To bol dôležitý impulz – ale rovnako podstatné bolo premeniť ho v dlhodobo udržateľný plán. V dobe, keď sa nahrávacie štúdio stáva inflačnou komoditou, ktorého chrbticou je zvuková karta počítača, získava prevahu klasická varianta – teda kamenné štúdio dostatočne izolované od civilizácie, ale pritom dosiahnuteľné z letiska. Poskytuje všestrannú ponuku: pokoj na prácu, reštauráciu, ubytovanie, a hlavne odvahu ísť aj do menej lukratívnych projektov, ktoré sú potencionálnou investíciou do budúcna. Práve tá posledná položka priviedla do štúdia Sono jedného z mnohých medzinárodných klientov. Tým bol Doug Wimbish a s ním aj skupina Living Color.

Sono RecordsZoznam muzikantov svetovej povesti, ktorí u vás nahrávali, je celkom impozantný. Ako došlo k tomu, že si napríklad práve Living Color vybrali Sono?

Pavel Karlík: Raz som prišiel do štúdia a hneď z prízemia som počul v druhom poschodí bubnovať výnimočne nadaného bubeníka. Keďže som mal za sebou zhruba 25 rokov s bubeníkmi najrôznejšej kvality, len tak niečo ma už pochopiteľne nerozhodí. Vybehol som na jeden záťah schodmi, aby som to stihol, než skončí pesnička. U bicích sedel nejaký 13-ročný Róm a nahrával pre vtedajšiu skupinu Guločar. Čo bolo mierne šokujúce, ale na druhej strane ľahko pochopiteľné, Rómovia hudobný talent skutočne majú. Neskôr vyšlo najavo, že kapela nemá žiadne peniaze, ale má materiál na platňu. Natoľko sa mi to páčilo, že som sa rozhodol ich nejako podporiť. Pýtali sme sa na ich finančné možnosti a oni povedali, že majú nejakého strýka a ten by im na album prispel. Strýko ponúkal približne 1000 Eur, za čo sa samozrejme niekoľko týždňov v štúdiu nahrávať nedá. Keďže nám bolo jasné, že kapela má talent, povedali sme s Milanom: Áno, platňa bude.

Nebolo to ale predsa len riziko?

Pavel: V tom ma utvrdzovali moji vtedajší ekonomickí spoločníci, ktorých dnes už nemám, ale nenechali sme sa odradiť. Nahrávanie bolo celkom svojrázne, oni so sebou mali vrece zemiakov, ktoré si v štúdiu varili. Neskôr, keď Guločar celkom úspešne koncertovali, ich priaznivou súhrou náhod počul Doug Wimbish, ktorý v Čechách vtedy dosť často hral s Living Color. Dohodli sa, že im bude produkovať ďalší album. Takže naša investícia podporiť za ekonomicky nevýhodných podmienok talenty sa nám celkom rýchlo vrátila. Guločar u nás nahrali s Wimbishom vynikajúci album Gipsy goes to Hollywood. Wimbish si navyše naše štúdio obľúbil a bavilo ho s nami pracovať ďalej. Začal s nami nahrávať ďalšie albumy ako Head Fake s Willom Calhounom, sólový album Cinemasonics, na ktorom hosťoval aj Skip McDonald z Little Axe – a nakoniec prišli aj ďalší členovia Living Color.

Ako v tom celom figuruje outsourcing a nižšie ceny? Dobre si pamätám éru, kedy sa sláčikové nástroje pre radu anglických CD nahrávali v Prahe.

Pavel: Áno, výplata na hlavu v symfonickom orchestri je tu lacnejšia ako v Londýne a v Maďarsku či Bulharsku je zase lacnejšie ako u nás. Ale v hre sú aj ďalšie faktory, Maďari majú svoj osobitý temperament a Bulhari tiež. Pokiaľ teda autorovi ide o východnejší temperament nahrávky, je tu veľká konkurencia a nejde primárne len o peniaze. Ceny u nás samozrejme rastú a dnes je štúdio v podstate rovnako drahé v Prahe ako v Londýne, to určujú náklady na energie i nájmy.

Vy ste napríklad nahrávali scénickú hudbu skladateľa Johna Califry k spomienkovému večeru k desiatemu výročiu útoku 9/11.

Pavel: To bol skôr výsledok vzájomnej dôvery, John točil v USA, Maďarsku, Bulharsku i Nemecku – ale nás si obľúbil. Viac než náklady na štúdio tu zohral úlohu priaznivý pomer cien / výkon u Českých filharmonikov. Kuriózne je, že hudba mala premiéru vo Wasinghtone za prítomnosti prezidenta Obamu, ale John po uvedení nahrávky čelil útokom amerických nacionalistov aj pseudovlastencov, ktorí si sťažovali, že hudba k takejto príležitosti sa nenahrávala v USA s americkými hudobníkmi.

Čím je Sono iné ako ďalšie štúdia v regióne?

Pavel: Sono je skutočné štúdio, ktorých nie je zase toľko. V dnešnej dobe je „štúdiom“ aj obývačka s mikrofónmi a slúchadlami so zvukovou kartou k počítaču. Sono je ale komplex akusticky vyladených miestností a technikou, ktorá sa osvedčila v mnohých projektoch a ktorú profesionáli poznajú a vyžadujú. To je rovnaké ako keď nástroj vybranej značky aj kvality požadujú na koncerte. A tiež je pravda, že všeličo čo bolo predtým relatívne dostupné, sa dnes už posunulo nad rámec finančných možností. Sono – ako pár ďalších štúdií v Európe – ale našťastie vzniklo skôr a veľa výbavy bolo kúpenej ešte za dobré ceny. K dispozícii máme 3 mixážne pulty NEVE, čo je najlepšie znejúce zariadenie na planéte, moderné koncertné krídlo Steinway, súčasťou štúdia je aj hotel a reštaurácia.

Máte nejaký príklad, ako to zafunguje na muzikanta svetového renomé pri náhodnom stretnutí?

Pavel: Keď David Bowie potreboval uprostred európskej šnúry pokračovať v nahrávaní svojej platne Earthling, mal asi 12 dní voľna a nechcel odlietať nikam ďaleko. V rýchlom dosahu bolo Rakúsko, Maďarsko, Česko. Tak si nechal poradiť najlepšie štúdia v regióne a odišiel do Sona, pretože vo výbave máme veci, ktoré skutočne fungujú a ktorým dôveroval. Zásadnou súčasťou je ale ľudská posádka. Príklad s Davidom Bowiem je trochu neštandardný – na internet môžete zavesiť čokoľvek. Pokiaľ ale v New Yorku, alebo v Ústí nad Labem povie jedna kapela druhej: boli sme tam a všetko čo majú na webe tam funguje – tak je to tá najlepšia reklama.

V zozname na webe uvádzate, že v Sone točil aj A. R. Rahman – čo je jeden zo svetovo najvýznamnejších filmových i scénických skladateľov. Spolu s Värttinä napríklad napísal hudbu k muzikálovej verzii Pána prsteňov. To skutočne prišiel osobne?

Karolína Karlíková-Kalandrová: Rahman u nás nahrával niekoľko dní s orchestrom hudbu k filmu Warriors of Heaven and Earth / Bojovníci medzi nebom a zemou. Potom za ňu dostal Oscara. A zo štúdia odchádzal s dvoma predzosilňovačmi Karlík TP 1 v podpazuší. Bol nadšený.

V posledných rokoch sa k vašim stálym klientom pridal aj producent Chris Eckman z vydavateľstva Gliterbeat. Ako objavil Sono on?

Karolína: To bolo v roku 2002, Chris vtedy pracoval s londýnskym zvukárom Phillom Brownom, ktorý nahrával napríklad s Bobom Marleym či Led Zeppelin. Obaja hľadali pre album nórskej kapely Midnight Choir štúdio, ktoré má svetovú výbavu aj rezidenčné možnosti s hotelom a reštauráciou. V zadaní bola poloha medzi Anglickom, Nórskom a Slovinskom, kde Chris žije. Od tej doby u nás posledných 15 rokov pravidelne dvakrát či viackrát za rok nahráva a posiela albumy na mastering.

Chris tiež produkoval prvé albumy skupiny Tamikrest z Mali, ktorá bola generačným nástupcom Tinariwen. Obidva nahral v Bamaku, hlavnom meste Mali, v štúdiu Bogolan, ktoré založil gitarista Ali Farka Toure. A tretie sa nakoniec natáčalo v Sonu, ako k tomu došlo?

Milan Cimfe: Zhruba pred šiestimi rokmi sme sa s Chrisom, gitaristom Hugo Race a spolumajiteľom vydavateľstva Gliterbeat Petrom Weberom dohovorili, že Tamikrest nahráme v Mali v Bamaku. Háčik bol v tom, že Francúz, ktorý tamojšie štúdio roky prevádzkoval, odcestoval aj s vybavením, takže sme chceli len využiť priestor a techniku dopraviť z Európy. Letieť sme mali v marci 2012 a 3 mesiace vopred sme vybavovali letenky a očkovanie. Deň predtým než do mňa doktori pichli prvú injekciu, som dostal email s tým, že máme všetko stopnúť. Vyšlo najavo, že v Mali sa chystá vojna. Po týždni emailovania sme výlet zrušili s tým, že sa pokúsime dostať kapelu do Európy. Peter Weber vynaložil obrovské úsilie, dokonca snáď pomáhal niektorým členom kapely a ich rodinám v emigrácii a nakoniec sa to podarilo. Tamikrest sme u nás v Sonu nahrali, zmiešali a zmastrovali.

Glitterbeat má sídlo v Nemecku, ale Chris žije v Ľubľane – zrejme preto že odtiaľ je jeho žena?

Karolína: Áno – a z Ľubľany vychádza veľká časť každodennej aktivity jeho firmy. Jeho kanceláriu tvoria dvaja ľudia a on a za posledné 4 roky vydali skoro 50 albumov.

Navyše, v čase krízy nosičov preberá Glitterbeat stále ďalšie kapely od konkurencie, a to v žánri tak okrajovom a nekomerčným ako je world music. Je zatiaľ nejaké racionálne vysvetlenie?

Pavel: Chrisovi som túto otázku položil emailom a v júni mi napísal: „Moja stratégia má 2 body. V porovnaní s mainstreamovými kapelami majú tie naše malé, ale veľmi oddané publikum, vzbudili kultovú odozvu na celom svete. Tamikrest práve absolvovali turné v Japonsku. Baba Zula a Aziza Brahim sú od zimy v Austrálii a na Novom Zélande. Máme globálnu sieť partnerov, darí sa nám udržať rozumnú výšku predaja v celosvetovom meradle. Máme 17 fyzických distribútorov v Severnej Amerike, Európe, Ázii a Tichomorí a digitálnych distribútorov všade po svete. Druhý bod je, že prevádzkujeme malú a efektívnu firmu. Mnoho nahrávacích spoločností sa v posledných rokoch muselo zmenšovať, my pomaly a starostlivo expandujeme. Začali sme ako veľmi malí, takže jediná cesta je nahor! Samozrejme je to stále veľmi riskantné podnikanie – ale tak to bolo vždy. Riziká sú ale dnes úplne odlišné. Ako sa menia technológie, tak aj naše podnikanie. Dúfajme, že tieto zmeny budeme môcť ovplyvňovať.“

Petr Dorůžka (foto: Sono Records)