Rabat, hlavné mesto Maroka, hostí hudobný festival a veľtrh Visa For Music.
Festival Visa For Music vznikol, podobne ako desiatky spriaznených akcií, podľa vzoru festivalu Womex ako detailne premyslené prepojenie hudobných objavov s delegátmi z medzinárodných festivalov aj s médiami. V porovnaní s prehliadkami v iných regiónoch vykazuje ale Visa For Music najstrmší rast a to z niekoľkých dôvodov. Rabat je z Európy ľahko dosiahnuteľný a pritom slúži ako okno otvorené nielen do Afriky, ale aj na Blízky východ.
Maroko samo disponuje zo všetkých severoafrických krajín bezkonkurenčne pestrou hudobnou ponukou.
Unikátnou špecialitou je hudba bratstva Gnawa, etnicky, nábožensky aj hudobne vyhranenej menšiny, ktorú tvoria potomkovia černošských otrokov, zavlečených do Maroka cez Saharu. Tí naoko prijali islam, pod rúškom ktorého ale ďalej praktizovali animistické kúzla subsaharskej Afriky. Clivo plačlivý spev, hrmotný rytmus masívnych kovových kastanet a predovšetkým basgitare podobný zvuk guimbri sú
základom celonočných rituálov lila. Ich zlatým klincom blízko rána, je vyháňanie duchov.
Dr. Lucy Duran z londýnskej Fakulty orientálnych a afrických štúdií píše: „Jedna žena sa vztýči, okolo čela má voľne uviazanú červenú šatku. To je ten červený duch, zo všetkých najobávanejší, ktorý ju ovládol. Žena vykonáva trhavé pohyby, akoby ju riadil niekto zvonku. To je liečebná časť obradu. Vedúci seansy na ňu volá, aby ducha nechala odísť. Čoskoro bude opäť zdravá a voľná.“
Nedávno bol tento kultúrny unikát nominovaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Aj keď hudba rituálov je tradične doménou mužov, vyvrcholením minulého programu Visa for Music sa stala čisto ženská skupina Asmaa Hamzaoui & Bnat Timbouktou, ktorej koncert pôsobil aj ako manifest. Bolo fascinujúce sledovať ženskú časť publika, ktorej vystúpenie by sa dalo dešifrovať ako výzva k emancipácii v islamskej spoločnosti, doteraz ovládanej mužmi. Signál zachytila aj porota veľtrhu Womex a skupinu marockých divožienok vybrala medzi účinkujúcich na minuloročný ročník v Tampere.
Zakladateľom a riaditeľom Visa for Music je Brahim El Mazned, všestranný znalec hudby Maroka, programátor festivalu Timitar v Agadire, zameraného na hudbu berberských obyvateľov a kľúčový partner hudobných prehliadok od Marseille cez Libanon až po Uzbekistan. Ako sa vlastne javí svetová hudba zo severoafrickej perspektívy? Ako funguje hudobné podnikanie v Maroku a je tu štátna pomoc hudobného exportu ako v Európe? To sú hlavné témy nasledujúceho rozhovoru s Brahimom El Maznedom.
Nie ste Vy tiež hudobník?
Nie, ale hudbu milujem a snažím sa ju propagovať. Na cestách som objavil, koľko krajín má svoje hudobné konferencie, veľtrhy, showcasové festivaly. V Latinskej Amerike, v Európe, ale nie v Afrike. A pritom práve Afrika je zdroj všetkých tých moderných štýlov, od jazzu a blues až po hip-hop. Takáto akcia nám chýba. Teraz s kolegami sa to snažíme naplniť, takýchto akcií by v Afrike totiž malo byť viac.
Hovoríte, že Afrika je hudobný zdroj – s tým nemožno nesúhlasiť. Funguje to ako v tej historickej vrstve, kedy éra otrokárstva predznamenala zrodenie jazzu aj juhoamerických štýlov a funguje to aj v súčasnej rovine. Hudba a kultúra sú pre Afriku dôležité exportné artikle, práve tak ako nafta či iné suroviny. Získavate podporu aj na tejto báze?
Zatiaľ ešte nie v tej miere ako by to malo byť. Ale dobre vieme, že tvorivá ekonomika je pre náš región veľmi dôležitá, preto sa snažíme na náš festival prilákať médiá aj ďalších partnerov.
Festival Visa For Music je nákladná akcia – ako funguje financovanie?
Predtým som dostával polovicu rozpočtu z ministerstva, teraz hľadám ďalších partnerov, čo nie je úplne jednoduché. Niekoľko významných hudobných podujatí v Maroku už existuje. Tým najznámejším je Festival of Sacred Music a tiež Festival Gnaua Essaouira. Celkom máme asi 200 hudobných festivalov a 20 z nich má medzinárodnú úroveň. Ale existujú paradoxy. Kedysi na ne upozornil svetoznámy americký spisovateľ Paul Bowles, ktorého najznámejšiu knihu o tragickej ceste cez Saharu, Pod ochranou nebies, sfilmoval Bernardo Bertolucci. Bowles bol aj hudobným skladateľom a zberateľom s podobným zameraním ako Béla Bartók, s ktorým sa mimochodom osobne poznal. Cestoval marockým vnútrozemím s magnetofónom Ampex a podobne ako Alan Lomax vykonával rozsiahle terénne výskumy pre Knižnicu amerického Kongresu. Sústredil sa hlavne na regióny obývané Berbermi a upozornil na nepochopenie zo strany marockých autorít. Maroko sa vtedy snažilo zdôrazňovať svoje európske stránky a tradičnú hudbu a zvyky skôr tajilo, v trochu archaickej obave, že medzinárodná verejnosť to bude hodnotiť ako „hudbu divochov“.
Predpokladám že odvtedy sa situácia zmenila?
V roku 1959, kedy Bowles robil tie nahrávky, si ešte málokto v Maroku uvedomoval kultúrne hodnoty uložené v tradičnej hudbe. V tomto pohľade Bowles rovnako ako Bartók patril skôr k vizionárom, ktorí predbehli dobu. U nás máme zhruba 50 rôznych regiónov s unikátnou hudbou, od Sahary cez Atlas až po Stredomorie. A navyše tu je hudba, ktorá prišla s násilnou migráciou. Jednak štýly, ktoré do Maroka pred piatimi stovkami rokov priniesli Moslimovia aj Židia násilne odsunutí zo Španielska, čo sú sefardské piesne a andalúzska hudba. A potom spevy Gnawa, potomkov černošských otrokov, zavlečených z Mali. Dúfam teda, že v budúcnosti vlády afrických krajín budú na takýchto kultúrnych odkazoch stavať a viac ich využívať.
Andalúzska hudba je dnes vnímaná ako klasický koncertný žáner, ktorý je pre nezasvätených celkom nuda. A aby to človek zahral, či aspoň ocenil, potrebuje vzdelanie. Učí sa to niekde?
Áno, na konzervatóriu.
Ale čo ďalšie štýly, ako Gnawa?
Nie. To snáď ešte len príde.
Ale tie rituály, vedené hudobníkmi Gnawa sú v Maroku dodnes praktizované ako liečba, či ochrana pred možnými problémami. Pozvali by ste si teda muzikantov na rituál, ktorý vás zbaví zlého ducha ako príčiny zdravotného problému?
Mnohí toto robia. Tých ciest je niekoľko a všetky sú v Maroku úplne legitímne. Veľa ľudí, ktorí z tejto kultúry pochádzajú, to praktizujú. Napokon samotný Bowles vnímal tieto účinky aj v hudbe Berberov a ako jeden z prvých opísal to, čomu sa dnes hovorí „trance music“: „Niekoľko tých melódií je hypnotických, tranzových, nenájdete žiadne predvídateľné zmeny. Frázy sa opakujú a z ničoho nič narastú do frenetického tempa, ktoré trvá dlhú dobu, pričom väčšina nahrávok trvá tak desať minút. Maročania o takej hudbe hovoria, že vás prinúti hrať hry vo vnútri vašej hlavy. Áno, to sú všetko rituály, ktoré sa dodnes praktizujú, avšak s výnimkou pôstu ramadan, čo je obdobie pre náš život veľmi dôležité.
Ďalšou tradičnou súčasťou marockej tradície je fajčenie hašiša. Pritom každého návštevníka Maroka prekvapí, že akoby úplne vymizlo. Je to realita, alebo klam podmienený turistickou optikou?
To súvisí s výmenou generácií, hašiš patrí skôr k tej staršej generácii. Aj tá turistická optika hrá úlohu – hašiš turista nevidí, svet, kde je fajčenie tolerované, leží za jeho obzorom.
Maroko je tiež svet kontrastov. Vytvárate veľmi tolerantné prostredie na festivale Sacred Music, kde účinkujú aj skupiny z Izraela, čo je v islamskom svete úplne výnimočné. Ste jediná arabská krajina, kde je židovské múzeum, a to v Casablance. Zároveň ale Maroko okupuje Západnú Saharu, obrovské územia na pobreží Atlantiku južne od vašich hraníc, ktoré bolo kedysi španielskou kolóniou, čo svetovú verejnosť silne poburuje. Ako vysvetlíte tento paradox?
Termín okupované územie znie samozrejme dosť nepekne. Západná Sahara je ale zložitý prípad, nikdy nemala štatút štátneho útvaru. Bol to umelo vytvorený územný celok Španielskom, ktoré toto územie kolonizovalo, a keď koloniálny režim skončil, vzniklo mocenské vákuum. Tá príčina nespočíva v nejakom probléme medzi Marokom a Západnou Saharou, ale medzi Marokom a Alžírskom. Medzi oboma krajinami je silné napätie. Alžírsko, ktoré má so Západnou Saharou vnútrozemskú hranicu, usiluje o prístup k Atlantickému oceánu, a keby sa Západná Sahara ocitla v mocenskom vákuu, obsadilo by ju Alžírsko, a tým by sa narušila existujúca geopolitická stabilita. Maroko by sa tak ocitlo v obkľúčení – Alžírsko na východnej hranici, alžírsky protektorát na juhu. Aby tomu Maroko zabránilo, Západnú Saharu obsadilo. Výsledkom je 40 000 utečencov v Alžírsku, je to humanitárna katastrofa, ale aj zložitý geopolitický problém, ktorý nemá jediného a presne definovaného vinníka.
Vy bývate v Agadire, odkiaľ je to blízko na Kanárske ostrovy, ktorých pôvodní obyvatelia, Guančovia, boli príbuzní Berberom, teda vášmu materskému etniku. Ako vnímate fakt, že dnes patria Španielsku? Nie je to tiež okupácia?
Jazyk tých pôvodných obyvateľov má skutočne niektoré slová podobné našim a to, že ostrovy dnes patria Španielsku, by sme síce my Maročania mohli považovať tiež za okupáciu, ale ja to vidím ako pozvoľný chod dejín. Vezmite si napríklad uzemie dnešného Španielska, kde vládli Rimania, potom Maurovia a dnes Španieli. Každá tá éra predstavovala obohatenie. Áno, Guančovia z Kanárskych ostrovov sú možno príbuzní marockých Berberov, ale Španieli pre mňa nie sú okupanti.
Vy sám pochádzate z berberského etnika, čo je – podobne ako Rómovia v Európe, Sámovia v severských krajinách či Kurdi v Ázii – národ bez štátu. K Berberom patria Tuarégovia zo Sahary a Kabylovia z Alžírska. Máte svoje vlastné písmo i vlajku, váš materinský jazyk je známy ako Amazigh či tamasheq, do akej miery to rešpektuje napríklad marocké školstvo?
Dnes máme v Maroku asi 300 škôl, kde sa tieto jazyky vyučujú.
Keď teda cestujete na Atlas, čo je hlavné berberské územie, obyvatelia Vás berú ako človeka zo susedstva?
Áno, je to môj domov. Aj keď som z Agadiru, moji predkovia sú z pohoria Atlas. Tam nájdete ako staré prírodné náboženstvá, animizmus, tak i kresťanov, židovské náboženstvo. Dnes sú Berberovia väčšinou moslimovia, ale na rozdiel od iných sú to tolerantní moslimovia.
Ale etnikum Gnawa žije predovšetkým v páse severne od Atlasu, v Marakéši, Essauire. Vnímate aj ich rituály lila ako súčasť vašej kultúry?
Áno – rovnako ako ďalšie tradičné zvyky na našom území. Z tejto stránky je Maroko veľmi podobné Brazílii, kde vedľa seba máte všetky spriaznené, ale zároveň rozdielne kultúrne prúdy. Africké, indiánske aj európske – a každý si môže vybrať.
Petr Dorůžka www.doruzka.com (foto: press Brahim El Mazned)
