Keby experimentálna hudba neexistovala …
Mala by hudba byť experimentálna? Keby experimentálna hudba neexistovala, nemohla by sa hudba ako taká vyvíjať, pravdepodobne by nikdy nevznikla. Žili by sme bez hudby. Nikto s určitosťou nevie ako a kedy vznikla, no samotný prvý pokus vytvoriť hudbu bol epochálny experiment. Možno ho uskutočnil pračlovek pomocou kusa kosti, dreva, alebo – konského chvosta. (Starodávne mongolské husle morin khuur majú struny z konského chvosta). Ak sú experimenty pre vývoj hudby nevyhnutné, prečo sa mnohí ľudia experimentálnej hudbe vyhýbajú ? Pretože jej nerozumejú? Pretože si treba na ňu zvykať? Niektorí uvádzajú ešte aj inú príčinu, málokedy vraj počujú takú experimentálnu hudbu, ktorá by na nich pôsobila ako – krásna.
Môže byť hudba experimentálna a zároveň krásna?
Oficiálne odborné hudobné publikácie zväčša kladú dôraz na experimentálnu hudbu z obdobia okolo polovice 20. storočia ( John Cage, Philip Glass, Steve Reich ). No experimentálnou bola viac-menej vždy každá hudba, ktorá evidentne obsahovala novátorské prvky. Pucciniho nedokončená opera Turandot bola plná experimentov. ( Vznikala v rokoch 1921 – 1924 ). Môže byť hudba experimentálna a zároveň krásna? Môže, existuje veľa príkladov – v oblasti klasickej vážnej hudby i v oblasti takzvanej ľahkej múzy. Experimentovali Franz Liszt i Giorgio Moroder. Niektoré novátorské experimentálne hudobné skladby vzbudzujú dojem, že vznikli len pre samotnú potrebu experimentovania, okrem novátorstva v nich nie je nič pozitívne. A niektoré sú aj nevydareným pokusom o novátorstvo. Možno by bolo najrozumnejšie počúvať tie, ktoré sú experimentálne, novátorské a pritom i krásne. Tých existuje najmenej, sú najvzácnejšie. ( Vo vysielaniach slovenských televíznych a rozhlasových staníc ich takmer nepočuť ). A čo s tými, ktoré experimentálne nie sú, no sú krásne? Zahodiť do odpadového kontajnera? To snáď nie, zahadzovať krásu? Niekto by možno podotkol, že ponímanie krásy je subjektívne, preto v budúcnosti nenecháme na pokoji ani túto tému.
Zvukové facky – predstieranie novosti
Ako rozoznáme, či je hudba experimentálna a zároveň aj novátorská? Veď to, čo sa nám teraz javí v určitej novej skladbe ako novátorské, mohol niekto vytvoriť veľmi dávno, len o tom nemusíme vedieť. Bohužiaľ, táto možnosť vždy hrozí a môže sa vzťahovať aj na posúdenia hudobných expertov. Existuje však hudba, ktorá – ak je to zariadené tak, že sa dostane k masám – okamžite zaujme milióny poslucháčov ako novátorská, moderná. Doslova im dá akoby facku. Čo to spôsobí? Väčšinou – zvuk! Samozrejme, neobvyklý, extrémny. Extrémny zvuk totiž zaregistruje každý, niekedy ho aj ovalí, ohúri. Pre tvorcov hudby je to najľahší a najistejší spôsob ako zaujať čo najväčšie množstvo poslucháčov. A nie je na to potrebný hudobný talent, vzdelanie, inteligencia – ani u tvorcov, ani u poslucháčov. To by nebol človek, keby to nevyužil a nezneužil. Poslucháčovi tak môže ľahko uniknúť, že originalita, nápaditosť, experimentovanie a novátorstvo sa prejavujú aj inými spôsobmi, umelecky zaujímavejšími – v rovine kompozičnej, aranžérskej, interpretačnej, čo však nie je počuť tak výrazne ako vyššie spomenutú zvukovú facku. Experimentovanie sa často uskutočňuje aj v spájaní odlišných hudobných žánrov a svetov, čiže v oblasti world music. Je len na nás, na poslucháčoch, či dokážeme rozoznať experimentovanie skutočné od predstieraného, vydarené od nevydareného. Nižšie si môžete pozrieť 2 videoklipy s pôsobivou experimentálnou hudbou.
Miroslav Potoček
