ESKA – ESO ČIERNEJ HUDBY ROKA 2015

eskaEska – Eska  ( Naim Edge  2015 )

Eska Mtungwazi. Začína sa o nej hovoriť. Pochádza zo Zimbabwe, žije v Londýne. V hudobnom priemysle, ktorý kladie hlavný dôraz na mladých ľudí, je takmer anomáliou. Debutovať s albumom v štyridsiatke ?  (Eska sa navyše o mladých vyjadrila nelichotivo. „Počúvajú očami“). Tento rok vystupuje na Gabrielových festivaloch Womad. A kto je na „Womade“, nepatrí k hudobnému odvaru. Navyše, Eska pôsobila v projekte The Matthew Herbert Big Band, spolupracovala s The Cinematic Orchestra, Tony Allenom, Grace Jones, Zero 7, Bobby McFerrinom. Gecko Turnerom, Nitinom Sawhneyom. V oblasti hudby na pomedzí jazzu, soulu, gospelu, blues, je albumový debut tejto speváčky výnimočný. Ešte totiž k nemu treba prirátať folk. (V niektorých pasážach alt-country). Tým nadobúda zvláštny rozmer.

Eska je dobrá speváčka, gitaristka, huslistka, klaviristka, klarinetistka, perkusionistka a zaujímavá skladateľka. Jej spev má tri podoby. Jedna podoba má feeling spevu typický pre speváčky zo Zimbabwe, druhá decentne vychádza z amerického soulu a jazzu, tretia prvým dvom dodáva patinu nevšednosti, pripomína prejav Joni Mitchellovej. A tiež aranžmány. Konkrétne z Mitchellovej experimentálnej tvorby z čias albumov Hejira a Don Juan’s Reckless Daughter. Vcelku je to však prevažne world jazz alternatívneho typu. Miestami prekvapuje neočakávanými hudobnými nápadmi, zmenami štýlu. Raz je komorný, inokedy monumentálny, raz v ňom zaznie reggae, inokedy nálady spaghetti westernov, čo je teraz veľká móda, napríklad v skladbách Boundaries, Rock of Ages, So Long Eddy. Keby celý album Esky zapĺňali takéto skladby, bol by skvostom na pohľadanie. No aj napriek tomu je skvostom prinajmenšom mimoriadne vkusnými aranžmánmi. Tie má pod palcom spolu s Eskou Matthew Herbert, ktorý majstrovsky zladil, ozvučil a nahral veľké množstvo hudobných nástrojov – harmoniku, harmónium, klavír, elektrické piano, organ, vibrafón, akustické + elektrické gitary, basu, mandolínu, husle, sláčikovú sekciu, čelo, lesné rohy ( tri ), flautu, zvony, bubny, elektronické efekty – pritom to neznie orchestrálne v konvenčnom zmysle. Naopak, je to … vlastne v tom je originálna krása, že je to ťažko opísateľné. Skrátka, dobrá hudba určená na počúvanie v polohe sediacej. (V recenziách sa však objavujú aj slová „poklad, najlepší jazzový album, veľká odmena za roky trpezlivej práce“).

Miroslav Potoček