Taliansko dalo svetu operu, oslnivú filmovú hudbu a nestarnúce hity, ale jeho najcennejším pokladom sú regionálne štýly.
Regionálne rozdiely v Taliansku sa odrážajú v dialektoch, kuchyni a hudbe. Typickým miestnym korením je sardínska polyfónia, transový rytmus pizzicata z Apúlie a, samozrejme, najhranejšia talianska pieseň Bella Ciao, Kráska zbohom. Jej história je fascinujúcim príbehom, ktorý spája rôzne obdobia a myšlienky. Pôvodne ju spievali ženy, ktoré vykonávali náročné sezónne práce na ryžových poliach pozdĺž rieky Pád. Bella Ciao bola európskou paralelou černošských spirituálov v Spojených štátoch, plných bolesti a smútku, ktoré boli také silné, že ich bolo možné rozpoznať bez toho, aby človek rozumel slovám. Počas druhej svetovej vojny dostala táto pieseň druhý život ako protestná pieseň partizánov, ktorí sa skrývali v horách a bojovali proti temným silám Mussoliniho. Hoci sa nové text líši od pôvodného, sú si nápadne podobné: utrpenie, sila a odmietnutie vzdať sa, aj keď príde smrť. Antifašistická pieseň, ktorú mali v repertoári aj Alexandrovci, získala o generáciu neskôr ďalšiu identitu ako anarchistická hymna. Pred štyrmi rokmi ju spoločne nahrali Tom Waits a Marc Ribot na album Songs of Resistance 1942-2018. Ďalšou inkarnáciou je súčasná skupina Bella Ciao, ktorá združuje najvýznamnejšie osobnosti talianskej folkovej scény vrátane speváčky Eleny Leddy zo Sardínie.
Zaujímavý presah medzi Talianskom a anglosaským svetom ponúka odkaz zberateľa Alana Lomaxa (1915-2002), ktorý sa preslávil terénnymi nahrávkami bluesmanov z amerického Juhu
Po druhej svetovej vojne sa Lomax zameral na Európu, a keď v roku 1953 prišiel do Talianska, stretol sa nielen s rozmanitou a vitálnou hudobnou tradíciou, ale aj s obyvateľstvom, ktoré ho ignorovalo. Lomaxovým sprievodcom bol profesor etnomuzikológie Diego Carpitella (1924-1990). Ich výprava sa začala na Sicílii a pokračovala na sever. Ľudové tradície zanikali v dôsledku chudoby, ktorá najviac zasiahla južnú časť krajiny a prinútila obyvateľov k emigrácii. Miestnu hudbu vytlačili masmédiá, ktoré šírili americkú a európsku kultúru. Taliani sa tejto začínajúcej globalizácii nebránili a boli veľmi prekvapení, že niekoho môže zaujímať surová, archaická hudba talianskych roľníkov, rybárov a námorníkov. Keď Lomax a Carpitella cestovali po vidieku, často ich vítal miestny starosta, netušiac, že zberatelia sa budú zo všetkých síl snažiť vyhnúť formalitám, aby sa skontaktovali s miestnym domovníkom alebo upratovačkou, ktorí ich oveľa skôr dovedú k najlepším miestnym ľudovým hudobníkom.
Kalábria, chudobný, hornatý a zalesnený región, pôsobil na Lomaxa ako Appalačské hory.
„Pravá talianska ľudová hudba je neznáma dokonca aj pre talianske obyvateľstvo, nieto ešte pre zvyšok sveta,“ napísal vtedy. Príkladom sú polyfonické zbory janovských robotníkov, nazývané trallaleri. Keď bol tento žáner v 30. rokoch 20. storočia na vrchole, v baroch na nábreží sa konali súťaže speváckych zborov, tzv. squadra di canto, ktorých bolo v tom čase v meste viac ako 100. Každý z hlasov mal určenú úlohu: hlavný tenor, vysoký falzet, rytmická gitara imitujúca „chitarra“, bas a barytón. Lomax pripomenul: „Bol to improvizovaný, viachlasý kontrapunkt, rovnako komplikovaný ako čokoľvek v klasickej hudbe, a títo obyčajní ľudia v krčme nasiaknutej vínom ho zvládli s rovnakou jasnosťou, s akou spievajú spirituály černosi v kostoloch na americkom Juhu.“ Zatiaľ čo trallaleri upadli takmer do zabudnutia, polyfonické zbory „tenores“ zo Sardínie zaznamenali v poslednom polstoročí pôsobivý návrat.
Najprekvapujúcejší návrat, ktorý stále naberá na obrátkach, zaznamenal fenomén pizzica z juhotalianskeho regiónu Salento, ktorý leží na samom päte talianskej topánky.
Jeho korene siahajú do dionýzovských rituálov v starovekom Grécku: sexuálne frustrované ženy z nižších vrstiev divoko tancovali za sprievodu tamburín. Podobne ako fínsky epos Kalevala a nadväzujúca hudba skupiny Värttinä a ďalších skupín, aj pizzica je fenomén, ktorý sa zachoval z pohanských čias a zachoval si svoju pôvodnú surovosť. V talianskej kultúre ide však širší kontext. Americký folklorista Charles Godfrey Leland (1824-1903) píše: „Talianske čarodejnice predstavujú skupinu, ktorá je pokladnicou celého folklóru. Vrátane tajomstiev a príbehov, ktoré nemajú nič spoločné s detskými rýmovačkami a verejne publikovanými legendami.“
Taliansky lekár Giorgio Baglivi v 17. storočí napísal, že v Puglii, ktorej súčasťou je Salento, „je oveľa viac šialencov ako v iných častiach Talianska“, a ich výskyt pripisoval horúcemu podnebiu a údajne jedovatým tarantulám. Leto je na pavúky najbohatšie a ich obeťami sa stali ženy na poliach. Pavúk bol však len zástupným problémom; skutočnou príčinou útokov bol útlak žien v manželstve, chudoba a ťažká práca.
Rytmus pizzica bol pôvodne súčasťou rituálu na liečenie uhryznutí tarantulou
Privolaní hudobníci najprv skontrolovali farbu pavúka a miesto uhryznutia, aby podľa toho prispôsobili svoju produkciu. Jeden z najnovších prípadov rituálu je zachytený v dokumentárnom filme La Taranta, ktorý možno nájsť na You Tube. Podieľali sa na ňom štyri významné osobnosti.
Keď Federico Fellini dokončil Sladký život (1960), jeho asistent Gianfranco Mingozzi sa vydal do Salenta s expedíciou, ktorú viedol taliansky antropológ Ernesto De Martino. Hudobným poradcom bol Diego Carpitella, ktorý niekoľko rokov predtým asistoval Alanovi Lomaxovi. Úlohu rozprávača v dokumente zohráva Salvatore Quasimodo, nositeľ Nobelovej ceny za poéziu.
„Všetok nábytok bol z miestnosti odstránený, aby sa uvoľnilo miesto pre štvorčlennú kapelu,“ píše britský lekár a spisovateľ Antonio Melechi. „Rituálny priestor bol vymedzený veľkou bielou plachtou, na ktorej ležal pacient a držal farebnú vreckovku. Žena rytmicky krútila hlavou a plazila sa po podlahe, zrejme poháňaná divokou hudbou.“
De Martino vo svojej knihe La terra del Rimorso (Krajina výčitiek) dodáva: „Pizzica je zmyselný pohanský tanec, ktorého pantomimické gestá, pohyby a štylizované flirtovanie poskytovali priestor na vybitie citov, ktoré katolícka morálka zakazovala. To, čo nebolo spoločensky prijateľné, sa pretavilo do záchvatov tarantizmu.“ Ktoré podobné slová používajú rozhorčení strážcovia morálky na označenie „černošských“ tancov afrických otrokov v Brazílii alebo v Spojených štátoch.
Filmový rituál sa dostal do vedeckých štúdií a dizertačných prác ako medzník dvoch epoch.
Kapelu, ktorá je v dokumente zobrazená, viedol huslista Luigi Stifani, povolaním holič. „V 70. rokoch 20. storočia spojili diaľnice južné Taliansko s Európou a rituály definitívne zmizli. Do Salenta prišla televízia a predstavila iný životný štýl. Život na dedine sa zrazu zdal byť smiešny a Maria, ktorú filmový rituál zobrazoval ako pacientku, neskôr všetko poprela. Tarantizmus sa vytratil, ale dnes máme iných démonov, s ktorými musíme bojovať, takže pizzica plní svoju funkciu aj dnes,“ vysvetľuje huslista Mauro Durante. „Strata našej juhotalianskej identity vyvolala reakciu: revival pizzicy. Naši rodičia znovuobjavili tradičnú hudbu, aby ponúkli alternatívu ku komercii zvonku. Môj otec mi odovzdal vedenie Canzoniere Grecanico Salentino, tak ako iní rodičia odovzdávajú svojim deťom príbehy alebo zručnosti.“
Dnes je Canzoniere Grecanico Salentino najvýznamnejšou skupinou žánru, ku ktorému prispeli desiatky ďalších skupín, od tradicionalistov až po elektroniku.
Hlavným bodom programu je celonočný koncert v La Notte della Taranta na okraji Melpignana, kde sa pódium nachádza hneď vedľa majestátnej zrúcaniny augustiniánskeho kláštora. V programe sa striedajú najstarší domáci majstri so zahraničnými hosťami, všetko pod dohľadom Maestra Concertoneho, hudobného supervízora, ktorým boli v minulosti napríklad Joe Zawinul, Goran Bregovič alebo Ludovico Einaudi. Vstupné sa neplatí, ale je dôležité priniesť si tamburínu.
Melpignano sa tak každoročne na jednu augustovú noc stáva stredomorským Woodstockom a núti k zamysleniu, koľko ďalších hudobných bohatstiev ešte čaká na svoje objavenie. Koncert je tiež živnou pôdou pre nové kontakty. Mauro Durante sa tam prvýkrát stretol s britským gitaristom Justinom Adamsom, ktorého predchádzajúcimi partnermi boli Robert Plant, Tinariwen a ďalší Afričania. Adamsov prvý album s Durantom bol veľkou udalosťou na poli world music.
Claudio Prima
Claudio Prima, spevák a hráč na jeden z najtypickejších talianskych nástrojov, gombíkovú harmoniku nazývanú organetto, pochádza z juhu Talianska. Prima je lídrom známej skupiny BandAdriatica. Svoj sólový album Enjoy však nahral v nezvyčajnej zostave, ktorú vysvetlí v nasledujúcom rozhovore.
Narodili ste sa v Apúlii, vo veľmi odľahlom regióne, má to nejaké pozitíva?
„Apúlia sa vďaka svojmu bohatému kultúrnemu dedičstvu stala za posledných 20 rokov jedným z najhorúcejších hudobných regiónov v Taliansku. Gréci, Turci, Francúzi, Španieli, tí všetci nás istý čas ovládali a zanechali na nás silný vplyv. Nová kultúrna politika s výraznou finančnou podporou pre hudobníkov nám veľmi pomohla.
Aký význam mal v tomto zmysle jazyk griko?
„Je to dialekt, ktorý nás spája s históriou starovekého Grécka. Dnes však prežíva len v piesňach.“
S akou hudbou ste vyrastali? Miestnou alebo medzinárodnou?
„Po tom, čo som v detstve začínal s klasickou hudbou, som vyrastal najmä na juhotalianskej hudbe, a to zo Salenta aj Neapola, starej aj súčasnej. V poslednom čase ma ovplyvnila americká hudba, koncept kontaminácie kultúrnych tradícií je mojou obľúbenou témou.“
Vaše kapela, BandAdriatica, naväzuje na typicky taliansky formát prezývaný banda, teda dechový orchester. Je to pouličná hudba, pop alebo ľahká klasika?
„Banda je v južnom Taliansku niečo ako inštitúcia. Každé mesto má kapelu, ktorá hrá na oslavách na typickom pódiu nazývanom cassa armonica, čo je drevený pavilón uprostred námestia. Je to aj škola pre mladých hudobníkov, mnohí z nás tak začínali. Repertoár vychádza z klasiky, úprav opier alebo slávnych symfónií.“
Váš sólový album Enjoy je však krokom úplne iným smerom, pripomína projekty Kronos Quartet.
„Vždy ma fascinovala súhra sláčikových nástrojov a akordeónu, vzťah medzi ľudovou hudbou a klasickými nástrojmi a inšpiroval ma aj Avishai Cohen.“
Aký význam má Južná Amerika pre talianskych hudobníkov? Mnoho ľudí z Argentíny alebo Brazílie má talianskych predkov: Astor Piazzolla, Dino Saluzzi, Renato Borghetti.
„A všetci hrajú na akordeóny alebo ich variácie. Hral som a študoval v Sao Paule a Porto Alegre a milujem brazílsky hudobný svet.“
Alessia Tondo
Ďalšia z najaktívnejších osobností juhotalianskej scény, Alessia Tondo, je stálou speváčkou skupiny Canzoniere Grecanico Salentino (CGS). Aj ona nedávno vydala svoj prvý sólový album Sita a podobne ako sólový album Claudia Primu predstavuje krok nečakaným smerom.
Hudobná scéna v južnom Taliansku prešla za posledných 20 rokov veľkým rozvojom. Čo k tomu prispelo?
„Naša skupina CGS existuje od roku 1975 a veľký zlom nastal, keď Mauro Durante v roku 2007 prevzal spoločnosť po svojom otcovi.“
Akú úlohu zohral pri tomto rozšírení klavirista Ludovico Einaudi? Pochádza z opačného konca Talianska a preslávil sa najmä filmovou hudbou.
„Áno – ale je to aj umelec so širokým záberom, ktorý nedbá na žánrové hranice. Je mimoriadne talentovaným skladateľom a dvakrát bol vybraný ako hudobný dozor pre La Notte della Taranta. Spolupráca s ním zanechala hlbokú stopu vo mne a v životoch mojich kolegov v Salente. A keď ma požiadal, aby som jeho slávne Nuvole bianche preložila do nášho dialektu, bol to impulz, ktorý ma presvedčil o dôležitosti jazykov národnostných menšín.“
Viacero juhotalianskych projektov vzniklo v spolupráci s hudobníkmi z Albánska a violončelista Redi Hasa nahráva s Ludovicom Einaudim. Je to len geografická blízkosť?
„Medzi Salentom a Albánskom je len úzky pás mora, a keď sa Albánsko po páde komunizmu finančne zrútilo, tisíce Albáncov emigrovali k nám. Táto migrácia má však dlhšiu históriu, pretože Albánci k nám utekali pred Turkami už v 15. storočí. Spoločne sledujeme skryté súvislosti medzi hudbou Albánska a južného Talianska.“
Pamätáte si, keď ste prvýkrát počuli pizzicu?
„Prvé ľudové piesne som sa naučila od svojej babičky. Jej otec, môj prastarý otec, bol tiež spevák. Ale pizzica a všetko, čo s ňou súvisí, je len malá časť mojej hudobnej tváre. Vyrastala som aj na reggae a od svojich 11 rokov som spievala reggae so skupinou Sud Sound System. Na albume Sita nájdete niekoľko skladieb, ktoré na to nadväzujú, ale len pocitovo, s akustickými nástrojmi. Sita predstavuje súhrn všetkého, čím som v hudbe prešla.“
Petr Dorůžka a NMR, viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: Mauro Durante)
