Kto je v anglickom folku braný za najväčšieho rockera? Záleží na osobnom vkuse, ankety ale hovoria jasne: Jim Moray, šokujúci v roku 2003 debutom Sweet England a vyhláseným manifestom: nachádzať v tradičných piesňach to, na čo pred ním všetci zabudli a „obrazoborecky“ prepájať s rozsiahlym artrockom, k čomu sa pred ním nikto neodvážil . S novým albumom Upcetera otvára novú kapitolu: začali ho zaujímať kompozičné postupy Steve Reicha a Michaela Nymana a portugalské fado, aby toho nebolo málo.
Čo u iných berieme ako prejav bláznovstva, rozbeh hlavou proti tradicionalistickému múru, u Moraya vyznieva ako premyslenosť, dlhodobá stratégia. Vychádza pritom z presvedčenia, a história mu dáva za pravdu, že anglický folk predstavuje viacmenej druh hudby pre „informovaných“, takže sa ho vždy snažil predkladať spôsobom nevyžadujúcim predchádzajúce hlboké znalosti. A cielil pri tom na mladú generáciu a predovšetkým na poslucháčov, ktorí podobne ako on o anglický folk, ako sám hovorí, zakopli náhodou. Prezývali ho Maršal zvukov a stal sa sprievodcom bludiskom temných a nervóznych ľudových piesní popierajúcich v jeho uchopenie takmer svoje korene. Na predchádzajúcich albumoch si absolvent klasickej kompozície a obdivuhodný multiinštrumentalista počínal s nikým neporovnateľne, absolútne originálne. S mellotrónom, elektronikou a symfonickým orchestrom predvádzal puristom a menej odvážnym ako možno krvavé balady rozohrať s ďaleko väčším, až divadelne exponovaným napätím. Osvojil si tiež akustický zvuk, hoci aj v ňom sa s vynaliezavým inštinktom dokázal odstrihnúť od zavedených istôt. Minulý rok vyhlásil za nový začiatok: založil výbornú folkrockovú kapelu False Lights, inšpirovanú hudbou skupín Fairport Convention alebo Radiohead, a vydal s ňou album Salvor. Na jeseň potom uviedol vlastný album Upcetera, na ktorom počuť rock, dychovú a sláčikovú sekciu, napriek tomu znie zďaleka odlišnejšie než všetky predchádzajúce. „Predstavuje pre mňa úplne novú kapitolu,“ zveril sa Jim Moray vlani na festivale Folkové prázdniny v Námešti nad Oslavou, kde vystúpil s False Lights a našiel si čas na rozhovor pre Čajovňu.
Po Sweet England ste sa neskôr venoval skôr akustickej hudbe, ale teraz hráte vo folkrockových False Lights a zase sa zvukovo blížite k artrocku. Takže toho rockera máte stále v sebe?
Na to sa celkom ťažko odpovedá. Myslím, že neexistuje jednoznačná odpoveď. Viete, nie som skladateľ nových piesní, spievam prevažne tradične a každý album predstavoval reakciu na ten predošlý. Zakaždým sa pritom snažím jednotlivé ingrediencie poskladať do nového receptu. Nedržím sa vopred premysleného rozhodnutia, nechávam na živote a práci kam ma posunú. K rocku som sa vrátil aj z toho dôvodu, že v roku 2013 uplynulo desať rokov od vydania Sweet England. Odohral som s ním vtedy niekoľko koncertov a hneď sa pustil do práce na novom albume, takže niečo zo Sweet England určite voľne prešlo do Upcetera. Nostalgia ku ma moc nepatrí, ale keď človek niekam vo svojej kariére dôjde, prečo by sa nemohol obzrieť naspäť. K rockovému zvuku mám blízky vzťah. Vo False Lights nás spája vek a britská gitarová hudba 90.rokov. Je ohromné sa pozrieť späť a uvedomiť si, ako veľmi sa toho zmenilo. Nemôžem hovoriť o zvyšku Európy, ale v Británii vtedy nikto neveril zdvihnutie záujmu o folk u mladých, čo s tradičnou hudbou nemali nikdy nič spoločné. A vidíte, dnes u nás existuje veľa kapiel podieľajúcich sa na folkovom oživení. Trebárs výborní Stick In The Wheel, pôvodne elektronici a pankáči. Ja sa ani tak nevraciam k štýlu Sweet England, ako skôr k svojej pôvodnej myšlienke pojať folk rockovejšie. V podstate vstupujem do druhého kola.
Na albume máte dve vlastné skladby, ale s historickými témami a zostávajúce ste našiel v archívoch. Nemal by folk viac reagovať na súčasný svet?
Určite sa k tomu schyľuje. Asi viete, čo sa u nás deje v politike. Brexit a tak. 90% mladých okolo tridsiatich rokov s ním nesúhlasila. Patrím medzi nich, zostal som v šoku a fakt sa hanbím za to čo sa stalo. Zrazu cítim, že toto nie je moja krajina. Podľa mňa bude horšie a hudobníci, teda aj folkáči, na to musí reagovať, aspoň v to dúfam. Folk je síce zo svojej podstaty neagresívny, za posledné roky sa ale v politike udiali veci, ktoré ľudí nadvihli, vláda a úrady sa správajú autoritatívne a vyvolávajú nenávisť. V Británii dorástla generácia cítiaca sa ako občania Európy a teraz sa dozvedela, že by na to mala zabudnúť. Folkáči sa doteraz nijako nevyjadrovali, stáli dosť mimo, ale aj oni patria k nahnevaným. Ak nevstúpiš do debaty, pôjde stále o jednostrannú záležitosť. Preto musíme o tom začať písať piesne. Veľa vecí v brexitovskej kampani sa podobala tej trumpovskej v Amerike. Byť zase veľkou a veľkou krajinou. Obe kampane stáli na nesplniteľných sľuboch a nepravdivom obraze krajiny. Folková hudba by mohla pripomenúť chyby z minulosti a pomôcť zdôvodniť, prečo a kam sme sa dostali. Stavať hranice, izolovať sa, to nie, jedná sa naozaj o hroznú myšlienku. Ak človek žije v relatívnom blahobyte, je veľmi jednoduché zabudnúť, odkiaľ pochádza. Starší ľudia sa rozhodli pre niečo, čo my, teenageri a tridsiatnici nechceme. Zodpovednosť je teraz na nás, musíme sa k tomu nejako postaviť.
A záver, ako ste to myslel s tým fado?
Páči sa ma na ňom, že dokáže popísať, čo sa mi odohráva v hlave. Fadista nevníma čo sa deje v kapele, nezaujíma ho ani toľko sprievod, sústredí sa na publikum. Páčilo by sa mi urobiť Childsove balady ako fado, stať sa viac rozprávačom príbehov – byť viac prepojený s poslucháčmi. Tak to robí v Anglicku snáď jedine len speváčka June Tabor. Moja veľká inšpirácia, aj keď sa jej trochu bojím.
Jiří Moravčík
