ROSALÍA – FLAMENCO NA SKATEBOARDE

Rosália

Tak to tu ešte nebolo: elektro-pop-flamencový album El Mal Querer speváčky Rosalía sprevádzaný bombastickou reklamou na newyorskom Times Square, s premiérou na festivale Sonar a zastrešený cenou Latin Grammy, sa objavil v európskom rebríčku world music.

Pozornosť mu venovali tiež špecializované magazíny Songlines a fRoots. Niečo je divné? Nie, len hudobné kategorizácie už to berú naozaj za svoje. Vyhráva originálna otvorená hudba a s tou mladá španielska speváčka Rosalía (predstaví sa aj na festivale Colours of Ostrava) urobila silný dojem ako na popovú scénu, tak aj na priaznivcov world music.

Ako si to vysvetliť? Záleží na tom, k akému táboru patríte: či k popovému, sledujúcemu kvalitu v číslach sledovanosti na YouTube a Spotify, vyhlasujúcemu Rosalíu za novú globálnu hviezdu, nehovoriac, že mnohí ju považujú za budúcnosť flamenca. Alebo k menšinovému, držiacemu sa odlišnejšie hodnotiacich kritérií a vnímajúcemu lokálnu kultúrnu identitu. Pritom vás napríklad kacírsky napadne: došlo by k takejto masívne celosvetovej glorifikácii Rosalíe bez existujúcej popularity latino popu, kam je z ktovieakých dôvodov zaraďovaná a bez vychytaných mileniálskych stimulov distribučných kanálov? A čo keby Sony Music nenasypalo toľko peňazí do speváčkinych prvotriednych „sexy“ videoklipov s preslávenými španielskymi symbolmi? Každopádne: album El Mal Querer ohlasuje príchod mimoriadne talentovanej, komplexne uvažujúcej temperamentnej speváčky a producentky; inklinujúcej k flamencu, provokatérky par excellence.

Vlastne nič nové. Na klubový elektroparket predtým prenikli štýly, ktoré si tam nikto predtým nedokázal predstaviť: balkánske dychovky, kumbia, indiánske pow wow, írsky lament, súfijske qawwali, tango … skrátka mladí spätosť s tradíciou už manifestujú inak a bráňte im v tom. Lenže andalúzske flamenco je ťažká disciplína, zvládnuť ho na úrovni vedia len skutoční majstri a nebavíme sa len o speve, k flamencu patria tiež tanec, gestá a hlboký emočný zážitok, stav nazývaný duende – ničím nenahraditeľná duša flamenca.

Flamenco a elektropop určený pre hitparády a obrie festivaly do jednej vety nepatria. Lepšie povedané doteraz nepatrili. Rosalía túto hypotézu vyvrátila a v samotnom Španielsku rozpútala názorovú kultúrnu rozdelenosť: ostražití puritáni hovoria o ťažkom hriechu, nadšení modernisti o nezmyselnej ochrane tradícií. Samozrejme že to, s čím Rosalía prišla, nie je ozajstné flamenco, nič také ani nemala v úmysle, len hudobný poklad Andalúzie uviedla bez predsudkov do nového mestského kontextu. Zjednodušene, premyslene ho osedlala elektropopom a bez zábran stavila na reggaeton, R’n’b a estetiku hip-hopu.

Nuevo flamenco ako červená handra na býka

Prichádzate do andalúzskeho mesta Jerez de la Frontera, ale chodíte pešo: múzeum The Andalusian Flamenco Centre je v ten deň zatvorené. Nevadí, prechádzate starobylými uličkami centra, nasávate atmosféru a k večeru sa z prvých taverien ozvú ako prvé rytmické tlieskanie palmas a spev. Nie ako v našich krčmách, kde sú všetci po desiatom pive ako utrhnutí z reťaze: v cigánskej (tsigane, gypsy) štvrti Santiago je to samovoľné, prirodzené, uvoľňujúce. Nachádzate sa predsa v samotnom srdci flamenca, kde dodnes žije niekoľko kľúčových rodín, od ktorých sa dejiny flamenca odvíjajú a cigánska krv, ako nám bolo povedané, mu stále dodáva prvok autenticity. Vďaka nej flamenco prežilo temné roky frankistickej diktatúry. Cigánski speváci vždy verili, že ich vedie a ovláda duende (duch alebo démon): „Keď spievame s duende, nikto sa nám nemôže vyrovnať.“

Andalúzsky básnik Federico García Lorca im dával za pravdu: „Duende je sila a nie druh správania, je to boj a nie koncept. Počul som, ako starý gitarista vraví: „Duende nie je v krku, duende vychádza z nôh.“

Vo flamencu videl Lorca odtlačok ťažko vysvetliteľného životného postoja a patril k intelektuálnej elite, ktorá ho v 30-tych rokoch vytiahla z dedín a priviedla do veľkých miest. S romantickým prianím: neskriviť na pôvodnosti ani vlások. Čo dosť dobre nešlo, keďže ide o kreatívny hudobný hybrid, pohlcujúci inšpirácie z arabských, sefardských, berberských, indických, stredomorských, afrických alebo latinskoamerických vplyvov. A pretože flamenco vyšlo z biednych pomerov, je považované za ekvivalent k vylievaniu si srdca, odvracaniu hnevu, frustrácie a „vnútorného stavu mysle, privádzajúceho nás k šialenstvu“.

Za prototyp génia cigánskej chudoby berieme syna kováča José Monge Cruza, pre všetkých Camaróna de la Isla: fenomenálneho speváka, možno najväčšieho, čo flamenco pamätá.

„Videl som viac hladu, než slimák na zrkadle,“ vyznal sa dlhovlasý rebel vyžadujúci honorár dopredu na ruku. To aspoň tvrdil rodine, okolie však vedelo svoje: bez alkoholu a ťažkých drog sa nezaobišiel. Zomrel v roku 1992, vo svojich necelých štyridsiatich rokoch a na pohreb do rodného mesta San Fernando de la Isla prišlo skoro pol milióna ľudí. S gitaristom Pacom de Lucía tvorili dvojicu renesančných obrov: s nimi už flamenco nikdy nebolo ako predtým a začalo sa hovoriť o „nuevo flamenco“. Natočili spolu veľa albumov, zemetrasenie spôsobil však Camarón samostatne: prevratne inovatívnu platňu La Leyenda del Tiempo chodili fanúšikovia v roku 1979 do obchodov naštvaní vracať. Sóla elektrickej gitary, syntetizátory a bicie na nich pôsobili ako červená handra na býka.

„Naša generácia flamencové tradície rešpektuje, nie je predsa dôvod odmietať rodinné striebro, ale bez pridávania vlastného názoru, bez toho, že do flamenca odtlačí vlastnú osobnosť a úvahami o živote, zostanete iba u mechanického prehrávania, ktoré, chtiac-nechtiac, raz unudí publikum na smrť ,“ bránil kedysi album Raúl Rodriguez, zakladateľ skupiny Son de la Frontera, kombinujúci flamenco s kubánskou hudbou.

Na Camaróna sa pravidelne odvoláva aj Rosalía. Zatiaľ čo on dostal hlas darom a k nedostihnuteľnosti ho vypiloval v domácom prostredí, Rosalía Vila Tobella, rodáčka z katalánskeho priemyselného mesta Sant Esteve Sesrovires nalepeného na Barcelonu, pochádza z nehudobnej rodiny a flamenco pod vedením slávneho El chiquiho (José Miguel Vizcaya) osem rokov poctivo študovala na vysokej škole. „Naučila som sa všetko o tradícii, pravidlách, technike a histórii. Flamenco ale chápem ako tu a teraz. Klasický základ je pre mňa dôležitý, ďalej chcem byť slobodná. Nie je mojím zámerom meniť status quo žánru, spievam flamenco zo svojej perspektívy a je pre mňa absolútne nutné robiť to po svojom. Viem, že tým riskujem, inú možnosť ale nemám. Tak to proste cítim.“

Za nič by to nestálo, keby v expresívnom hlase nemala v rovnakej miere surovosť a túžbu, flamenco brala len za trik na upútanie pozornosti, hudobne nemagnetizovala od prvého okamihu, jej zásadnou devízou nebola prirodzenosť a nekoncertovala so spevákmi Miguelom Povedú a Chicuelom; flamencovými Bohmi, bez potreby promenádovať sa po pódiu ako popstar. Rosalía im obidvom totiž dokáže byť dobrým partnerom.

Nie je v súlade so základnými pravidlami flamenca, podobne ako s vrcholným vokálnym štýlom cante jondo – eliminuje rytmické napätie, zameriava sa na melódie a rokmi preverené flamencové skladby premieňa na svoj obraz. Avšak sympaticky nepredstiera, čím nie je: cantaora flamenco – speváčkou flamenca. Čo nie je to isté ako flamenco spievajúca speváčka.

Ako to teda s Rosaliou naozaj je? Otázka na Araceli Tzigane, španielsku odborníčku a zakladateľku vplyvnej organizácie Mapamundi Música: „Rosalía je očarujúca speváčka s krásnym a elektrizujúcim hlasom a úžasnou prezentáciou na pódiu. Zvládla skombinovať flamenco a moderné mestské trendy v hudbe plnej radosti a významov. Aby ste sa stali flamenco spevákom, musíte sa riadiť základným kódom ako v jazyku. Vyžaduje to schopnosť vystupovať bez skúšok a improvizovať s mnohými rôznymi gitaristami, ktorí ten kód poznajú, aj keď ste ich predtým nikdy v živote nevideli. Netuším, či sa vyhlasuje za flamencovú speváčku, vlastne som ju to nikdy nepočula hovoriť, ale to, čo vidím a počúvam, je silná mladá dáma, spievajúca a ponúkajúca nádhernú a originálnu hudbu, so zmysluplným postojom k tancu.“

Zneuctenie posvätnosti

Rosalia - El Mal Querer

Keď Rosalía na predchádzajúcom albume Los Angeles spievala pieseň Aunque Es De Noche legendárneho flamenco revolucionára Enriquea Morenteho – a dala do nej naozaj kus seba – prihlásila sa vlastne k nuevo flamenco. Myslíte si, že „jazzmanov“ ako Paco de Lucía, Sabina, Jorge Pardo alebo Dorantes spočiatku tradicionalistov neprivádzala do rozpakov? A čo potom, keď sa spevák Duquende stretol s pakistanským qawwali majstrom Faiz Ali Faiz a Enrique Morente s rockermi Lagartija Nick nahral album Omega, zahŕňajúci cover verzie Leonarda Cohena. Nebolo toho stále dosť: Morente onedlho dokonca vstúpil do gitarového besnenia so Sonic Youth a koncert si vraj užil. Napriek tomu v roku 1994 ako prvý flamenco umelec získal najvyššiu španielsku cenu National Music Prize.

„Flamenco predstavuje obrovskú a širokú rieku, do ktorej vteká veľa rozmanitých riečok a lokálnych potôčikov,“ tvrdil spevák Fain S. Dueñas z tria Radio Tarifa a tak do neho primiešal blues. Barcelonské mestizo skupín Ojos de Brujo, Amparanoia a Pata Negra potom úplne všetko, navyše punkrocková a flamenco experimentálna skupina Ketama si na albumy pozývala malijského hráča na koru Toumaniho Diabatého. Rosalía stavila na iné preferencie: spolupracuje s venezuelským elektromágom Arkom, Jamesom Blakeom, reggaeton megahviezdou J Balvinom, strávila veľa dní v štúdiu Pharrell Williamsa a po boku má elektro producenta Pablo Díaza-Reix aka El Guincho, známeho cez Björk, ktorej ešte spolu s Kate Bush počas preberania Latin Grammy ďakovala za inšpiráciu.

Anglicky hovoriaci svet si tú španielsky spievajúcu časť zaradil medzi rarity: preto povýšenecký titul „španielska Rihanna“, zatiaľ čo doma, ku zdeseniu pamätníkov, to preháňajú inak: Rosalíu nazvali novou Lolou Flores, rozumej, bez rozmyslenia ju prirovnali k už nežijúci národnej ikone flamenca. Tiež zle, toto totiž k ničomu nevedie, len zvádza k dezinterpretáciam.

Ad doma: Katalánka sa dočkala aj obvinenia z „kultúrneho privlastnenia“, to keď vraj zo seba robí andalúzsku cigánku – šperky, šaty, jazyk … Odporcom zodpovedala zrozumiteľne: „Flamenco nepatrí len cigánom, v skutočnosti nepatrí nikomu.“ Bránili ju aj kapacity v obore, Araceli medzi nimi: „Ako je v Španielsku zvykom, keď sa niekto stane takto úspešným, snaží sa mu veľa ľudí podraziť nohy. Tento prípad nie je výnimkou, hlavne keď je taká mladá. V snahe nájsť cestu, ako jej ublížiť, Rosalíu niektoré hlasy obvinili z kultúrneho privlastnenia, pretože nie je cigánka a spieva flamenco. V Španielsku ale flamenco za exkluzívne vlastníctvo cigánov nepovažujeme. Veľa necigánskych umelcov hrá flamenco a nie je to vôbec žiadny problém. Tak si predstavte, akú zlosť musí Rosalía mať, keď používajú tak absurdné argumenty, aby ju obvinili.“

Debut Los Angeles na svet nedosiahol. Bodaj by áno: intímne akustické piesne o smrti – autorské aj dobre známe, prepojené snáď všetkými základnými vokálnymi flamenco štýlmi – nahrané s rockovým gitaristom Raülem Refreem, kotvili v Španielsku. Oslovovali najviac fanúšikov flamenca, i keď zaskočených speváčkiným výkladom hudby považovanej za takmer nedotknuteľnú; hudby z pohľadu mladých naopak zarastenej machom, zrazu však s Rosalíou počúvateľnej aj pre nich. Koniec albumu naznačil nový začiatok: anglicky odspievaná skladba I See a Darkness od Bonnie Prince Billyho. Môžeme pritom porovnávať: medzi až strašidelne temnou verziou Johnnyho Casha na albume American III: Solitary Man a prečo to nepovedať, lyrickou nádejou menom Rosalía.

Ešte malá odbočka: gitaristu Refreeho na „fantastickú mladú speváčku“ upozornil rešpektovaný a vždy pozorný producent Javier Limon, vplyvná osobnosť v kariérach speváčok ako Mariza, Estrella Morente, Buika alebo Yasmin Levy. Rozumiete čo to naznačuje? Pre istotu: všetky k tradičným zdrojom pristúpili moderne, nevypočítateľne, zato s nesmiernou úctou. Až latino hitovka Brillo naspievaná kolumbíjskym spevákom J Balvinom a pár dní na to zverejnený videoklip Malamente vyvolali svetovú reakciu blížiacu sa skoro k morovej rane. Získala zaň nominácie na Latin Grammy a hneď na to vyšiel album El Mal Querer v produkcii El Guincha. O autorstvo sa podelila s vtedajším partnerom, španielskym raperom C. Tanganom.

Jedenásť príbehov o láske, výcuc Rosalíinej absolventskej školskej práce inšpirovanej rukopisom z 13. storočia o dievčati flamenca, sprevádzal radikálny zvukový premet: tu už zanechali stopy elektronika, r & b, reggaeton, stávka na sláčikové nástroje a sample Justina Timberlakea, Arthura Russella, túrovaných motoriek a policajných sirén . K tomu ohromujúci hlas podporovaný autotune a palmas a elektrobeatmi. Na katolícku krajinu provokatívny obal, vo videoklipoch „mišmaš“ kamiónov Goyi, motorkárskej alegórie býčich zápasov, Adidas teplákov, tenisiek Nike, skejtboardov s klincami a nazarenos s kapucňami, snáď pripomienka španielskej inkvizície … a nakoniec obdiv režiséra Pedra Almodóvara a pozvanie do jeho filmu Dolor y Gloria, fotka s Timom Cookom (Apple), šaty od popredných módnych návrhárov … Na niekoho, kto „fucking around with something sacred,“ dokonalý vstup medzi celebrity.

Nemalo by to skryť podstatné: Rosalía je vynikajúca, za roh nakúkajúca speváčka, tanečnica a producentka s kariérou pevne vo svojich rukách. Kariérou premyslenou do detailov: promo fotografie, úspech na sociálnych sieťach, kostýmy a vizuálna stránka idú za sestrou Pili Vila Tobellou alias Daikyri, zavedenou fotografkou a módnou štylistkou. Pohybová zase za americkou choreografkou a tanečnicou Charm La’Donnou s Madonnou alebo Kendrickom Lamarom v portfóliu. Nevšedný obal a séria fotografií, lepšie povedané koláží s príbehom, pre speváčku vytvoril chorvátsko-španielsky multidisciplinárny umelec a fotograf Filip Custic. Spoločne dotvorili a znásobili hudobnú víziu Rosalíe, dobre si vedomú praktík života v ére internetu. Pritiahli k jej verzii flamenca pozornosť bez efektov ladiacich s povrchnými poslucháčmi a hlavne, neprepólovali jej osobné priority. Tých si je dvadsaťpäťročná speváčka, tohtoročná headlinerka Primavera Soundu, naďalej vedomá.
Pri odovzdávaní španielskych filmových cien Goya určite nie náhodou v dlhých červených šatách precítene zaspievala pieseň Me queda contigo od španielskej gypsy skupiny Los Chunguitos.

Jiří Moravčik (foto: press) – článok bol pôvodne napísaný pre kultúrny magazín UNI